ILUSTRAČNÉ FOTO - ARCHÍV SME
Internetových čitateľov sme sa spýtali: Ako vychovávate svoje deti vy?
Som trojnásobná matka a štvornásobná babička. Každé dieťa, každý človek je jedinečná osobnosť, ku každému treba pristupovať individuálne. Prvé dieťa som veru aj bila (samozrejme, s nulovým účinkom - výsledný efekt bol, že špekulovalo, ako to urobiť, aby som na to neprišla). Druhé mi povedalo - "aj keď ma porežeš na bubon, aj tak nebudem poslušná!". Tak som ju nebila, ale nekonečne dlho vysvetľovala, zdôvodňovala. Tretie sa narodilo s rozdielom 15 a 10 rokov od predchádzajúcich. To bolo (aj je) vychovávané celkom inak. Od malička k nemu pristupujeme ako k dospelému, všetko mu poviem a zdôvodním ako dospelému. Občas nás vytočí (16-ročný pubertiak), najprv trucuje, ale ak si to nechá uležať v hlave, sám príde za nami. No a vnúčatá! Nekonečná láska, trpezlivosť, venovať im každú voľnú sekundu, zapájať ich do dospeláckych činností - hravou formou a len na čas, kým ich to neunaví - veľmi to ocenia a sú s vami rady. Maličkým veľa čítať rozprávky, veľa spievať, nedať najavo hnev, strach, napríklad keď sú choré - ony to vycítia a potom sú nepokojné, plačú. Svojím pokojom ich môžete presvedčiť, že všetko zlé raz pominie.
Základom výchovy by mal byť priateľský vzťah plný dôvery. Deťom treba venovať svoj čas, aby cítili, že rodičom na nich záleží. Rodičia by mali byť pre dieťa tými "naj" kamarátmi, aby dieťa v období dospievania našlo pri nich útočisko, pocit dôvery a istoty. Ak medzi rodičom a dieťaťom takýto vzťah existuje, netreba používať bitku (pri menších deťoch je do určitej miery prípustná), krik, nadávky a iné neprimerané spôsoby. Stačí, ak sa rodič prestane s dieťaťom rozprávať, prípadne sa usmievať. Rodič by nikdy nemal konať v afekte. Ak je napálený, mal by počkať, kým "vychladne". Dieťa potrebuje čas, aby si uvedomilo následky svojho konania, prijalo za ne zodpovednosť a aby si samo dalo predsavzatie, že to už neurobí. Podstatnou vecou, ktorú by si dnešní rodičia mali uvedomiť, je, že nie je dôležité investovať do detí peniaze, ale lásku.
Veta "netreba používať bitku (pri menších deťoch je do určitej miery prípustná)" ma priam zdvihla zo stoličky. Čo sú to menšie deti? Trojmesačné, polročné, ročné, dvojročné, trojročné? Skutočne je bitka "do určitej miery" prípustná? Kto určí hranicu, čo je to "do určitej miery"? Kto tú mieru určí? Čo dieťaťu bitkou vysvetlíme? Azda len to, že sa mu podarilo kompletne nás vytočiť, až sa neovládame, že nemáme iný argument ako facku. Prečo ľudia bijú deti? Lebo deti sú slabšie. Myslím si, že keby deti boli také silné ako dospelí, len tak hocikto by ich nebil. Bitka je prejav absolútneho zlyhania a nedostatku argumentov. Bitkou ešte nikto nikomu nič nevysvetlil.
Bitka je len silová náhrada zlyhania intelektu - v akomkoľvek prípade. Ale ako argumentovať, ak vám poldruharočné dieťa uteká na cestu a uteká na cestu a uteká...?
Pri menších deťoch, ktoré berú dohováranie často ako skúšku trpezlivosti rodiča a hrozí im ublíženie na zdraví, je primerané preplesknutie najmä cez plienky upozornením, že prekročili hranicu. Mám doma tri - a už aj odrastené - a môžem povedať, že to dôveru medzi nami vôbec nenarušilo, deti nás rešpektujú. Priatelia sa čudujú, ako je možné, že napriek puberte sa s nami aj zhovárajú, aj si nechajú vysvetliť, kde je ich hranica, čo smú a čo nie.
