Juraj Lehotský
trubkár
otec Janka Lehotského

Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Nebol. Nahradil mi všetky moje predstavy o dcére, ktorú som chcel mať. Je príjemný, milý a pracovitý chlapec. Bol dobrý žiak, zapájal sa do športu a venuje sa hudbe. Nikdy som s ním nemal veľké problémy.
Čím ste sa chceli stať v detstve?
Chcel som sa stať chemikom, ale moje predstavy o tomto povolaní boli mylné. Z chemickej priemyslovky som teda prestúpil na konzervatórium.
Tolerovali ste synove rozhodnutie stať sa tiež hudobníkom?
Už v detstve začal inklinovať k hudbe. Chodil na klavír, neskôr začal hrať na basgitaru. Z gymnázia prestúpil na hudobné konzervatórium, kde študuje kontrabas. Ja som veľmi rád, že sa venuje hudbe, aj keď som chcel, aby sa stal lekárom.
V čom ste si so synom podobní?
Určite po mne zdedil hudobné vlastnosti, pretože v hudbe je nad moje očakávania šikovný. Zdedil po mne aj pracovitosť, usilovnosť a prístup k zodpovednosti.
V čom úplne odlišní?
Nenapadá mi nič, v čom by sme boli úplne odlišní. Tých odlišností medzi nami veľa nie je. Prekvapuje ma na ňom len jediná vec, a to skutočnosť, že si nechce urobiť vodičský preukaz. Bolo by to pre neho dobré riešenie a uľahčenie si každodenného cestovania do Bratislavy, kde študuje.
Za čo ste svojho syna najviac chválili?
Keď bol Janko ešte malý, veľa som cestoval a jeho výchova spočívala hlavne na mojej manželke. Keď som sa vrátil z nejakej cesty, bol som rád, že ho vidím a nestíhal som odhaľovať nejaké nedostatky. Podstatné bolo, že som cítil a aj cítim, že môj syn ma má rád a ja jeho tiež.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Určitá výhoda a aj nevýhoda je, že môj syn je jedináčik. Neviem porovnávať, aké to je vychovávať viac detí. Robil som všetko preto, aby som ho vychoval správne a moja manželka tiež. Po jeho narodení prestala pracovať a venovala sa len jeho výchove.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Áno, ale vymýšľal som si ich. Mal som niekoľko, ktoré som mu po večeroch rozprával. Pozorne ich počúval a pamätal si všetky, pretože keď som chcel niečo na deji zmeniť, ihneď ma opravil.
Čo si myslíte, že by vám syn mohol vyčítať?
Nemyslím si, že je niečo, čo by mi mohol vyčítať. On vie, že som sa snažil a vždy, keď sa dalo, pomohol a poradil som mu.
Trávite spolu voľný čas?
Ja svoj voľný čas trávim najčastejšie doma a najradšej som, keď sme doma všetci traja. Keď je naša malá rodinka pokope.
Myslíte si, že si rozumiete?
Myslím si, že náš vzťah je veľmi dobrý.

Juraj Lehotský (64) skončil v roku 1961 konzervatórium. Účinkoval vorchestri Juraja Velčovského, 23 rokov pôsobil ako trubkár sólista v tanečnom orchestri Slovenského rozhlasu v Bratislave. Hral v rôznych zoskupeniach Nový Traditional, Traditional revival club, orchester Ladislava Štajdla, orchester Gustava Broma. S trúbkou precestoval a vystupoval vo viac ako 29 štátoch. Cédečka...

Janko Lehotský
hudobník.
syn Juraja Lehotského

Boli ste niekedy problémovým dieťaťom?
Nebol som problémovým dieťaťom. Nemám pocit, že by som vystrájal a robil rodičom zbytočné starosti, aj keď nie vždy všetko bolo podľa ich predstáv.
Čím ste sa chceli stať v detstve?
Chcel som sa stať kriminalistom. Pozeral som filmy a veľmi ma lákalo robiť konštrukcie k prípadom, ktoré som v televízii videl. Keď som mal štrnásť rokov, požičal som si od kamaráta syntetizátor a začal som si skladať prvé skladby. Tak ma začala baviť hudba...
Aké vlastnosti ste zdedili po otcovi?
Poriadkumilovnosť. Podľa mňa sa podobám svojmu otcovi, keď bol v mojom veku, a asi sa mu budem podobať aj v tom veku, v ktorom je teraz on.
Čo sa vám na ňom najviac páči?
Jeho pokoj, vyrovnanosť. Obdivujem aj jeho hudobný talent a všetko to, čo v živote dokázal.
V čom ste odlišní?
Nie sme odlišní.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
On sa mi snažil vždy dať to najlepšie, a preto mu nemám čo vyčítať.
Rozprával vám rozprávky?
Áno, a to sa mi veľmi páčilo. Mal ich vymyslených niekoľko, ale najviac mi utkveli v pamäti dve. Jedna bola otom, ako sme s otcom išli na našej motorke Simson do lesa, kde sme stanovali, napadli nás diviaky a mali sme veľa príjemných zážitkov. Potom sme sa vrátili domov, kde nás mamka čakala s dobrou večerou. Druhá bola o tom, že sme boli požiarnici, hasili sme požiar a zachraňovali sme ľudí. Páčilo sa mi na nich to, že ich nečítal z knižky, ale si ich vymýšľal.
Dodnes vám nejako pomáha?
Pomáha mi to, že keď sa vrátim domov, cítim z neho ten pokoj a pocit, že sa na neho môžem spoľahnúť v akejkoľvek situácii. Radí mi aj v hudobnej oblasti.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
S otcom som sa chodieval bicyklovať, chodil som s ním aj na skúšky, koncerty... Na niektoré situácie nikdy nezabudnem, ako napríklad, keď som zo školy išiel do tábora a otec ma vyprevádzal s plačom a slovami, že mu budem chýbať. Potom sa ani mne nikam nechcelo odísť. Chcel som zostať s ním a s maminou doma. Dojalo ma, keď za mnou plakal, a tak ma nemohol chodiť odprevádzať.
Čím si myslíte, že by ste mu urobili najväčšiu radosť?
Tým, že budem stále telesne i duševne zdravý. Keď si budem dávať na seba pozor a v hudbe sa budem naďalej zdokonaľovať. Určite by ho vedelo potešiť, keby som sa dokázal hudbou uživiť.
Na čo otec najradšej spomína zo svojej mladosti?
Rád spomína na svoje hudobné začiatky, keď hrával v meste a ľudia chodili okolo. Na to, ako sa hanbil, keď ho nejaká žena obdivovala. Tiež na veľké koncerty, na zážitky so skupinou, na cestovanie. Prežil toho veľa a možno aj ja budem raz taký dobrý hudobník, ako je môj otec.

Janko Lehotský (22) piaty rok študuje na hudobnom konzervatóriu kontrabas. Tri roky hrá so skupinou Modus spolu so svojím strýkom Jankom Lehotským. Spolupracoval s rôznymi slovenskými hudobníkmi Henrym Tóthom, Petrom Lipom starším aj mladším, Andrejom Šebanom.

Autor: Text: MARTINA HABLÁKOVÁ / Foto: PAVOL MAJER