Väčšinu vrážd majú na svedomí ľudia s poruchou osobnosti - psychopati. Sú to ľudia bez citov, chladnokrvní a bezohľadní, často začínajú už na škole - kradnú, chodia poza školu. Spoločnosť ich posiela do väzenia a verí, že ich prevychová.
Štátny úradník si objednal smrť novinárky. Bývalá redaktorka českého denníka Mladá fronta Dnes Sabina Slonková mala zomrieť preto, lebo v niektorých článkoch tvrdila, že úradník na ministerstve zahraničných vecí nemohol získať svoj majetok len čistou "úradníckou drinou". Priamy prenos z procesu mala koncom minulého roka vysielať aj Česká televízia. Súd to nakoniec nepovolil. Ministerského úradníka Karla Srbu poslal krajský súd do väzenia na osem rokov, rozsudok potvrdil aj odvolávací pražský vrchný súd.
"Nájomná vražda je negatívny signál stavu spoločnosti. V Európe je výnimočná, existuje v prostredí obchodu so zbraňami či drogami," hovorí známy český psychológ a súdny znalec Slavomil Hubálek.
Nájomní vrahovia - narcisti z posilňovní
Nielen nájomná vražda, ale celá kriminalita súvisí so stavom spoločnosti. Psychiatri aj polícia dávno tvrdia, že sociálne rozdiely, nízka vzdelanosť a slabá demokracia plodia vyššiu kriminalitu. Ak sa k tomu pridá arogantné presadzovanie záujmov vodcov, ľudia prestanú veriť, že sa veci dajú vyriešiť zákonom a sami sa uchyľujú k agresivite. Po roku 1989 rástla u nás násilná kriminalita najmä pre "odpadnutie strachu z potrestania zdôvodneného beztrestnosťou najväčších hospodárskych zločincov", ovplyvnili ju "príklady ľahkého zbohatnutia" a "bezohľadné trhové správanie", vymenúva prof. PhDr. Anton Heretik, PhD., z Katedry psychológie Filozofickej fakulty UK.
Príkladom sú práve nájomné vraždy. Na Slovensku si takto vlani vyrovnávali účty ôsmi podnikatelia, o troch viac ako predchádzajúci rok.
"V Európe firmy neriešia svoje pohľadávky nájomnými vraždami tak ako v Čechách a na Slovensku. Zato v Moskve sa ich stane asi desaťkrát viac na počet obyvateľov, ako u nás," hovorí psychológ Slavomil Hubálek, ktorý skúmal nájomných vrahov ako súdny znalec.
Charakterizujú ich spoločné hodnoty - hlavnou sú peniaze. Vzdelanie za hodnotu nepovažujú, často nemajú trpezlivosť ani zmaturovať. Sú to mladí narcisti, ktorí trávia dni v posilňovniach a snívajú o silných autách.
"Najstrašnejšie bolo zistenie, že páchatelia nájomných vrážd sú väčšinou duševne zdraví ľudia. Zároveň však cítite, že niečo nie je v poriadku, ak sa mladí ľudia priemerne vo veku 27 rokov nechajú najať na vraždu."
Hubálek upozorňuje, že ide o mládež, ktorá vyrastala v úplnej rodine, no rodičia sa im nevenovali. "Často pochádzajú z funkcionárskych rodín - policajtov, vojakov z povolania či kádrovákov, z ktorých sú dnes rodiny podnikateľské."
Od nežnej revolúcie sa však naša spoločnosť predsa len pomaly štandardizuje.
MUDr. Ivan André, PhD., psychiater z Fakultnej nemocnice v Bratislave hovorí, že keď pred desiatimi rokmi začínal písať znalecké posudky na páchateľov kriminality, nestretával sa s prípadmi domáceho násilia, teda týraním partnerov, rodičov či detí. Dnes takýchto prípadov pribúda. "Súvisí to pravdepodobne aj s uplatňovaním európskej legislatívy, keď sa dáva dôraz na ochranu ženy, rodiny, dieťaťa. Keď vidia, že to má zmysel, odvážia sa obrátiť na políciu."
Slavomil Hubálek hovorí, že raz naša spoločnosť "scitlivie" aj na slovné vyhrážky a urážky, podobne ako je to na Západe a špeciálne v USA.
