Tieto tučniaky žijú na ostrove Petermann a nie je žiadny problém priblížiť sa k nim. Ľudskú postavu z diaľky nerozoznajú, lebo sa na ne podobá. Preto sú dosť náchylne komunikovať. Človek by sa mal od nich vzdialiť, len čo naňho začnú reagovať. V moriach južnej pologule na antarktickom pobreží hniezdi okolo pätnásť druhov tučniakov. Zimujú na pobreží a veľmi dobre sa prispôsobili nehostinnému životnému prostrediu. Oceány v okolí Antarktídy sú lákavým a bohatým zdrojom potravy. FOTO - PETER DOLINSKÝ
Dostať sa za južný polárny kruh nie je problém - treba mať len guráž a peniaze. Bolo to tak kedysi a je to tak aj dnes, akurát možností je teraz viac. Letné mesiace na Antarktíde, od decembra do marca, môžu dobrodruhovia prežiť pri teplote okolo nuly. Prvýkrát sem zavítali turisti z Nového Zélandu v roku 1977, dnes ich ročne z celého sveta príde niekoľko tisíc. Popri cestovateľoch, bádateľoch a polárnikoch, ktorí tu na výskumných staniciach a v teréne trávia mesiace často v tvrdých podmienkach, majú turisti v ľadovej krajine zabezpečený pohodlný a bezpečný pobyt. Ceny zájazdov predstavujú stovky tisíc korún. Cestovné kancelárie sľubujú nezabudnuteľnú plavbu na palube luxusnej lode stvorenej do drsných polárnych podmienok, renomovanú posádku s biológom a čistú panenskú prírodu. A antarktický zákon káže - tučniak má prednosť. Ak ide okolo vás, musíte sa zastaviť a nevyrušiť ho. Antarktída s rozlohou vyše 14 miliónov kilometrov štvorcových, prvýkrát spozorovaná v roku 1820, je najstudenším, najhornatejším a najveternejším miestom na zemeguli. Priemerné ročné teploty sa tu pohybujú okolo mínus 50 stupňov Celzia. Južný pól kontinentu dosiahla ako prvá nórska expedícia Roalda Amundsena v decembri roku 1911, o mesiac neskôr to boli britskí polárnici vedení Robertom Scottom. Odvtedy sa Antarktída ocitla v centre záujmu mnohých štátov, ktoré si kvôli nerastnému bohatstvu a výnosnému lovu zvierat nárokovali na niektoré časti kontinentu.
Washingtonská zmluva z roku 1959 povoľuje využívanie Antarktídy na mierové účely, výmenu informácií, vedecký výskum a prítomnosť vedeckého personálu na kontinente. Antarktída nemá stále obyvateľstvo. Na vyše 30 výskumných staniciach žije v zimnom polroku asi tisíc a v letnom polroku okolo päťtisíc ľudí. Už desaťročia tu pracujú zoológovia, biológovia, botanici, meteorológovia, geofyzici, ozónometristi a klimatológovia. Geológovia tu objavili bohaté zásoby uhlia, ropy a iných minerálov.
V roku 1961 sa Antarktída stala neutrálnym územím pod spoločnou správou medzinárodného spoločenstva. Signatári Washingtonskej zmluvy prijali v Madride v roku 1991 uznesenie zakazujúce v nasledujúcich päťdesiatich rokoch akúkoľvek ťažbu nerastných surovín na kontinente.
***
Seriózne bádanie v ďalekej Antarktíde sa - podobne ako výskum vesmíru - pripisuje svetovým veľmociam. V minulosti medzi ne patril aj Sovietsky zväz, pri ktorom sa párkrát 'zviezlo' aj bývalé Československo. Bádateľov zo Slovenska, ktorí pôsobili na Antarktíde od roku 1961, nachádzame v publikácii (Znovu)objavenie Antarktídy od Františka Keleho a Ladislava Feketeho. Medzi nimi sú dve mená: Štefan Pintér a Peter Dolinský. Ten starší bol jedným z prvých slovenských výskumníkov na Antarktíde, ten mladší sa odtiaľ nedávno, ako zatiaľ posledný, vrátil. Okrem geofyzikálneho výskumu ich spája aj pracovisko v Hurbanove - najteplejšom mieste Podunajskej nížiny.
