Minulý týždeň sa v ekvádorskom Quite súťažilo o najkrajšiu ženu vesmíru. Od roku 1952, keď bola vyhlásená prvá Miss Universe v histórii, sa na víťaznom stupienku vystriedali krásky z rôznych kútov sveta, rôznej pleti a s rôznymi predstavami o naplnení svojich túžob. Tento rok korunku, ktorú zdobí 800 diamantov v hodnote štvrť milióna dolárov, prevzala spolu so zmluvami, darmi a podmienkami organizátorov dvadsaťročná Austrálčanka Jennifer Hawkinsová. Slovensko reprezentovala 19-ročná ZUZANA DVORSKÁ.
Snívali ste o miss odmalička?
To nie, ale ako malá som sa, samozrejme, rada parádila. Na základnej škole som bola trochu ako škaredé káčatko. Na strednej to bolo ešte také neurčité, ale na vysokej som sa zrazu začala sama sebe páčiť. Na miss by som však asi bez podpory rodiny nešla. Sestra mi odmalička robila manažérku a tvrdila, že na to mám. Tak som sa vlani v novembri odhodlala ísť na Miss vysokých škôl. Skončila som tretia, to mi dodalo odvahu a chcela som skúsiť ešte viac. Šla som na casting, vybrali ma, začala som sa pripravovať a skončila som ako prvá vicemiss.
Potrebujete sa sama sebe páčiť?
Som rada, že som taká, aká som, či sa to ľuďom páči, alebo nie. Nech vyzerá človek akokoľvek, je dôležité, aby bol sám so sebou spokojný. Keď sa cíti byť pekný, tak to na ňom vidno, vyžaruje to z neho. Potom ho aj okolie môže považovať za pekného. Krása nie je len pohľad do zrkadla, ale predovšetkým vnútorný pocit.
Nikdy ste nemali problém s nedostatkom sebavedomia?
Boli časy, keď som si neverila, dnes si na nedostatok sebavedomia nemôžem sťažovať. Viem, že mám na to, do čoho sa pustím.
Pomáha vám fyzická krása v komunikácii?
Určite, ale zďaleka to nie je všetko.
Do Ekvádoru ste išli ako náhradníčka. Aký to je pocit?
Nie je pravidlom, že na celosvetovú súťaž musí vycestovať miss. Napríklad v Českej republike rozhoduje riaditeľ súťaže, pán Zapletal, o tom, ktorá misska na to najviac má. V zásade je to vždy jedna z prvej trojky.
Ste stále plná zážitkov?
Áno, sú to zážitky na celý život. Boli to najkrajšie tri týždne, aké som kedy zažila. Mám obrovskú skúsenosť. Zistila som, že sa vo svete dorozumiem, že dokážem byť aj odlúčená ďaleko od rodiny, že modeling a šoubiznis je možno to, čomu sa v budúcnosti môžem venovať.
Čo bolo najkrajšie?
Úžasné bolo, že tamojší ľudia nás považovali za megahviezdy. Kdekoľvek sme prišli, bol pre nás pripravený červený koberec. Všade obrovské ovácie, všetci nás vítali, chceli nás vidieť. Boli to celkom obyčajní ľudia, ktorí dokázali celú noc čakať v hotelovej hale len preto, aby dostali ráno podpis, alebo sa s nami odfotili. My sme však väčšinou iba prešli okolo nich, naše supervízorky nám nedovolili zastavovať sa, takže sme im mohli iba zakývať. A oni boli nadšení. Keď sme sa predstavovali v rôznych mestách a prechádzali ulicami, vítali nás tisícky ľudí, mávali nám, hádzali kvety, plyšové hračky. Bolo to pre mňa neuveriteľné.
Nestretli ste sa so žiadnymi negatívnymi prejavmi?
Nie. Boli sme prísne chránené organizáciou, strážené od rána do večera. Nemohlo sa nám nič stať.
Vôbec vám nevadilo, že máte vojenský režim a nemôžete nič robiť svojvoľne?
Nevnímala som to ako obeť, ktorú musím podstúpiť. Samozrejme, niekedy došlo aj k situácii, keď ma to znervózňovalo, hlavne keď som chcela ísť navštíviť českú missku. Bývala o poschodie nižšie a ja som mohla opustiť svoje poschodie iba so supervízorkou, ktorá nebola vždy k dispozícii. Keď sa súťaž skončila, všetky sme si vydýchli. Boli sme konečne voľné, mohli sme sa prejsť. Hneď sme si išli pozrieť zákutia, do ktorých sme sa dovtedy nedostali, hlavne hotelový bazén.
Vedeli by ste dlhodobo fungovať v takomto režime?
