Astronóm Peter Dolinský (32) pracuje v Geofyzikálnom ústave SAV v Hurbanove, kde sa venuje predovšetkým terénnym meraniam. Popritom pôsobí v Slovenskej ústrednej hvezdárni - záujemcom rozpráva o astronómii a ukazuje im svet hviezd tak zblízka, ako sa len dá. Jeho veľkou vášňou je Antarktída, z ktorej sa koncom marca vrátil už druhýkrát.

Pri prvej ceste využil spoluprácu riaditeľa Geofyzikálneho ústavu s profesorom Funakim z Japonska, ktorý organizuje expedície na Antarktídu. "Som cestovateľská duša, tak som si pomyslel - rád by som to skúsil," hovorí Peter Dolinský.

Pre istotu začal hneď s otužovaním. Studená sprcha každé ráno a v zime občas noc v spacáku na balkóne. Párkrát síce zapadol snehom, ale bol to tréning. "Možno tie prípravy neboli nevyhnutné, ale určite mi prospeli," hovorí.

Najprv s Japoncami, potom s Ukrajincami

S japonskou expedíciou strávil Peter Dolinský dva mesiace roku 2001 na ľadoborci a dva na dočasnej japonskej výskumnej stanici v Amundsenovom zálive. Robil tam magnetometrické merania.

O dva roky sa mu možnosť naskytla opäť. Keď jeho kolega z ukrajinského antarktického centra odmietol účasť na expedícii, Peter využil príležitosť. A tak strávil pár mesiacov tohto roka na ukrajinskej stanici.

Jeho úlohou bolo mapovať na vytýčenom území rozloženie magnetického poľa a vytvoriť z meraní mapu. Z nej sa určuje hĺbka magnetického telesa, jeho rozmery a podobne. Cieľom je zistiť bez zložitých a drahých vrtov rozloženie geologických štruktúr pod povrchom.

Občas to bolo priveľa aj na samotára

"Na Antarktíde doteraz seriózne pracovalo asi trinásť Slovákov," hovorí Peter. "V minulosti bol taký pobyt síce určite zložitejší, no dostať sa tam je aj dnes veľkým úspechom. Po dvoch výpravách to už tak neprežívam, ale aj tak je to pre našinca príjemná zmena ocitnúť sa v krajine snehu a ľadu. Najhorší je pocit, že vy ste v poriadku, ale vaši blízki o tom nevedia. Mal som síce možnosť komunikovať e-mailom, lenže spojenie nebolo vždy spoľahlivé. A dať päťdesiat dolárov za minútu telefonovania cez Inmarsat, satelitný systém komunikácie cez mobilné telefóny, som si nemohol dovoliť."

Záchod spláchnutý benzínom

Prvá - japonská stanica nemala sprchu, umývať sa mohli len mokrým uterákom bez mydla alebo čistou studenou vodou. Kvôli ochrane prírody. Súčasťou výbavy bol aj špeciálny spaľovací záchod. "Raz nám vybuchol, roztrhlo komín, ale našťastie sa nikomu nič nestalo, omylom sme ho namiesto vody spláchli benzínom," spomína Peter.

Muži sa o seba museli starať sami. Nosili si vodu z jazera, varili, upratovali, umývali riady. Bývali piati v jednej unimobunke, najbližší ľudia boli od nich vzdialení osemsto kilometrov. "Jediným spojením boli vysielačky. Občas to bolo priveľa aj na samotára," hovorí Peter.

Dohodli sa, že na prácu využijú každú chvíľu pekného počasia. "Bolo však stále pekne, a tak sme boli stále v teréne. Po dvanástich dňoch sme museli vyhlásiť deň voľna, lebo sme nevládali stáť na nohách."

Letné omrzliny

Keď sa Peter vyberal na cestu druhýkrát, bol už pripravený. Poznal zhruba prírodné podmienky a vedel si predstaviť, čo ho čaká. Napríklad, ak cez deň svieti slnko, a vy neodhadnete silu ultrafialového žiarenia a teplotu, omrznú vám uši. Peter si na ne len raz zabudol stiahnuť čiapku - a liečil si ich mesiac.

