Ian Anderson. FOTO SME - MARIAN JASLOVSKÝ
Jethro Tull sa o štyri roky dožíva štyridsiatky. S výnimkou Rolling Stones nie je na svete skutočne významná rocková skupina, ktorá by to vydržala na scéne takto dlho. Štyridsať rokov bol aj priemerný vek návštevníkov ich bratislavského koncertu. Hala bola slušne naplnená a ľudia boli celí natešení, že uvidia kapelu, ktorá pre nich znamená tak veľa, aj keď Jethro Tull na Slovensku neboli prvýkrát; v júni 1996 hrali v Banskej Bystrici a pred štyrmi rokmi na bratislavskom zimnom štadióne.
Jethro Tull od polovice 90. rokov neprekypuje štúdiovými aktivitami. Myslím, že v tomto zmysle už asi nepovie nič dôležité, ale to je logické. Nikto nie je nekonečná studnica nápadov a Ian Anderson & spol. ich už vychŕlili dosť, patria medzi skutočných bigbítových titanov.
Koncert sa začal skladbami zo starších albumov. Keď Jethro Tull začínali, vymysleli si imidž "lúzerov", dnes sú na pódiu veselí, blahobytne vyzerajúci páni. Anderson má 57 rokov, jeho večný spolupútník, gitarista Martin Barre, pôvabný senior s dlhou kozou briadkou a čiapkou, oblečený vo farebnej veste, je dokonca o rok starší. Ťažkotonážny rocker s ľahkými rukami a sivou bradou Doane Perry je ročník 1954, jediným "mladíkom" v skupine je tridsaťtriročný basgitarista Jonathan Noyce a vekovo niekde medzi nimi je klávesista, sympatický showman a zabávač Andrew Giddings (1963).
Ian Anderson už nie je ten chudý hyperaktívny diabol, vyzerá skôr ako usadený farmár (veď aj je majiteľom úspešnej lososej farmy v Škótsku), ale svoju typickú gestikuláciu si zachoval. Hrá na flaute jednou rukou a druhú dvíha do výšky, diriguje so šarmom veterného mlyna, dvíha nohu v typickej póze (aj keď nie tak vysoko ako kedysi), medzi skladbami zanietene uvádza ďalšie čísla, vtipkuje, skrátka, vytvára rodinnú pohodu. Nie je to už charizmatický líder, vyvolávajúci rešpekt každým pohybom, skôr sympatický a takmer dojemný ujo, ktorého by si človek rád pozval domov na návštevu.
Anderson býval skvelým spevákom. Jeho hlas sa vtieral pod kožu. Dokázal vyspievať svoje ťažké skladby s bravúrou a obrovským nasadením. Toto je, žiaľ, minulosť. Hlas mu rokmi "vyschol" a stratil intenzitu. Uvedomuje si to a občas tóny len naznačuje, občas skôr rozpráva, niekedy často doťahuje tóny zospodu, veľa hrá na flaute, aby si oddýchol. Veľmi dobre, ale mám pocit, že až príliš veľa. Gitarista Martin Barre je stále skvelým hráčom, čo dokázal aj v tvrdej rockovej skladbe Murphys Paw z jeho sólového albumu Stage Left.
Repertoárovo bratislavský koncert staval na istoty. Ťažiskom boli skladby z albumov Aqualung, Heavy Horses či Songs From The Wood, ktoré boli zároveň vrcholmi vystúpenia. Skvele znela úprava "aqualungovskej" Mother Goose - Barre a Giddings hrali na zobcových flautách, Perry vyšiel dopredu s malými bongami. Nádherne a majestátne pôsobil Weathercock (Heavy Horses) a zimomriavky vyvolala zmes (medley) Songs From The Wood/Too Old To Rock'n'roll: Too Young To Die/Heavy Horses. Špeciálne miesto mali tri inštrumentálky z aktuálneho vydareného Christmas albumu. Jeden z najznámejších gitarových riffov na svete - úvod skladby Aqualung - uviedol svižný škótsky pochod. Aqualung je fantastická pieseň, aj keď tu bolo najviac cítiť Andersonovu hlasovú indispozíciu.
Samozrejme, kapela ostala ľuďom niečo dlžná. Prídavky uviedlo klavírové intro a prekvapivo ďalšia skladba z albumu Aqualung - Wind Up a vzápätí očakávaná Locomotive Breath. Ťažkotonážny riff zasieval pohodu. Napokon technici pustili medzi ľudí dva obrovské balóny s Andersonovou siluetou, ktoré poletovali v sále za zvukov majestátnej záverečnej fanfáry. Tento koncert hrial aj v mimoriadne chladnej bratislavskej noci.
Keby som sa nejakým zázrakom dostal na koncert Jethro Tull pred dvadsiatimi rokmi, možno by som to psychicky nezvládol a museli by ma vyniesť polomŕtveho od šťastia. V Bratislave som sa pozeral na svoje niekdajšie idoly s úsmevom. Boli sympatickí, očividne ich hranie stále baví. Jethro Tull treba vidieť. Človeku to na chvíľu dodá pocit, že tento svet ešte stojí na poriadnych základoch.