Bolo to nádherné, ale nevydržala by som dlhšie. Často som myslela na to, aké to majú hviezdy ťažké. Musia byť od rána do večera usmiate, prívetivé, nádherné, nemôžu urobiť ani krok bez ochranky. Nás fanúšikovia tiež ,vymákli' všade. Dokonca aj na toalete, kde sme chceli mať chvíľu pokoja, si od nás pýtali autogramy a chceli sa s nami fotiť. Na jednej strane je očarujúce, keď niekto mňa, obyčajného človeka, tak obdivuje, na druhej je naozaj náročné vydržať to napätie. Myslím, že na Slovensku by sa mi niečo také nemohlo prihodiť.
Ako ste na tom boli s jazykom?
Presne toho som sa bála. Nebola som si istá, či moja angličtina bude dostatočne dobrá na to, aby som mohla viesť kamarátske rozhovory. Učila som sa ju na základnej, strednej aj na vysokej škole, takže teoreticky som bola dobre pripravená. Akurát som ešte nikdy nebola v takej situácii, že by som musela rozprávať. Napokon som sa dorozumela v pohode, veď pre mnoho iných dievčat tiež nebola angličtina rodným jazykom. Odpustili sme si menšie chybičky, išlo nám to. Na interview ma porotcovia za angličtinu dokonca aj pochválili. Nechcela by som byť napríklad v koži bulharskej miss, ktorá nevedela žiadnu cudziu reč. Celé tri týždne sa nemala s kým porozprávať, nikto jej nerozumel. Je to hrozná predstava.
Dá sa pri takej mase krásnych dievčat hovoriť o úprimných priateľských vzťahoch?
Bola som príjemne prekvapená. Nálada bola po celý čas veľmi priateľská, keď nám bolo smutno, podporili sme sa navzájom. Rivalita sa objavila až v posledné dni medzi horúcimi adeptkami na titul. My, Európanky, sme už pred hodnotením vedeli, že hlavné favoritky sú Juhoameričanky, čo sa nakoniec aj potvrdilo. Nás to udržiavalo pokope, vedeli sme, že sme v podstate rovnocenné, normálne baby.
O čom všetkom ste sa bavili?
Najprv, samozrejme, také tie klasické témy a základné konverzačné frázy - o štáte, v ktorom žijeme, o jazyku, zvykoch, kultúre. Neskôr už o všetkom, o bežnom živote a hlavne o mužoch. Hranice v našich rozhovoroch nehrali žiadnu rolu.
Mali ste čas myslieť na chlapcov?
Veľa voľného času sme nemali, ale po dvoch týždňoch každej z nás začal ten jej už tak chýbať, že sme sa predbiehali pri internete, aby sme mohli byť v spojení.
Brali ste váš program ako povinnú jazdu, alebo sa vám naozaj páčil?
Každodenný nácvik choreografií na jednotlivé programy, ktoré museli byť perfektne pripravené, bol dosť vyčerpávajúci. Príjemné však boli stretnutia s domácimi a pravidelné obedy a večere. Absolvovali sme ich s rôznymi ľuďmi, ktorí si zaplatili za to, aby s nami mohli sedieť pri jednom stole a viesť rozhovory. Boli veľmi milí a my sme sa od nich podozvedali všeličo o Ekvádore. Som si istá, že aj keby sme boli bežní cudzinci na ulici, správali by sa k nám rovnako. Bolo to na nich vidno.
Dávali organizátori pozor aj na to, čo máte na tanieri?
Práve to bolo najťažšie, nemali sme totiž vymedzený žiadny diétny režim. Bolo na každej, ako si ustráži líniu. Takže sme tam všetky pribrali. Nedalo sa odolať - raňajky, obedy, večere formou švédskych stolov, obrovský výber všetkého, na čo sme si zmysleli. Prezentačné večere sa konali až o pol desiatej a skladali sa z piatich chodov. Jedlo bolo výborné, vydržali sme vždy až do konca.
Viete si predstaviť, že by ste išli do sveta a nemali by ste starostlivosť, akej sa vám dostalo na súťaži?
Myslím si, že sa o seba budem vedieť postarať. Nebojím sa, to je dôležité.
V médiách sa objavili správy o protestoch aktivistov, ktorí upozorňovali na chudobu v krajinách, kde sa svetové súťaže miss za posledné roky usporadúvajú. Ako to vnímate, keď si vy môžete takto užívať?
Je možné, že niektorí ľudia považujú takúto akciu za obmedzujúcu. Napriek všetkému to môže však byť veľmi dobrá prezentácia krajiny. Pre domácich to bola možnosť ukázať, aký je Ekvádor, v čom je zaujímavý, čo môže svetu ponúknuť.
