Vojaci, ktorí tam bojovali a prežili, sú dnes na prahu osemdesiatky a v ďalšom desaťročí ich nažive mnoho nezostane. Naposledy sú však zrejme aj iné veci.
Vylodenie na D-Day bolo najväčšou obojživelnou operáciou v histórii, ale bitka o Normandiu nebola podľa štandardov roku 1944 taká veľká. Celkové straty západných spojencov až po prebitie sa z Normandie dosiahli 32 807 mŕtvych, zatiaľ čo simultánna sovietska ofenzíva v Bielorusku na východnom fronte stála životy približne 250-tisíc ľudí. A aj napriek filmu Zachráňte vojaka Ryana menej než tretina spojeneckých obetí v Normandii boli Američania.
Normandia však bola predovšetkým americká bitka, a dôležitá. Vojna proti Hitlerovi bola rozhodnutá už v júni: sovietsku armádu delil od vstupu do Berlína necelý rok. Vylodenie v Normandii bolo o tom, kde sa sovietska armáda zastaví, a úspech znamenal, že línia prímeria bude viesť cez stredné Nemecko, nie cez Lamanšský kanál. Výsledkom bolo polstoročie, počas ktorého sa USA a západná Európa tak hlboko zaplietli, že sa hovorí o "Západe", akoby to bol stály politický fenomén. Ale nie je.
Pred rokom 1945 Západ politicky nikdy neexistoval: boli len krajiny obývané prevažne ľuďmi európskeho pôvodu, ktorí mali spoločné rozsiahle kultúrne a náboženské dedičstvo, ktorí navzájom často viedli vojny a po celom svete budovali súperiace impériá. Po roku 1945 však hrozba sovietskych jednotiek nastálo usadených uprostred Nemecka prinútila všetky západné európske mocnosti prosiť Ameriku o vojenskú prítomnosť - a Washington, ktorý identifikoval Sovietsky zväz ako svojho hlavného povojnového rivala o globálnu moc, bol pripravený vyhovieť.
Vznik NATO v roku 1949 dohodu spečatil: záujmy západnej Európy a USA boli teraz rovnaké, a tak sa zrodil "Západ" (alias "slobodný svet"). Aliancia prekvitala takmer 50 rokov, ale keď dôvod jej existencie, sovietska hrozba, prestal existovať, nastal zákonitý pomalý úpadok.
Jedenásty september tu nespôsobil prielom, ale pridal ďalšiu vrstvu: Európania vidia terorizmus ako dlhodobý problém, ktorý môže urobiť značné škody, ale treba ho stráviť, Američania (alebo aspoň tí, ktorí určili podobu verejnej debaty) ho vnímajú ako apokalyptickú hrozbu, ktorá musí byť zničená za každú cenu. Tento súbor názorov bol živnou pôdou pre inštinktívny unilateralizmus Bushovej administratívy a poskytol presvedčivý politický základ pre neokonzervatívny projekt pax americana. Následné vojny dokončili v priebehu troch rokov to, čo mohlo inak trvať pätnásť: západná aliancia bola vyplienená, aj keď kostra zostáva.
Presne pred rokom povedala americká poradkyňa pre národnú bezpečnosť Condoleezza Riceová novinárom na summite G 8, aká je sklamaná Francúzmi, Nemcami a dokonca Kanaďanmi: "Boli chvíle, keď sa zdalo, že americká moc sa vnímala ako väčšie nebezpečie než Saddám Husajn. Poviem to veľmi otvorene. Jednoducho to nechápeme." Možno to teraz chápe trochu lepšie, ale asi nie.
Nič to. Západ sa ako koherentný globálny politický a vojenský vplyv rozpadá - a to nie je nutne tragédia. Jedinečné a dočasné okolnosti, ktoré mu dali vzniknúť, pominuli a preto by ich mal nasledovať. Zohral užitočnú úlohu pri vyrovnaní sa so sovietskou mocou, a keď všetky veľké demokracie sveta, okrem Indie a Japonska, ležali na západnom a východnom pobreží severného Atlantiku. Svet však už nie je taký.
Svet je omnoho bezpečnejšie a lepšie miesto než v časoch studenej vojny a demokracie dnes predstavujú väčšinu. Ak treba brániť demokratické hodnoty, potom sem treba zahrnúť Brazíliu, JAR, Indiu, Indonéziu a Južnú Kóreu rovnako ako "atlantické" demokracie, a vhodné fórum, na ktorom to treba urobiť, nie je umierajúce NATO, ale OSN. Čo je vôbec nie náhodou inštitúcia, ktorú vlády príslušných krajín navrhovali práve v čase, keď ich mladí muži zomierali na plážach Normandie.
Autor: GWYNNE DYER(Autor je historikom a publicistom, špecializoval sa na vojenské dejiny. Žije v Londýne)