Správať sa normálne, neklamať, nevymýšľať hlúposti. Nezveličovať, neklásť neprimerané požiadavky. Byť prísny, ale spravodlivý. Mať na deti čas. A hlavne nebrať vážne návody písané v knihách.
Dovolím si zareagovať na túto problematiku ako pedagóg i ako rodič. V oboch prípadoch sa mi vo výchove osvedčila úprimnosť, záujem o dieťa, o jeho problémy, a predovšetkým, dať mu to prirodzené, čo potrebuje. Lásku. Nezdráhať sa odhaliť svoje city. To platí aj v pedagogickej praxi. A čo je ďalšie, mať prirodzenú autoritu, aby si nás dieťa dokázalo vážiť. Verte, že dieťa vycíti náš záujem oň. Vedieť sa pozhovárať o jeho problémoch, ktoré sa nám dospelým zdajú často malicherné, ale pre tú malú dušičku majú obrovský rozmer. Takže dôvera, záujem o dieťa, láska, porozumenie, pohladenie, vysvetľovanie, prirodzená autorita, príjemná atmosféra a rodinná pohoda, to je cesta - aspoň mne sa osvedčila a osvedčuje v rodine i v škole - ako zvládať výchovu bez vážnejších problémov.
Mám dvoch synov - 17- a 19-ročného. Verím, že sa nám ich s manželkou podarilo doviesť z pokojnej zátoky detstva na oceán dospelosti, alebo aspoň na jeho začiatok. Významne nám pritom pomohli aj starí rodičia, najmä vďaka ktorým bola výchova pokojná, skôr demokratická. Verte, že existovalo množstvo príležitostí a dôvodov, pre ktoré som svojim synom možno tisíckrát sľúbil výprask a kopance do zadku. Nedostali ani jeden, ale dnes z rozhovorov s nimi viem, že tieto prísľuby brali vždy minimálne ako vážny signál, že niečo v správaní prepálili. Nás s bratom naša mama vyzauškovala dosť často, a prestala, až keď sme ju prerástli pomaly o dve hlavy. Dnes a vlastne aj vtedy to bolo do smiechu. Od otca som dostal trikrát, a do smiechu mi nebolo ani raz. Záver z toho nevyplýva, snáď len, že vo všetkom treba hľadať a nájsť mieru.
Určite by som odporučil jedno: Nikdy (alebo len málokedy) neprikazovať dieťaťu: Urob to! Uprac to! atď. Príkazy by mali byť formulované motivujúcou formou, a tak je lepšie povedať: Bol by som rád, keby si nebol taký hlučný. Prípadne, ak je to možné, urobiť príkaz spoločne: Poď, upraceme izbu. To je moja skúsenosť zo skautingu, ktorý má osvedčené výchovné metódy.
1. O dieťa sa treba zaujímať, diskutovať, pýtať sa, aj keď sa vám diskusia zdá smiešna (hovorím o dieťati v predškolskom veku). 2. Určiť pravidlá. 3. Dbať na ich dodržiavanie. 4. Byť prísny, ale spravodlivý. 5. Konzekventnosť vo všetkom - nie znamená nie, sľúbené je sľúbené a sľub sa dodržiava. 6. Keď už máte nervy napäté ako struny, zhlboka sa nadýchnite a dvakrát si rozmyslite, či dať na zadok, alebo nie. 7. Ak na zadok, tak premyslene, nie v afekte.
Rubrika Intimita je sondou do problémov každodenného života. Vždy v piatok uverejňujeme na internetovej stránke www.sme.sk novú tému, o ktorej môžete diskutovať. Niektoré z názorov zverejníme. Budeme radi, ak nám budete posielať svoje otázky pre psychológa aj vy.
