Hope Chafetzová sedí na diváne vo svojom vidieckom dome vo Vermonte. Má 79 rokov. Je to maliarka, bola trikrát vydatá, dvakrát ovdovela, raz sa rozviedla. Manžel číslo jeden, akčný maliar, zahynul pri autonehode v polovici päťdesiatych rokov. Číslo dva, pop-artový umelec, ju opustil v sedemdesiatych rokoch, po sedemnástich rokoch, troch manželstvách a vzájomnom nedostatku úprimnosti. Jej tretí a najmilší manžel Jerry Chafetz zomrel pred pätnástimi rokmi. Bol o jedenásť rokov starší než ona, biznismen a zberateľ umenia.
Hope súhlasila, že bude hovoriť o svojom živote a práci a román Hľadaj moju tvár tak tvorí vyše dvestostránkové interview, zaznamenané v jediný deň roku 2001. Oproti Hope sedí Kathryn D'Angelo, ambiciózna, umenia znalá Newyorčanka, a Hope ju cyklicky skenuje očami umelkyne: vysoká, mladá, vlhká, celá v čiernom, s tmavopurpurovými nechtami, tvár mestsky bledá, krásna, s čiernymi očami, temnými sklenými perami nádherne sa lisnúcimi vo fluoreskujúcom kuchynskom svetle, s vlasmi čisto slonovinovo čiernymi a olejovými ako z Corotovho obrazu.
Kathryn mala vytlačený dlhý zoznam pripravených otázok pre internetový magazín. Príbeh sa pohybuje medzi odpoveďami Hope, jej vnútornými myšlienkami a živými prestrihmi na rozprávanie v reálnom čase.
V močiari pamäti
Sledujeme Hope vnútorným zrakom spisovateľa, ktorý ju patrične osvetľuje, ale je aj únavný, ak román prežívate ako jediný deň, pretože príbeh rozlievajúci sa v jej permanentných odbočeniach predstavuje dosť namáhavý výkon. Rozpráva plynulo, ale v jej súvislej reči je niečo javiskové, hrané. V podstate je to tak, že jej životný príbeh (príbeh americkej výtvarnej scény) plynie lepšie, keď prestáva rozprávať a spomína v myšlienkach, alebo sa vo flashbacku zaborí do "močiara pamäti".
John Updike vyžaruje toľko intenzívnej presnosti, že to čitateľ začne brať ako normálny stav prózy, aj keď to spomaľuje rytmus čítania. Na miestach, kde sa to patrí, sa často hrá. Pri všetkom jeho talente a pôžitku, inteligencii a štýle sa Hľadaj moju tvár občas predsa len javí ako hypertrofovaná poviedka.
Táto kniha je roman-a-clef, ale už odomknutý a zároveň bez kľúča. Prvý manžel Hope, Zack McCoy je Jackson Pollock. Jej druhý, Guy Holloway, je Andy Warhol skrížený s Royom Lichtensteinom s momentkami Jaspera Johnsa a Roberta Rauschenberga. Sama Hope je Pollockova žena Lee Krasnerová s prvkami Helen Frankentalerovej a Grace Hartiganovej.
John Updike má rád tradičné dementi, tvrdí, "toto dielo je umelecká próza. Nič v nej nie je nevyhnutne pravdivé. Márne by som však popieral, že veľké množstvo podrobností pochádza z obdivuhodného a vyčerpávajúceho diela Stevena Naifeha a Gregoryho Whita Smitha Jakson Pollock: Americká sága (Clarkson N. Potter, 1989), alebo že niektoré moje vymyslené výroky umelcov sa dosť verne pridŕžajú výrokov zozbieraných v objavenej antológii Abstraktný expresionizmus: Tvorcovia a kritici, ktorú zredigoval a o úvod doplnil Clifford Ross." Napriek týmto tvrdeniam v románe nájdete celú americkú bohému New Yorku a víkendovej oblasti East Hamptonu v období tridsiatych, štyridsiatych a povojnových rokov.