Vraždu si nepamätám
Slavomil Hubálek a Ivan André pôsobia ako súdni znalci. Ich úlohou nie je povedať, prečo vrah zabíjal, ale či bol pri vražde príčetný.
"Nepríčetný je ten, kto nemohol pre duševnú poruchu v čase spáchania trestného činu rozpoznať jeho nebezpečnosť a svoje konanie ovládať," hovorí Hubálek. Okrem nepríčetnosti poznajú zákony aj čiastočnú príčetnosť, teda zníženú schopnosť rozpoznať závažnosť situácie a ovládnuť sa.
"Keď som začínal písať posudky, ešte existovali ľudia, ktorí sa priznávali, boli schopní o trestnom čine hovoriť, dokonca ho ľutovať. Dnes každý považuje za svoju svätú povinnosť všetko zaprieť. A ak sa mu čin dokáže, tvrdí, že si nič nepamätá, opil sa, mal okno, bol na drogách," hovorí Hubálek. Tvrdenia typu "strašne som sa rozhneval", "konal som v afekte", "ona ma provokovala", môže zvažovať iba sudca. Ak ho o týchto "poľahčujúcich okolnostiach" presvedčí obhajca.
"Sudca má konečné slovo, on zvažuje a často aj zváži tieto vplyvy. Ak žena v afekte zabije svojho muža, nestáva sa, že by sme mohli napísať, že nevedela, čo robí. Za svoj čin je zodpovedná. Ak však sudca zváži, že bola týraná, dostáva dolnú hranicu trestu," hovorí André.
Väčšina vrahov veľmi dobre vie, čo robí. Ivan André hovorí, že počas svojej kariéry napísal asi 600 posudkov, a možno iba v dvadsiatich konštatoval nepríčetnosť a páchateľom tak "pomohol" namiesto do väzenia do psychiatrickej liečebne.
Namiesto väzenia liečenie
"Len 10 až 15 percent posudkov povie, že čin spáchali ľudia s duševnou poruchou," hovorí psychiater Ivan André. Ani to však násilníka hneď nezbaví viny. "Stav sa posudzuje vo vzťahu ku skutku." Ako príklad uvádza dvojmiliónový podvod bankovej úradníčky, ktorá síce trpela duševnou poruchou, tá však s podvodom nesúvisela. Úradníčka si cielene pomohla k miliónom a choroba ju od väzenia neuchránila.
Ľudia s duševnou poruchou sa podieľajú na vraždách asi štyrmi percentami. Trpia najmä schizofréniou, psychotickou depresiou alebo mentálnou retardáciou. "Pred troma rokmi sme diagnostikovali schizofréniu u 18-ročného chlapca, ktorý prišiel večer z koncertu a zavraždil babičku. Úplne nepochopiteľný čin, babičku mal veľmi rád. Vysvetľoval to tak, že chcel, aby sa rýchlejšie dostala do neba. Činom prepukla u chlapca závažná duševná porucha, dodnes je v liečebni," hovorí Slavomil Hubálek.
Súdni znalci odhalia aj predstieranie duševnej poruchy. Stáva sa však, že duševná choroba vypukne u človeka práve vtedy, keď si uvedomí svoju situáciu. "Predstavme si človeka, ktorého zatknú, ocitne sa v ťažkej situácii, vie, že ho čaká vyšetrovacia väzba, veľké nepríjemnosti, krach kariéry. Môže sa začať správať nápadne ako blázon, pripomína to ťažkú duševnú chorobu, môžeme mať pocit, že vedome simuluje. Tieto mechanizmy však môžu vzniknúť v snahe organizmu uniknúť zo situácie, pričom nemusia prebiehať iba na vedomej báze. Už sa stalo, že sme takéhoto človeka museli liečiť na psychiatrii," hovorí Ivan André.
Zabíjajú sa najmä príbuzní
Zlou správou pre "poriadnych" občanov je, že najčastejšie sa navzájom zabíjajú duševne zdraví príbuzní a známi, najmä manželia a partneri. Výnimkou nie sú ani vraždy novorodencov matkami. "Žena dieťa nechce, bojí sa, odkladá riešenie a do poslednej chvíle si myslí, že sa situácia nejako vyrieši. Nakoniec porodí a v skrate dieťa zabije. Žena je, samozrejme, plne zodpovedná, nestretol som sa s tým, že by sa u niektorej diagnostikovala psychóza," hovorí André.
