Manželka exbeatla Paula McCartneyho Heather má na ľavej nohe protézu od kolena. Vyzerá však lepšie ako mnohé zdravé nohy. FOTO - REUTERS
"Ten deň rozdelil môj život na 'pred' a 'po'. Život s nohou a život bez nohy. Treba povedať, že čas 'po' je už podstatne dlhší ako 'pred'. Slabo vtedy snežilo. Doma nám chýbal chren, tak som poň šla do obchodu. Dlho som potom rodine vyčítala, že sedemročné dieťa pustili samo na ulicu. Napokon som pre svoj duševný pokoj prijala teóriu, že osud neprekabátiš.
Čo sa presne stalo, vlastne nikto nevie. Pamätám si, že chvíľu predtým, ako som počula krik, stála som na zastávke električky. Ten krik bol neznesiteľný a až o niekoľko sekúnd som si uvedomila, že je to môj hlas. Bola som pod električkou."
Takto spomína Eva na osudovú chvíľku spred tridsiatich rokov, ktorá zo zdravého dievčatka spravila dieťa bez nohy.
Ešte dvadsať rokov po udalosti sa Eve vždy, keď zaspávala, odohrávala tá scéna pred očami. Niekedy bol zážitok taký intenzívny, že silou vôle musela otvoriť oči a povedať niečo nahlas, aby sa vrátila do reality. Dnes už nočnú moru síce prekonala, ale život s protézou prináša stále ďalšie a ďalšie problémy.
Červená čižmička
Ani Eva presne nevie, ako sa ocitla pod električkou. Možno sa pošmykla na mokrom snehu, možno ju niekto posotil. Spomína si len, ako ju ktosi vytiahol, vzal na ruky, zastavil auto a odviezol na neďalekú polikliniku.
"Míňali sme náš dom, ešte som povedala, nech to povedia mame. V ordinácii mi začali zmývať z tváre špinu, ošetrovať rozbité ústa, na to, že ma bolí noha, nereagovali. Mala som obutú červenú čižmičku, takže zranenie nebolo vidieť. Až keď ju konečne stiahli, zistili, že chodilo je rozmliaždené, len topánka ho držala pohromade. Okamžite začali zháňať sanitku, že hneď musím do nemocnice, pamätám si rozrušenú lekárku, ako vraví - predsa ju tu nenecháme zomrieť!"
Na ďalšie udalosti si Eva spomína iba útržkovito. Ako kričala, keď ju viezli po nemocničnej chodbe, že jej nechcú dať napiť, ako sa po operácii prebrala na veľkej nemocničnej izbe a babky sa rozprávali o chúďati decku.
"Vtedy som nohu ešte mala. Spod periny mi trčali fialové prsty a lekári každú chvíľu chodili skúmať, či sa hýbu. Lenže, potom som dostala otravu krvi a oni skonštatovali, že časť chodidla treba amputovať."
Španielska čižma
Niekoľko týždňov po udalosti teda Eva o rozdrvené chodidlo prišla. To už bola na hranici života a smrti, pretože v nohe mala gangrénu a v krvi infekciu. A neznesiteľné bolesti jej nedali spávať. Amputáciou sa však jej utrpenie neskončilo.
"Operácie som pri dvojcifernom čísle prestala počítať. Najstrašnejšia bola tá, keď mi nohu prišili k sedaciemu svalu, aby na kýpeť preniesli kus mäsa a kože z tejto časti. Tri týždne som ležala na bruchu, kým si sval zvykal na nové miesto na nohe a mohli ho úplne oddeliť."
Úraz sa stal v januári, do školy začala Eva znovu chodiť až v máji. Spočiatku o barlách, až po mnohých plastických operáciách dostala protézu.
