. A to práve tá, ktorá sa učí na lýceách, stretnete sa s ňou hoci v kaviarni, kde sa dá v nedeľu posedieť, ako napríklad v Paríži, alebo prostredníctvom vulgarizácie prostého čítania, ktoré občas pritiahne neuveriteľne široké poslucháčstvo do sály, kde diskutujú profesionálni filozofi.
Závažné diela
Vo všetkom tomto možno hľadať módu či masmediálne zjednodušovanie, isteže, ale tento symptóm nehodno podceňovať. Preto mi prišlo na um dať zopár rád neodborníkom, aj tým, ktorí neštudovali filozofiu na lýceu, prípadne tým, čo si prišli vypočuť domnelých filozofov, ktorí kdesi rozprávali, ale sami dobre nevedeli o čom. Všetkým týmto odporúčam tú najjednoduchšiu cestu: čítať to, čo napísali skutoční filozofi.
Filozofia nemusí vždy vyzerať jednoducho, ergo musí byť zložitá, no nikde nie je napísané, že pri filozofovaní treba rozprávať zložito. Zložitosť jazyka vo filozofii nie je znakom ani kvality, ani zvrátenosti, a často závisí od problému, o ktorom je reč. Existujú závažné filozofické diela, ktoré zmenili náš spôsob bytia i myslenia a sú také fatálne ťažké, že nenabádam nikoho, kto nie je vyslovene odborník, aby si ich prečítal. Takými sú napríklad Aristotelova Metafyzika či Organon, prípadne Spinozova Kritika čistého rozumu alebo tá jeho vznešená, avšak úplne nečitateľná Etika.
No sú aj filozofi, ktorí vedeli rozprávať dostupným spôsobom, a často sú to presne tí istí, ktorí sa v iných svojich dielach vyjadrovali úplne nezrozumiteľne. Preto budem odporúčať iba niekoľko tenkých knižiek (každá má len okolo stovky strán), ktoré sú dôkazom toho, ako sa dá filozofovať bez zbytočných odborných výrazov.
Nečakajte sex!
Začnime s Platónom. Odporúčal by som Kritona, kde sa dá naučiť, ako a prečo sa občan nesmie vyhýbať dodržiavaniu zákonov (nech už sa volá Sokrates či Silvio), a potom prejsť k Aristotelovej Poetike. Zabudnite na to, že hovorí o klasickej tragédii. Čítajte ju, akoby podávala návod, ako sa píše detektívka alebo western. Nášmu autorovi už vtedy bolo jasné všetko to, čo dvetisíc rokov po ňom chápu Hitchcock či John Ford. Potom si prečítajte De magistro od svätého Augustína. Hovorí tam o tom, ako sa rozprávať so synom o bežných veciach. Skvelá knižočka, geniálne jednoduchá a dôvtipná.
Hoci som obdivovateľ stredoveku, sotva by som odporúčal nejaký text z veľkého obdobia scholastiky, pretože niekoľko strán vytrhnutých zo systematického kontextu môže byť zavádzajúcich. Preskočme teda potok, myslím ten striktne filozofický, a orientujme nášho čitateľa na listový román (veru tak, zamilovaný) o Abelardovi a Eloise. Nečakajte priveľa sexu, ale stojí to za to.
Z renesancie vyskúšajme prejav o ľudskej dôstojnosti Pica della Mirandola. A potom (ale len v antológii, je ich dosť) zopár pasáží z Montaigneových Esejí. Stačí aj v homeopatických dávkach.
Hneď nato Descartova Rozprava o metóde, príkladná vďaka jasnosti, a potom antológia z Pascalových myšlienok. A napokon filozof, ktorý písal spôsobom, akoby sa pri večeri rozprával s priateľmi, kultivovaný a rozvážny John Locke v Rozprave o ľudskom rozume. Celé dielo je dlhé, ale odporúčal by som sústrediť sa na tú tretinu knihy, ktorá je venovaná používaniu slov. Rovnako ako pri Aristotelovi, aj toto čítajte, akoby Locke kritizoval dnešné prejavy, porovnajte jeho pozorovania s prvými stránkami novín a so súčasnými televíznymi debatami.
Kantove anekdoty
Z osvietenstva by som sa zatiaľ obmedzil na Voltairovo dielo Candide, koniec koncov, je to román, a veľmi milý. Devätnáste storočie je úplná hrôza, sú to ťažké knižtiská, no iba my Taliani nepokladáme Leopardiho Zibaldone za vysoko filozofické dielo. Nedávno sa ním zaoberali vo Francúzsku a to s obrovskou úctou. Aj tu môžeme postupovať na spôsob antológie, stránku či dve pred spaním. Alebo budem mať takýto provokačný návrh.
Keďže je Kant už vo svojej podstate príliš náročný, poďme za ním niekam inam, kde si privyrábal prednáškami na témy, ktoré neboli jeho odborom, a tu sa prejavoval ako duchaplný, bizarný rozprávač, schopný vykladať anekdoty a vyslovovať aj paradoxné úsudky: prečítajme si jeho prednášky o antropológii. Názov možno vzbudí hrôzu, ale text je priam časopisecky čítavý.
A potom?
Už som vyčerpal priestor a nezostalo miesto na mojich súčasníkov. Ibaže by ste si ešte chceli, preskakujúc sem a ta, usrknúť z niekoľkých Wittgensteinových (nezľaknite sa toho názvu) Filozofických skúmaní. Občas si poviete, že to bol blázon. Áno, bol to blázon. Ale aký blázon!
Umberto Eco (1932) estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Profesor na Bolonskej univerzite. Autor románov Meno ruže, Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa a Baudolino. V češtine a v slovenčine mu tiež vyšli eseje: Skeptici a tešitelia, Myseľ a zmysel, Hľadanie dokonalého jazyk, Umenie a krása v stredovekej estetike, O zrkadlách a iné eseje a Babylonský rozhovor.
Článok vyjde 17. mája v L'Espresso
Preložila Mária Štefánková