Psychiatrické výskumy ukazujú, že vrahyňami novorodencov sú výlučne ženy, "nezrelé osobnosti s podpriemerným intelektom", niekedy s mentálnou retardáciou, často slobodné matky, ktoré sa obávajú predsudkov. Vydaté ženy zas nenávidia otca dieťaťa alebo ich partner s narodením dieťaťa nesúhlasí.
Matky však vraždia aj staršie deti. "Je veľa vrážd starších dvoj-trojročných detí, pri ktorých je motívom agresivita voči manželovi," hovorí Hubálek. Ako príklad uvádza príbeh štyrikrát ženatého muža, ktorý každú svoju manželku podvádzal. "Tri manželky sa mu pomstili tak, že zabili ich spoločné dieťa," hovorí Hubálek. Hoci príčinou ich agresivity bol záletný manžel, sú plne zodpovedné ony.
Ak zabíjajú deti rodičov, obeťou je najmä otec, často násilnícky a alkoholik. "Synovia cítia k otcovi zmes úzkosti a nenávisti a nedokážu sa z tohto vzťahu vymaniť inak ako agresiou. Fyzická agresia tak nahrádza psychologickú separáciu od otca," píše psychológ Anton Heretik. Vraždy matiek sú zriedkavé a ak sa aj stanú, vrahmi bývajú takmer vždy synovia. Väčšinou ide o matky, ktoré sú dominantné, všetko kontrolujúce a obmedzujúce.
Teórie o tom, prečo na seba siahnu najbližší, vysvetľujú odborníci tak, že agresivita je ľudským inštinktom. Ovplyvňuje ju aj výchova v rodine, niekedy ju máme v génoch. "Prečo tak radi čítame bulvárnu tlač a sme fascinovaní kriminálnymi filmami?" pýta sa Heretik. "Nie je to súcit s obeťami, oslovuje to našu vlastnú agresivitu. Za určitých okolností sa môže stať vrahom každý z nás."
Psychopat sa prejaví už v škole
Väčšina násilníkov má spoločné črty. Českí psychiatri odhadujú, že viac ako tri štvrtiny vrážd majú na svedomí psychopati. Sú to ľudia "charakterizovaní neľútostnosťou, nezáujmom o city druhých, trvalou nezodpovednosťou a bezohľadnosťou k spoločenským normám, neschopnosťou udržať trvalé vzťahy, nízkym prahom pre spustenie agresivity, zvádzaním viny na druhých, neschopnosťou poučiť sa a zažívať pocit viny," vymenúva Slavomil Hubálek.
Takáto porucha osobnosti sa podľa neho prejavuje už v školskom veku. "Sú to tie deti, ktoré majú dvojky a trojky zo správania, za sebou úteky z domu, vykrádanie áut už na základnej škole, ktorú často ani nedokončia. Intelektuálne nezaostávajú, ich kriminálna kariéra sa začína okolo 15. roku v nápravnovýchovných ústavoch, pričom brutalita ich činov sa časom zvyšuje."
Na rozdiel od duševne chorých, ktorých liečia psychiatri, psychopati sa dostávajú do väzníc. "Psychopatia sa nedá liečiť, psychopatovi môžeme dať nanajvýš lieky na upokojenie a stlmenie agresívnych prejavov," hovorí Ivan André. "Psychopat je nebezpečný pre svoju povahu, treba na to vplývať výchovou v zariadeniach."
Od násilia by ich neodradil asi ani trest smrti. "Recidivisti veľmi nerozmýšľajú nad tým, aké tresty im hrozia. Stretol som sa s takými, ktorí prežili dve tretiny života vo väzbe a ich životná situácia ich netrápi. Zvykli si, realizujú sa vo väzenských podmienkach, bežný život pre nich nie je atraktívny."
(Väčšina použitých citácií odznela na verejnej diskusii v Lige za duševné zdravie v Bratislave, ďalšie pochádzajú z rozhovorov s psychológmi a psychiatrami. Liga za duševné zdravie organizuje diskusie s psychiatrami a psychológmi na rôzne témy pravidelne každý týždeň vo štvrtok. Najbližšie, 3. júna, sa bude hovoriť o hraniciach medzi genialitou a duševnou chorobou.)
