až revať? Nie je krik a rev psychickým týraním? Čo sa v takom prípade odohráva v hlavách detí, aké to môže mať následky na ich ďalší vývoj? Čo sa môže pokladať za psychické týranie? Aj keď nie sú tieto otázky ucelené, chcel by som poznať stanovisko psychológa. Ako hodnotí psychológ dospelého človeka, ktorý používa slová ako zmizni, odchod, zbijem ťa, odpáľ. Ako to vníma dieťa? Alexander

List obsahuje sugestívne vyznievajúce otázky, na ktoré možno jednoducho odpovedať - samozrejme, takéto správanie sa rodičov voči deťom je nesprávne, škodlivé, zraňujúce a v krajných prípadoch možno hovoriť aj o týraní.

Ak sa nás, dospelých, rodičov, pýtajú na hierarchiu hodnôt, dávame deti spravidla bez váhania na prvé miesto. Napriek tomu nie vždy zvládneme výchovné situácie na úrovni, so cťou. Byť dospelým znamená zvládať pomerne veľa životných rolí a s nimi spojených nárokov. Nezriedka žijeme hekticky, v existenčnom strese a "nervy nám ujdú" práve pri dieťati, ktoré je v spleti medziľudských vzťahov tým najslabším a aj najzraniteľnejším článkom. Deti sa neraz stávajú "obeťami" našej nervozity, hromozvodom hnevu, ktorých zdroje sú na inom mieste. V tom lepšom prípade si svoje situačné zlyhanie uvedomíme a snažíme sa ďalších skratov vyvarovať. Život nie je iba o chvíľach pohody a práve v nepríjemných situáciách máme príležitosť dieťaťu ukázať, ako riešiť konflikty. Napríklad naučiť sa povedať slovo prepáč je náročná výchovná úloha. Mnohí to nedokážu ani v dospelosti. Takže všetko zlé je na niečo dobré a aj z takejto situácie môžeme všetci v rodine profitovať, môže sa stať príležitosťou ku korektívnej skúsenosti.

Horšia je situácia, ak je vulgárny slovník a drsné správanie bežným spôsobom komunikácie v rodine. Hrubosť, tvrdosť až agresivita nie je až taká zriedkavá. Pre časť spoločnosti, a nielen tej v adolescentnom vzdore, sa stáva imidžovou záležitosťou a formou bezohľadného sebapresadzovania.

Skúsme sa podrobnejšie zaoberať vzťahom malých detí a rodičov. Rodina je pre deti zázemím, istotou, v nej získavajú prvé životné skúsenosti. Ľudské mláďatá prichádzajú na svet bezmocné, veľmi dlho závislé od opatery rodičov. Deti vnímajú svojich rodičov ako prirodzené autority. Nemajú však ešte schopnosť ani dostatok skúseností posúdiť ich správanie racionálne, kriticky. Sú od nich závislé a milujú ich bezvýhradne takých, akí sú. Detstvo nie je najvhodnejším obdobím na poskytovanie rozporuplných, negatívnych výchovných a citových impulzov, na "otužovanie stresom". Deti žijú viac-menej "teraz a tu" v zajatí svojich aktuálnych životných potrieb a podmienok na ich sýtenie. Rodičia sú prvými vzormi, ktoré poskytujú deťom informácie o svete, ľuďoch, o spôsoboch, akými sa v ňom možno uplatniť, presadzovať. Či je svet ústretový, láskavý, pohotový napĺňať ich želania, potreby, alebo skôr chladný, nepriateľský, vzbudzujúci tieseň, strach či hnev. Dospelí, tí najbližší, ako prví vymedzujú deťom ich miesto, pozíciu v živote. Ich správanie je pre deti základom ich neskoršieho sebaobrazu, sebahodnotenia. Dávajú prvé "návody", ako sa začleňovať medzi ostatných ľudí. Morálne cítenie, charakter dieťaťa sa začína formovať už v ranom detstve. Uvedomenie si tejto veľkej zodpovednosti pri napĺňaní celoživotnej rodičovskej roly je veľkou výzvou k sebavýchove. Permanentne rozvíjať svoj osobnostný potenciál znamená tiež učiť sa uvážlivo hospodáriť so svojimi pozitívnymi i negatívnymi emóciami, kultivovať svoje prejavy, vzťahy k ľuďom.

Vytvoriť ten správny "elixír výchovy", šitý na mieru konkrétneho dieťaťa, je náročná úloha spojená s hľadaním harmónie a tolerancie voči osobitosti dieťaťa a miery výchovných nárokov, ako aj citovej vrelosti, stability, ale aj trestov či odmietania priazne pri neplnení rodičovských očakávaní. V rodine získavame základy svojho človečenstva. Od útleho detstva sa v nej postupne viac-menej spontánne formuluje posolstvo, ktoré nás sprevádza po celý život.

Pozitívnu úlohu v citovom zrení detí môže zohrať širší rodinný kruh, najmä starí rodičia. Sú tu pre radosť detí, majú viac času na vyjadrenie pochopenia, lásky bez nárokov. Pre deti svojich detí sa môžu stať potrebnou oázou istoty, pohody, porozumenia. Tieto vzájomné dary lásky v podobe zmysluplne spoločne stráveného času sú nepochybne správnou investíciou do budúcnosti detí. A pravdepodobne prinesú deťom viac osohu ako bezmocný, aj keď často opodstatnený hnev a kritika dospelých, no možno nezrelých rodičov.