Robert Bielik je známy svojimi mníšskymi avantúrami. Pravidelne sa chodieva nájsť. V lete sa navlečie do svojho rehoľného habitu, vyhľadá nejakú prázdnu celu, šuchne sa dnu a poďho premietať. Prázdninové pobyty v kláštoroch poznačili najskôr jeho životopis, potom aj rukopis. Stali sa preňho azda ešte stigmatickejšími ako maľovanie obrazov a písanie.
Kým si doma potichu skicoval anjelov a barokové obláčiky, prípadne sem-tam zapísal nejakú vetičku, ani vlk po ňom neštekol. Občas vydal knižku, sporadicky usporiadal výstavu. A nadlho mal pokoj. Zdá sa však, že v posledných rokoch zatúžil po pokoji trvalejšieho rázu, ktorého sa človeku v procese tvorby dostáva len zriedkavo.
Takisto sa pre Bielika stáva čoraz príznačnejším vydávanie kníh, ktoré si sám aj ilustruje. Aj keď zatiaľ nezabudol plynulo hovoriť po kresťansky a naučil sa aj po budhisticky, mních už z neho zrejme nebude. Je to zaprisahaný večný novic. Aj by ho bola škoda, keby uviazol v pazúroch nejakej uletenej tibetskej sekty. Kto by maľoval jeho oblaky a tigre?
Z jeho svätuškárskych pláten priam srší dojem povznesenosti. Bolo by hriechom, keby sa v maľbe nútil do nejakých nových začiatkov alebo sa začal opičiť po pravoslávnych ikonopiscoch.
Ani keby naschvál nakláňal štetec na opačnú stranu, ani keby maľoval rovno chvostom snežného leoparda, nemôžeme od jeho obrazov očakávať viac napätia ako to, ktoré znesú jeho plátna vyšponované na maximum. A keď sa tieto obrázky ocitnú zoči-voči básňam, všetko je celkom inak. Ako je to vlastne s jeho najnovšími textami?
Tentoraz sa dostávajú k slovu vymodlené štvorveršia. Knižka je ich plná. Môžeme ich porátať ako guľôčky ruženca a koľkokoľvekkrát ich prebehnúť odznova. Niekde medzi sklopenými očami a pohľadmi vyháňanými do nočnej tmy sa slza ponáhľa za slzou ako vlk za chvostom baránka. Kríž polnočnej rozpoltenosti akiste neunesie každý čitateľ, hoci mnohí v tejto trýzni prenesenej do umenia nájdu útechu. A započujú aj obsahy svojho mlčania za každým vlčím zavytím. Zavytí je tu neúrekom. Samotár Bielik mnohé z nich spísal v Bolívii.
Poézia spomedzi všetkých umení azda najmenej závisí od miesta a času, v ktorom vzniká. Je to reč v reči. Človek, keď sa vráti z ciest, akoby bol pod veľkou ochranou domorodých slov, ktoré sa mu podarilo vypátrať a rozlúštiť. Občas zaznejú tvrdenia, že básnik má za povinnosť byť aktuálny voči dobe, v ktorej žije. No ak je mu aj prítomná doba ľahostajná, vôbec to nie je na škodu veci. Sprítomní si inú.
Básnik má skôr povinnosť byť aktuálny voči sebe. V bezpečí ateliéru alebo v ďalekom svete, ktorý ozajstní cudzinci vždy nazývali svojím domovom.
Autor: JÁN LITVÁK