"Celkom som sa na ňu tešila, lebo ma všetci presviedčali, že to vôbec nebude vidno a aké to bude fajn. Lenže, vtedajšie protézy boli strašné. Nepresné, ťažké, vystužené železom. Do vody sa s nimi nedalo, neustále ste okolo seba potrebovali niekoho, kto by ju pomohol odopnúť, pripnúť. Chodidlá boli z korku, ktoré vtedy v Košiciach vyrábal jediný, vyše sedemdesiatročný pán. Čakala som aj pol roka, kým som prišla na rad, lenže medzitým som vyrástla a protéza nesedela. Desať rokov som sa takto trápila, vlastne až po zmene režimu sa začali dovážať anatomické chodidlá a vyrábať kvalitné protézy, vznikli firmy, ktoré sa zaoberajú ich výrobou."
Nešikovné mäso?
Na amputáciu malé dievčatko nikto psychicky nepripravil. Žiaden citlivý rozhovor, vysvetľovanie. S podobným postojom sa Eva stretáva doteraz:
"Keď som mala dvadsaťštyri, vytvorila sa na kýpti nehojaca sa rana. Moja ortopedička si už nevedela rady a zavolala na konzultáciu primára. Prišiel, pozrel na nohu, oznámil, že treba amputovať pod kolenom, otočil sa a išiel preč. Absolútne žiadny takt, žiadne pochopenie."
Eve to prišlo ako u mäsiara. Ako v úsloví, ktoré sa občas žartom používa - nešikovné mäso musí preč!
"Lekári ku mne pristupovali asi tak, že keď mi už chýba kus nohy, predsa nezáleží, či odrežú ďalších dvadsať centimetrov. Napokon mi kamarátka vybavila jedného špičkového ortopéda vo Francúzsku, aby sa na nohu pozrel. Jeho prístup bol celkom iný. Síce povedal, že raz môže nastať aj taká veľká komplikácia, ktorá ma donúti dať si nohu znovu amputovať, ale zatiaľ to nie je nevyhnutné. Jeho filozofiou bolo, že každý kus, ktorý sa podarí zachrániť, je dobrý, lebo čím väčšia časť nohy chýba človeku, tým je pohyb komplikovanejší a život náročnejší."
Dva svety
Život "pred" sa Eve dávno scvrkol na minimum. Pripomínajú ho už len fotky.
"Keď sme si ich ako deti prezerali, všetci prijali moje časové delenie - to bolo na výlete, keď ešte Evka mala nôžku."
Napriek amputácii sa Eva od samého začiatku snažila byť ako predtým. Dokonca si presadila, že bude chodiť na telocvik. Zvládala všetko - plávala, behala, zúčastnila sa branných pretekov, skákala cez kozu. Nie žeby zranenie nebolo vážne, ale tak strašne chcela "byť normálna". O to viac sa jej dotklo, keď jej raz v škole navrhli, či radšej nechce do ústavu pre telesne postihnutých. Hoci s ňou nemali problémy, bola tu tendencia "upratať mrzákov" zdravým z očí. Ako Eva rástla, začala chápať, že pre hendikepovaných existujú dva svety.
"Toto je jeden obraz: Americký mladý muž si hrdo vykračuje v krátkych gatiach. Trčia mu z nich kovové tyče s mechanickými kĺbmi, ktoré pripomínajú nohy robota, a končia v značkových teniskách. Američan sa zabáva so svojou šarmantnou priateľkou a ani mu nenapadne tváriť sa nedajbože previnilo, že narušil estetický model človeka. A toto je obraz z nášho prostredia: Slovenská mladá žena, ktorej chýba kus končatiny, si kúpi nohavice niekoľko centimetrov pod členok, alebo dlhú sukňu, ktorú vláči po zemi. Nechce provokovať, traumatizovať okolie. Okolie sa totiž hnevá, ak ho dostanete do neštandardnej situácie. Hnevajú sa aj predavačky v obuvi, keď im poviem, že mám miesto nohy protézu, či by mi pomohli vybrať topánky. Hnevajú sa, pretože sa cítia trápne. Alebo padnú do hlbokých rozpakov, hlúpo sa ospravedlňujú a kokcú a radšej rýchle zmiznú niekde v sklade. Zákazníčka bez nohy je oveľa väčší 'exot' ako zákazníčka, ktorá sa nevie rozhodnúť medzi topánkami od Armaniho či Versaceho. Žiadna sa normálne neopýta, ako môže poradiť, či mám nejaké zvláštne požiadavky na výšku opätku, materiál... Kupovanie topánok je pre mňa jednou z najväčších životných tráum."