Veľkú časť knihy zaberajú slávni manželia a priatelia Hope. Ale sama hlavná hrdinka vo svojom ďalšom živote získala čoraz väčšie meno ako maliarka, a tak sa Kathryn sústreďuje práve na ňu. Hope pracuje so sivou. Keď Kathryn odíde, Hope ide chodbou do ateliéru plného malieb, ktoré sú ako "sivá hudba, ako keď brnkáte na harfy v hmle, sivá farba uhľa a holubieho peria, striebra a kameňa a špinavej mydlovej vody".
Existuje super-ty?
Titul knihy má John Updike zo Žalmu 27: "V srdci mi znejú tvoje slová: Hľadajte moju tvár! Pane, ja hľadám tvoju tvár." Je presvedčený, že veľkí abstraktní maliari sledovali túto umeleckú etiku, krédo či prikázanie, aj keď ho nepoznali. A vlastne je to aj jeho, dramaticky externalizované krédo. Neverí v osobného Boha, vraví, že ono "responzívne super-ty neexistuje a ani nemôže existovať," ako raz povedala Iris Murdochová. Je do toho však už úplne vtiahnutý a Hope hovorí to isté, čo jej tvorca (John Updike), keď povie: "Neexistencia Boha je čosi, na čo si neviem zvyknúť, pripadá mi to neprirodzené," a že jej "hrôzou v najhlbšej hĺbke je, že sa znepáči Bohu, ktorý nie je."
Našťastie, povinnosť hľadať Božiu tvár prežíva jeho neexistenciu. John Updike to nepriamo vysvetľuje epigrafom Czeslawa Milosza. Ten opisuje dobu, v ktorej sa "knihy ešte vždy riadili starým pravidlom, zrodeným z presvedčenia, že viditeľná krása je zrkadielkom krás bytia" - a je to pravidlo samotného Updika. Poslúchnuť ho znamená hľadať tvár Boha, pretože "krása bytia" (ako poznamenáva Spinoza) je správne pomenovanie Boha.
A to nás privádza k ústrednej téme tejto knihy a vlastne k Updikovej starej téme: súvislosti medzi umeleckou tvorbou, krásou bytia (Bohom) a sebou. Je v tom zjavný paradox. Na jednej strane tu máme slávny Rilkeho komentár zrelého Cézannovho umenia oslobodeného od jeho ja. Cézanne, povedal Rilke, nenamaľoval "toto milujem", on namaľoval "toto to je", nie, "pozrite sa na mňa", ale "je tu toto". Vo veľkom umení vždy "prestávame byť", ako hovorí Iris Murdochová, "aby sme si všimli čosi iné."
Všetko samé ja
"Tak to bolo predtým," vraví Hope, "o tom každý hovoril - dostať zo seba svoje ja, dať ho von, dať ho na plátno. Preto bola abstrakcia taká slávna, bolo to všetko samé ja." Slovami jednej vedľajšej postavy, "každá maľba bola naťahovaním sa s Bohom. Ja - ja a krása, krása a ja."
No paradox sa rýchlo rozlúšti. Umelca môže viesť jeho ctižiadosť, ako Zacka McCoya, mocná túžba po sláve, sebaoslavovanie, neobmedzené sebavyjadrenie. Lenže ak má ten dar, ja zhorí v akte umenia. S tým sa naozaj nedá nič urobiť.
Nie je to idealizmus, ani módny new age, je to len fakt, banálny, ako že voda sa skladá z kyslíka a vodíka, alebo že dva plus dva sú štyri. A nie je to vždy ľahké. Keď pop-artisti vytlačili posadnutie abstraktného expresionizmu sebou a Guy Holloway namaľoval americkú zástavu ako Jasper Johns, pretože "nechcel, aby maľovanie bolo o mne", nemusel nutne uspieť. Keď Hope uvažuje, že "všetko, čo pre muža urobí žena, je druhotné, nepodstatné. To, čo tí muži milovali, bolo umenie - čiže oni sami," to hovorí John Updike vlastne o sebe.
Galen Strawson (1957) filozof. Profesor filozofie na Univerzite v Readingu. Je autorom kníh o slobodnej vôli a filozofii mysle, momentálne píše knihu o "ja" a ja.
Autor: GALEN STRAWSON
