Andrej Bán sa nebojí ísť do centier vojnových konfliktov, avšak s rovnakým zaujatím sleduje aj život našich rodákov v dedinkách, ktoré nie sú na prvý pohľad ničím zaujímavé. Zachytáva svet svojimi očami. Sú to vzrušujúce príbehy.
Reportáž je dokumentom o ľuďoch a svete, v ktorom žijú. Majú tie vaše nejakého spoločného menovateľa?
Zvedavosť. Najviac by ma mrzelo, keby som bol taký 'profesionál', že by ma realita už nezaujímala a robil by som bez vnútorného zaujatia. Nevedel by som pracovať tak, že každý mesiac mám zmluvu na tri reportáže a túto kvótu musím naplniť. Zaujíma ma, ako žijú ľudia, čo si myslia. Medzi nich ma ženie tuláctvo, som založením nomád a viac sa fixujem na auto ako na byt. Nezaujímajú ma len fakty, ale aj ten, kto ich hovorí, ako to hovorí a kde to hovorí - a to sa nedá zachytiť cez telefón. Myslím, že práve bezprostredný kontakt s ľuďmi sa zo žurnalistiky vytráca. Možno som staromódny. Možno je žáner reportáže takej, akú mám rád, dinosaurom. Druh, odsúdený na vyhynutie. Reportáž je o normálnych ľuďoch, nie o celebritách.
Patríte medzi najuznávanejších slovenských fotografov, vyšlo vám niekoľko publikácií, pripravujete druhú knihu, mali ste desiatky výstav u nás aj vo svete. Aké fotografie sú vám blízke?
Mám rád fotografiu ľudí, ktorá nie je aranžovaná. Nie každý to robí takto. Dokumentárna fotka je na rozdiel od reportážnej vecou vnútornej potreby. Niečo, čo nevzniká na zákazku. Už pätnásť rokov fotím Slovensko. Tieto fotografie vypovedajú skôr o odľahlých miestach než o hlavných centrách. Sú výpoveďou o človeku, ktorý žije v nejakom prostredí, ale snažím sa aj o príbeh a, samozrejme, vlastný rukopis. Cez príbeh a vlastné videnie chcem ukázať niečo, čo je za udalosťou. Ak sa takéto fotky dajú vedľa seba, možno tvoria ucelenú autorskú výpoveď, v ktorej sa spájajú zdanlivo tematicky nesúrodé veci. Partizáni aj uctievatelia Jozefa Tisu, pútnici aj baníci... Najvyššou métou je pre mňa kniha, preto vzniká v mojom prípade tak dlho a ťažko.
Zažili ste nejaký zaujímavý príbeh v súvislosti s fotografovaním?
Nedávno som sa túlal po Slovensku s kamarátom, českým fotografom Tomkim Němcom, ktorý vyhral ako prvý cudzinec štvrtý ročník grantu Inštitútu pre verejné otázky. Je tiež dokumentarista, vidíme svet podobne. Mal som síce so sebou foťák, ale používal som ho málo, skôr som ukazoval Tomkimu miesta, ktoré mám rád, otváral mu svoj svet. Pred niekoľkými týždňami sme išli cez Tatry, ja som šoféroval, a on mi zrazu povedal - zastav. Na kraji cesty bol vrak havarovanej škodovky a v pozadí panoráma Tatier. Ja som, samozrejme, nefotil, lebo on si to všimol prvý. Mal na fotku právo, čo som mu aj trochu v dobrom závidel. Nedávno tu bol znova a išli sme tou istou cestou. Vrak tam už nebol, pri ceste ležali sedadlá a čalúnenie. Tomki zrazu hovorí - poď sa na niečo pozrieť. Uvidíš, čo bolo príčinou havárie. Keď odtiahli vrak, ležalo tam asi šesťdesiatcentimetrové telo srnky. Tomki nafotil to isté miesto z toho istého uhla a povedal, že je zvedavý, čo tam nájdeme o niekoľko týždňov. V tom je fotka úžasná, môžeš rozprávať príbeh tak, akoby to nikomu inému nenapadlo. Nefotograf takto neuvažuje. Ten by si vyfotil iba vrak a zabudol by na to.
Vyvíja sa vaše videnie sveta?
Už sa nedívam na svet tak ironicky ako kedysi. Viem, že fotka sa dokáže aj kruto vysmievať. Čoraz viac ma zaujíma jemný humor. Fotil som aj smutné fotografie, hoci moje fotografie sú pre mnohých ľudí depresívne už len tým, že sú čierno-biele - osamelých ľudí, opustených kňazov, pútnikov. Keď som v roku 2002 intenzívne robil na grante od Juraja Vaculíka, ktorý bol pokračovaním dlhoročného cyklu Iné Slovensko, zistil som - a iní ľudia mi to potvrdili - že na nových fotkách je azda viac optimizmu (dúfam, že nie banálneho), vôle radovať sa zo života. A to ma úprimne teší, lebo hrôz je okolo nás všade dosť.
Fotografovať pätnásť rokov Slovensko, to asi vyjadruje veľmi silný vzťah.
