Aspekt - feministický kultúrny časopis * 21. záverečné číslo * Záujmové združenie žien Aspekt * Zodpovedné redaktorky: Jana Cviková a Jana Juráňová * Bratislava 2004 "Nie som feministka, ale myslím si, že..." Túto povinnú jazdu si neodpustí nik, kto nechce zostať na Slovensku naveky zaškatuľkovaný. Kto však o feminizme čokoľvek tuší?
Aspekt je jedným z mála slovenských časopisov, či skôr almanachov na dlhé daždivé dovolenky, ktorý si dokáže v tiráži priznať, že vychádza nepravidelne, ba aj to, že končí. Dvadsaťjeden tematických čísel dáva poriadne zabrať poličkám: Strachy a bariéry, Patriarchát, Násilie, Myslenie žien, Telo ženy. Nijaké ľahké čítanie; posledné (žiaľ, nie ostatné) číslo vydalo takmer na kilo (zvážené na kuchynskej váhe).
Príbehy žien nemusia nikoho vystrašiť ideológiou, sú totiž o živote, o osudoch vzdorovitých a priečnych žien, nedocenených ako novinárka Annemarie Schwarzenbachová, ktorá bola blízkou priateľkou rodiny Mannovcov, alebo celkom zabudnutých ako Kafkove sestry Elli, Valli a Ottla, ktorých mená nájdeme už len na stene Pinkasovej synagógy medzi tisíckami obetí holokaustu. Žien, ktoré nemali "vlastnú izbu", právo tvoriť, zúčastňovať sa, "zasadať" spolu s mužmi.
Článok Andrey Šalingovej o spolkovom živote žien na Slovensku prináša informácie, ktoré stále nie sú súčasťou učebníc. Jana Cviková v článku Po boku muža a národa povyťahovala tiež čo-to z postojov našich "náramne strachovlivých" buditeľov k ženám. Všeobecný názor z druhej polovice 19. storočia nebol síce podľa Hany Gregorovej predpojatý proti vzdelaniu žien, ale veľmi opatrný, aby ženy nepomýlil v ich obetavosti a "beznáročnosti". Povedané s prorokom Mohamedom: "Žena je ako rebro, ak sa pokúsiš narovnať ju, zlomí sa. Ak teda chceš mať z nej úžitok, nehľaď na jej pokrivenosť."
V Aspekte bez varovania striedajú žurnalistické i vedecké články s poéziou či prózou. Typické ženské myslenie! V centre pozornosti je periféria. Etela Farkašová sa v Textokruhoch zamýšľa nad tými, pre ktorých má literatúra zvláštnu slabosť - nad marginálnymi postavičkami, ktoré si dovolia byť nepríjemne úprimné. Mladá autorka Uršuľa Kovalyk má v čísle ukážky z pripravovaného rukopisu poviedok, v ktorých sa jej darí vyjadrovať všeličo povedomé, ba i podvedomé. Text E. E. vynikajúcej Olgy Tokarczuk s doslovom Adama Bžocha je štúdiou manipulácie a sugestívnosti mužského myslenia.
Otupno je a clivo, vraví vo fiktívnom rozhovore s Janou Juráňovou Timrava - spisovateľka, ktorá medzi prvými u nás hovorila o asymetrii citov a pohlaví, sama nezastávajúc spoločensky akceptovanú rolu manželky. Eva Hauserová hovorí o populárnych "psychobláboloch" potvrdzujúcich večné rozdiely medzi mužským a ženským mozgom. Nikto netvrdí, že neexistujú biologické rozdiely, a tým aj v psychike, otázkou však je, do akej miery tieto rozdiely ovplyvňujú súčasné roly mužov a žien.
Starý vtip hovorí: Žena a muž si nikdy nemôžu porozumieť, pretože každý chce iné - žena muža a muž ženu. Lenže, čo ak všetci chceme to isté? Je nezvyčajné deliť sa o svoje túžby so ženou, hovorí sa v pásme o Camille Claudelovej.
Načo sa potom máme trápiť s nejakými inými aspektmi myslenia? Thálet, označovaný aj za otca gréckej filozofie, sa podľa legendy raz oddával pozorovaniu nebeskej klenby, pričom však takmer spadol do studne. Všimla si to thrácka slúžka a vysmiala sa mu, že chce skúmať nebo a nevidí, čo má priamo pod nohami. Heidegger z toho v roku 1936 vyvodil, že filozofia je práve to, čomu sa všetky slúžky smejú. Posilnený touto vierou sa uprene zadíval do nacistického neba.
Studňa ako subverzívny, typicky ženský symbol v kombinácii s barbarským, intuitívnym smiechom (niekto chodí na Mesiac, my sa čudujeme doma, ako hovoria aspekťáčky) prináša do života potrebné dimenzie, tvrdí vo svojom článku Mirek Vodrážka. Smiech ako výraz nadbytku života, ktorý hovorí áno bez toho, aby musel hovoriť nie - presne takýto aspekt by sa nikdy nemal vytratiť z našej spoločnosti.