Koľko je podľa vás v hodnotení krásy dievčat politiky a čo môže určiť vkus poroty?
Myslím si, že tieto medzinárodné súťaže hovoria skôr o tom, odkiaľ dievča je, a nie o tom, ako vyzerá. Samozrejme, treba spĺňať požadované kritériá.
Aké to bolo medzi dievčatami v zákulisí?
Všelijaké. Záleží od toho, ako a s kým nadväzujete kontakty. Napríklad dievčatá z Latinskej Ameriky vedeli iba po španielsky, utvorili si svoju komunitu, takže my, čo sme zase hovorili po anglicky, sme sa s nimi veľmi nespoznali. Ale boli to nádherné dievčatá, odhliadnuc od toho, že mali za sebou kopu plastík. Mojimi favoritkami boli Portoričanka a Paraguajčanka, a obidve aj skončili v prvej päťke. Mrzí ma iba, že hoci Európanky mali čo ponúknuť, v prvej pätnástke sa ocitlo desať Juhoameričaniek. Bolo to až smiešne, keď ich do radu vyhlasovali.
Ako sa vám páčila absolútna víťazka?
Austrálčanka, ktorá vyhrala, bola naozaj krásna. Skoro vôbec sa nemaľovala, chodila bežne oblečená v rifliach a tričku, nemala žiadne problémy s konvenciami, bola otvorená, úprimná, uvoľnená. Všetky sme sa tešili, že vyhrala. Nie je to typ ženy, ktorá ukáže všetko naraz. Čím dlhšie sa na ňu pozeráte, tým viac je na nej čo objavovať. Skrásnie, keď sa začne pohybovať a rozprávať. Aj na Európankach sa ich krása prejavovala mimo javiska - nemuseli chodiť na raňajky s večerným mejkapom, umelými mihalnicami, vyčesanými vlasmi a v koktailových šatách, ako to robili Juhoameričanky.
Niektorí ľudia súťaže krásy znevažujú, považujú ich iba za biznis či drezúru mladých, naivných a hlúpučkých krások, ktoré sa nechali zlákať vidinou peňazí a slávy. Ako to vnímate?
Pre mňa je táto súťaž odrazom môjho vnútorného presvedčenia. Viem, že tam nie sú dievčatá so slepačím mozgom a vedia oveľa viac, než len ukázať sa v plavkách. Keď sa to niekomu nepáči, snažím sa ho presvedčiť, ak sa dá. Ak nie, je mi to ľúto.
O čo teda ide okrem toho, že chcete zvíťaziť?
Zabaviť sa, cítiť sa dobre, spoznať nových ľudí a vedieť, ako to medzi nimi funguje. A v neposlednom rade ide naozaj o víťazstvo a o to, čo svet šoubiznisu so sebou prináša. To nie je málo.
Aký svet je vám teraz blízky?
Rodina, priateľ, príroda, kamaráti, diskotéky. Taký, aký má každé mladé dievča.
Zuzana Dvorská (19 rokov, 173 cm, 51 kg, miery: 85-59-89) je z Banskej Bystrice, študuje na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Na Miss Universe 2004 reprezentovala Slovensko ako prvá vicemiss namiesto víťazky Zity Galgóciovej, ktorá nemala v požadovanom termíne osemnásť rokov. "V prvom rade chcem dokončiť školu, či už externe, alebo inou formou. Neskôr by som si chcela založiť marketingovú agentúru a, samozrejme, mať rodinu. S priateľom sme sa dohodli na dvoch až troch deťoch, dúfam, že to vyjde," hovorí kráska, ktorá má v rodine a priateľovi veľkú oporu. Z modelingu dostala ponuky, ktoré by chcela čo najlepšie využiť, kým na to má vek a je žiadaná.Krásky na každom kroku vítali tisícky fanúšikov. Na snímke je Zuzana Dvorská pred hotelom v ekvádorskom Quite 20. mája, desať dní pred finálovým večerom 53. prestížnej svetovej súťaže krásy. Naša reprezentantka bola výborne vybavená garderóbou od českého návrhára Jozefa Klíra, ktorého štýl jej vraj úplne vyhovuje. Oproti niektorým dievčatám mala výhodu - napríklad zástupkyni Poľska domáca agentúra neposkytla žiadne oblečenie a musela si všetko zabezpečovať sama. "Vždy nám povedali, aký štýl oblečenia je vhodný na príslušnú akciu, no v konečnom dôsledku sme samy rozhodovali o tom, ako budeme oblečené," hovorí Zuzana.
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