Čoskoro však zistil, že jeho druhý pobyt bude iný. Ocitol sa na veľkej trvalej základni spolu s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi. Už nepracoval v malom tíme ako prvý raz a bolo trochu ťažšie zžiť sa s partiou. "Stanica vyzerala zvonka ako obyčajná búda, ale komfort tam bol určite väčší ako prvýkrát. Mali sme sprchy, toalety, svojho kuchára. Tentoraz často pršalo, tak som mal aj kopu voľného času. Väčšinou som ho trávil s knihou."

Aj tu fičí turistika

Život v Antarktíde bol dokonca pohodlnejší, ako by si Peter želal. Ukrajinská stanica bola totiž súčasťou turistickej trasy. Zimuje na nej len pätnásť ľudí, ale počas roka sa tam vystrieda okolo tritisíc návštevníkov. "Turistika tam teraz fičí," hovorí Peter. "Deň pobytu za polárnym kruhom stojí od päťsto do tisíc dolárov. Návštevníci zažijú plavbu, vyloďujú sa na rôznych miestach, pozorujú tučniaky, veľryby, tulene, robia prechádzky po pevnine."

Peter bol na Antarktíde vždy v letných mesiacoch. Denná teplota sa tam vtedy pohybuje okolo nuly, v noci však primŕza. "Asi polovicu ukrajinského pobytu nám pršalo. Keď v noci primrzlo, bolo neuveriteľne šmykľavo. Horolezecké mačky sme na svahu použiť nemohli, lebo by narušili naše merania. Riešili sme to tak, že sme najprv pracovali na vrchole a na šikmé svahy sme chodili, až keď sa námraza cez deň roztopila. Alebo sme riskovali."

Ten pokoj je fascinujúci

Opísať Antarktídu je pre Petra Dolinského problém. Pozná len prímorské pásmo, ďalšie dve tretiny územia sú preňho veľkou neznámou. "Je to obrovská krajina. Prešiel som v nej asi dva a poltisíc kilometrov, k pólu som však mal ešte minimálne rovnako ďaleko," hovorí. A príroda je vraj neopísateľná. Peter si najviac pamätá prvý moment: keď prišli na miesto vylodenia, loď vypla motory a on si uvedomil, že všade okolo je sneh. "Fascinoval ma ten nenormálny pokoj. Úžasná krajina."

Slováci na Antarktíde

Fekete

Hrúzik

Zaťko

Zdroj: (Znovu)objavenie Antarktídy, František Kele, Ladislav Fekete, NAP 2003, Dunajská Streda)

Spoluautor knihy (Znovu)objavenie Antarktídy František Kele, ktorý precestoval zemeguľu krížom-krážom, považuje krajinu veľhôr a polárnych oblastí za permanentnú výzvu, vzrušujúcu a motivujúcu.

"Návštevou Antarktídy v roku 2000 som vzdal poctu aj Martinovi Kukučínovi a Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Plavil som sa na palube čílskeho vojenského ľadoborca Oscar Viel, ktorý išiel na inšpekčnú cestu z Punta Arenas, kde kedysi pôsobil Kukučín, na čílske polárne stanice v západnej Antarktíde. Ľadoborec sa plavil takmer po rovnakej trase ako francúzska loď pod velením Jeana B. Charcota v rokoch 1908 - 1910. Tejto expedície sa mal ako geofyzik zúčastniť aj Štefánik. Bola to cesta môjho osobného (znovu)objavovania Antarktídy."

Pešo za ľadovou diaľnicou

Českí polárnici si koncom jesene tohto roku majú dostavať na Antarktíde svoju základňu a koncom roka sa chystajú na veľkú pešiu výpravu. Okrem iného ich motivuje to, že už čoskoro povedie cez ľadovú pustatinu k najjužnejšiemu bodu zemegule cesta. Budujú ju americkí experti, ktorí majú za sebou už 700 kilometrov ľadovej diaľnice vedúcej k americkej základni Scotta a Amundsena. Komunikácia dlhá 1600 kilometrov má byť dokončená na sklonku polárneho leta v roku 2006. (čtk)