Najintímnejšie miestečko na tele
Keď mala Eva štrnásť, snažila sa chýbajúcu nohu čo najlepšie kamuflovať. Dnes niežeby o tom sama začínala, ale keď sa niekto opýta, prečo kríva, pokojne vysvetlí, o čo ide. Ani v osobných vzťahoch sa jej ešte nestalo, žeby ju nejaký muž nechcel kvôli protéze. Je tu však iný problém. Napriek vysokej kvalite protetických pomôcok, kýpeť celý deň stiahnutý v protéze bolí. Každá odrenina je potenciálnym zdrojom infekcie, otlaky sa často menia na hnisavé ložiská. Život naučil Evu narábať so skalpelom, injekčnými ihlami, antiseptikom. Odrenina sa totiž môže zvrhnúť aj na dovolenke a ak ju nechce stráviť v nemocnici, musí si vedieť poradiť.
"Dnes sa síce už robí negatívny odliatok nohy, takže protéza presne sedí, lenže stačí, aby noha opuchla, a už odiera. Vznikne otlak, ktorý sa pri chôdzi stále dráždi, lebo inú protézu nemám, nemôžem ju vymeniť ako topánku."
Chronický tlak spôsobil Eve obrovskú cystu, s ktorou sa už nedá nič robiť. Chodiť na nej je vraj rovnaký pocit, ako lúskať na zahnisanom zube orechy.
"Práve z nehojaceho sa kýpťa mám najväčšiu traumu. Nielenže kýpeť sám o sebe považujem za neestetický, ešte väčší problém je, že sa stále zapaľuje a musím si ho ošetrovať. Ukázať protézu mi neprekáža, ale kýpeť považujem za skutočne intímnu vec, preto aj o chalanoch, ktorí mi robia protézy, hovorím, že sú moji intímni priatelia. Nikto iný sa nesmie mojej nôžky dotknúť ."
Noha na poličke
Poisťovňa hradí novú protézu len raz za päť rokov. Eva by pri svojom životnom tempe by potrebovala tak tri do roka.
"Protézu si síce môžete dávať opravovať, ako často potrebujete, ale napríklad ja, keď ju mám dole, nemôžem chodiť do práce. Alternatívou teda je doplácať si nadštandard, čo je päť- až desaťtisíc korún za jednu protézu navyše, a tiež sa naučiť opravovať si ju sám. U nás doma je bežný obraz, že medzi dvoma poličkami kníh je ako vo zveráku 'zaseknutá' zlepená noha, kým lepidlo nezaschne."
Nebolo by predsa len jednoduchšie, dať si nezhojený kýpeť amputovať?
"Áno, znie to logicky, ale len si predstavte, že si máte dať odrezať kus nohy! Navyše, zatiaľ aj po amputácii je moja noha dosť dlhá, aby som ju mohla používať ako podporu, doma napríklad chodím bez protézy. Keby som prišla o nohu pod kolenom, už by som bola na protézu alebo barly odkázaná stále. Ďalšia vec je, že amputácia je veľmi náročná operácia. Na pol roka, možno na celý rok, by som vypadla z práce, lebo sa spája s plastikami, človeka trápia fantómové bolesti. Lenže, ja mám dve deti, musím sa o ne starať, nemôžem si dovoliť maródovať. Kým teda ďalšia amputácia nie je otázkou života a smrti, nie je to pre mňa riešenie."
