Z poľskej inscenácie Kláriných vzťahov. FOTO - WIENER FESTWOCHEN
Na tohtoročných Wiener Festwochen sa napríklad odlišne riešila rovnaká téma: túžba ženy po vlastnom autentickom živote, neodvodenom od želaní tých druhých, väčšinou mužov.
Klárine vzťahy patria k najinscenovanejším súčasným nemeckým hrám. Pred dvoma mesiacmi ich premiérovali aj v bratislavskej Astorke. Na Wiener Festwochen pozvali poľské naštudovanie tejto hry z varšavského Teatru Rozmaitosci v réžii javiskového mága Krystiana Lupu. Existenciálny príbeh krehkej, zhruba tridsaťročnej nezamestnanej Kláry, ktorá úprimne túži po hlbšom zmysle života a celá sa vkladá do neuspokojivých vzťahov, akejsi Lary Croft naruby, napísala s ľahkým humorom presne na prelome tisícročí na objednávku viedenského Burgtheatru Dea Loherová.
Kým Kláru v Astorke režisér Juraj Nvota netradične obsadil o generáciu staršou Zuzanou Kronerovou, Lupa zvolil opačný extrém: jeho Klára, Maja Osztaszewská, pôsobí ešte ako školáčka. V oboch prípadoch ide o pozoruhodné herečky: s veľkým nasadením podčiarkovali nekonvenčnosť a zúfalstvo svojej postavy. Obe inscenácie spája aj základný scénografický prvok - prechodný, odcudzený priestor. V Astorke sa hrá v akomsi betónovom podchode (Mona Hafsahl). Teatr Rozmaitosci vďaka väčšiemu priestoru hercom občas pomohol aj klasickými kresielkami a gaučmi (autorom scény je sám režisér).
Tu sa však podobnosť končí. Kým u nás sa škrtalo a menilo, takmer štvorhodinové Lupovo naštudovanie je pietne. Intímne scény sa v Bratislave riešia s humorným zveličením, v poľskej inscenácii sú práve ony najvážnejšími, najsilnejšími miestami. Kľúčová scéna ľúbostného trojuholníka sa v Astorke inscenuje ako náznak veselého pánskeho striptízu - Lupa však oboch mužov celkom vyzlečie a uloží vedľa Kláry.
Zo slovenského naštudovania najviac zostane v pamäti dynamická hlavná hrdinka, spomínané kvázistriptízy, možno bizarná koncepcia postavy Číňana stvárneného Japoncom. Z poľskej Kláry asi najväčšmi utkvela nenápadná, no veľmi pôsobivá hudobná kompozícia (Jacek Osztaszewski): bola krvným obehom, priestorom, kde sa zbiehali všetky nitky staromódnej, dlhej a predsa fascinujúcej inscenácie.
Mladý nemecký režisér Thomas Ostermeier svojím naštudovaním Ibsenovej Nory (1886) s berlínskou Schaubühne am Lehniner Platz utvoril čosi ako divadelný bestseller. Nemci inscenujú klasické hry ako súčasné a Norin manžel je riaditeľom banky: to určilo javiskový životný štandard jeho rodiny a priateľov: nechýbali mobily, fotoaparáty, au pair namiesto slúžky, kostýmy podľa súčasnej módy. V pôvodnom Ibsenovom texte hlavná hrdinka vášnivo tancuje tarantelu, odetá ako neapolská rybárka. V aktualizovanej Ostermeierovej interpretácii kopíruje klipy MTV a miestami sa im zúfalo vysmieva.
Hviezda Schaubühne Anne Tismer v sexi čiernej úspornej kreácii sa, ako tvorcovia priznávajú, inšpiruje aj počítačovou hrdinkou Larou Croft. Jej tanec je vrcholom inscenácie. Tismer alias Nora, šialená strachom z prezradenia podvodu (falšovala zmenku, aby zachránila svojho chorého manžela), sa na javisku zmieta v divokom diskotékovom rytme a nakoniec sa celkom vyšťavená šuchne do veľkého akvária. Rybky si vytrpia, akvárium ako efektnú súčasť scény - prierezu interiéru módnej vily - totiž rôzne využívajú aj ostatné postavy.
Herci sú mladí a fyzicky spĺňajú Ostermeierovu dynamickú koncepciu, danú precízne prepracovanou zvukovou partitúrou. Nechýbajú v nej známe ľúbostné songy, burácajúce varhany či tikot hodín. Vo finále sa strieľa - na rozdiel od pôvodného textu. Razantne sa tak rozbíja fetiš moderného manželstva uzavretého ako vzájomne výhodný obchod. Nora chce najskôr zabiť seba, no potom obráti pištoľ proti svojmu egoistickému mužovi a stlačí spúšť. Vila sa otáča, reflektor zamieri na Noru opretú o vonkajšiu stranu domu. Žena s prázdnou tvárou sa pomaly zosúva po dverách.
Do toho znie sladký šláger, nezmyselne sa vypytujúci: Why don't you love me any more?
Autor: Anna Grusková, Viedeň