Samozrejme, mám rád Slovensko, ale nie ako symbol a modlu - nenávidím totiž nacionálny pátos. Mám rád jednotlivosti, ľudí, miesta. A vidím, že to zaspaté a spomalené Slovensko, ako som ho fotil pred desiatimi rokmi, odchádza. Prebúdza sa do globálneho infoveku. Tak mu chcem aspoň urobiť pomníček (smiech). Nepoznám krajší pocit, ako niekde prísť a zoznámiť sa s ľuďmi, ktorí ti po zotmení povedia - však u nás prespi. Ja u nich prespím bez toho, aby som sa im k niečomu zaviazal. Keď sa dozvedia, že fotím pre seba, nie do časopisu, neprekáža im to. Som u nich doma. V inej profesii nie je dôvod, aby si niekomu takto nahliadol do súkromia.
Postúpme k ďalšej oblasti vašej činnosti. Možno najpozoruhodnejším príbehom, ktorý ste zažili v súvislosti s Človekom v ohrození, je sága kazašskej rodiny, ktorú sa vám podarilo umiestniť na Slovensko. Ako to bolo?
Na Mikuláša v roku 2001 som ráno sedel doma v župane a zrazu zvoní zvonček. Myslel som, že je to poštár, zdvihnem domový telefón a ozve sa: My zdes. Pýtam sa - kto my. Hlas hovorí - ja, Dimitrij i Anna iz Kazachstana. Ešte sa to aj rýmovalo. Vtedy mi zaplo, že sme komunikovali s rodinou kazašských Slovákov, ktorí chceli repatriovať na Slovensko. Situácia začala byť pre nich neúnosná, lebo príslušníci nekazašských národov boli čoraz viac prenasledovaní. Česi svojich úspešne presťahovali, títo naši vypisovali listy na slovenské úrady, a nič z toho. Otvorím dvere a na ulici stojí sedem ľudí: manželský pár, sestra manželky a štyri deti. Povedali mi, že predali všetko a prišli. Bolo to trochu nedorozumenie, pretože my sme im písali, aby prišiel jeden z nich, nech sa tu zorientuje a potom prídu ostatní. Čo už, adoptoval som si ich. Cítil som, že sú to dobrí a slušní ľudia. Spoločne s kamarátom filmárom Jarom Vojtekom, ktorý o nich teraz dokončuje film, sme postupne navštívili tridsaťtri dedín, aj na východnom a strednom Slovensku, a všetci starostovia nás odmietli. Bol to taký lakmusový papierik vzťahu k cudzincom, predsa len vyzerali dosť exoticky. Vybavili sme im nejaké bývanie, ale hneď prvý rok na Vianoce sa chceli vrátiť. Našiel som si na mobile odkaz od Dimitrija, že ďakujú a vracajú sa päťtisíc kilometrov domov. Zavolal som naspäť, bol to verejný automat na železničnej stanici, ale zhodou okolností pri ňom ešte boli, hádali sa, Anna chcela zostať. A oni ten telefón náhodou zdvihli. Neuveriteľné, čo?
Zostali?
Dimitrija sa mi podarilo presvedčiť, aby to ešte skúsili, a veci dostali spád. Jeden kamarát z komunity v Zaježovej, ktorá vyznáva princíp dobrovoľnej skromnosti, mal voľný domček na Záhorí. V Malackách sme im napokon zohnali prácu. Nie je im blízka, sú kvalifikovaní na niečo iné, ale deti študujú a sú veľmi úspešné. Medzičasom prišlo ďalších deväť členov rodiny, takže 'my zdes' je už príbeh šestnástich ľudí a ja mám šestnásťčlennú adoptívnu rodinu. Všetci bývajú, pracujú, žiadajú o občianstvo a narážajú na naše byrokratické zákony. Keby nebolo dobrých ľudí na úradoch, asi by tu nemohli zostať. Momentálne sa práve dokončuje Vojtekov dokumentárny film, ktorý pôjde aj v kinách a bude sa volať, ako inak, My zdes.
Zdá sa mi, že všetky vaše aktivity definujú dve slová - človek a príbeh.
Schopnosť tlmočiť príbehy sa dnes, žiaľ, vytráca, aj vo filmoch mi prekáža 'antipríbehový' trend. Dnes sa novinári rozprávajú s podnikateľmi či politikmi, ale za tým, čo hovoria, mi chýba človek, ľudia sa stávajú spíkermi svojich odborných stanovísk. Identitou jedinca nie je len oblečenie, funkcia a odbornosť, niečo je vždy za tým.
Andrej Bán (40) - fotograf, novinár, scenárista, predseda humanitárnej organizácie Človek v ohrození. Pravidelne publikuje v domácich a zahraničných médiách (momentálne hlavne v časopisoch Formát a Reflex). Spoluzakladateľ občianskeho združenia Slovak documentary Photo. Vyštudoval Národohospodársku fakultu Vysokej školy ekonomickej v Bratislave a medziodborové štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1990 mal 25 individuálnych výstav doma aj vo svete. Je autorom fotografickej knihy Iné Slovensko (1999), členom medzinárodnej poroty Czech Press Photo (2000 až 2003) a scenáristom niekoľkých filmových dokumentov.
Do 4. júna môžete na Bratislavskom hrade navštíviť výstavu fotografií Andreja Bána z ciest na Balkán, Blízky východ, do Južnej Ameriky a Iránu. Fotografie zaznamenávajú príbehy ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoj domov.
Autor: MARIAN JASLOVSKÝ
