Gertruda Steinová napísala o Španieloch s určitou dávkou krutosti, ktorú však možno považovať za láskavosť: "Španieli nepočúvajú to, čo im hovoríte. Ale to, čo nepočuli, využijú potom dokonale nato, čo robia." Možno to vzťahovať aj na syna katalánskeho notára z Figueras? Možno to vzťahovať aj na toho podivuhodného a nevyspytateľného kúzelníka, ktorý dokázal tak často rozvíriť hladinu verejného života? Ian Gibson v knihe Život Salvadora Dalího sa nám pokúša dať na otázku odpoveď.
Keď sa pozeráme na tú - v súčasnom kresťanstve (ale aj v súčasnej poézii?) - takú dokonale domestikovanú extázu - môže sa nám zdať Salvador Dalí, tento superman surrealizmu, bytosťou z iného sveta. Akoby ani nepatril sem, na našu planétu, plnú úskokov matematiky, cynizmu a vzorcov. A predsa! V tej lepšej časti veľkého Dalího diela - v časti ešte nepoškvrnenej gýčovitosťou, servilitou a úpadkom - extázu možno stále cítiť. Má svoju sugestibilitu a mágiu, pri ktorej ľahko zabúdame na autorove také rozporné a protikladné názorové akrobatické premety.
Dnes už len s dávkou veľkého prekvapenia v Gibsonovi čítame, že boli časy, keď sa Dalí považoval za komunistu a plnou parou odsudzoval buržoáziu a kapitalizmus. Ten kapitalizmus a tú buržoáziu, s ktorou sa potom tak rád veselil a stýkal. Neraz aj hneď po tom, čo ju na verejnom vystúpení poslal do horúceho pekla, no od ktorej potom bez zdráhania bral státisícové honoráre. Pravda, jeho láska k marxizmu - tak ako napokon aj jeho iné lásky - po čase vybledla, a tak koncom tridsiatych rokov Buňuelovi písal, že "marxizmus je ta najimbecilnější teorie naší civilizace (...) a Marx je pravděpodobně vrcholem nezmyslu a hlouposti".
Nemá zmysel rozoberať dnes Dalího ďalšie politické kotrmelce (vrátane jeho lásky k Francovi či koketérie s Hitlerom). Stačí podotknúť, že najistejšou cestou k umeleckej samovražde každého tvorcu je, ak sa plnou parou zapojí do rituálnych tancov, dirigovaných politikmi. Zopakujme si teda, že napriek svojim politickým blúzneniam splnil Dalí svoj kedysi vyhlásený program. Ten, že nemaľuje pre intelektuálov, ale hoci len pre prostých rybárov v Cadaqués, ktorí chápu jeho dielo hlboko intuitívne. Súdiac podľa diváckeho ohlasu, ktorého sme boli svojho času aj my svedkami v jeho múzeu-divadle vo Figueras - Dalí tento cieľ dosiahol.
Aj napriek tomu, že Gibson sa o tomto Dalího monumente (najmä v spojitosti s Dalího povestným taxíkom, vnútri ktorého prší) vyjadruje s ľahkou iróniou, je návštevník v rozpakoch. Taxík, dážď, figuríny v taxíku, ária, ktorú tam ženský hlas spieva, to je niečo, na čo človek nezabúda ani po rokoch.
Gibsonova kniha je okrem iného užitočná aj preto, že autor do svojho prúdu životopisného rozprávania nevtieravo zaradil aj niektoré stručné "rozbory" Dalího kľúčových diel. Často upozorňuje na nesčíselné množstvo súvislostí a rozličných (freudovských) symbolov a znakov. Niet (žiaľ) dosť miesta na podrobnejší rozbor Dalího zložitej osobnosti, estetiky či Dalího surrealizmu - tejto našej posvätnej kravy avantgardy. Gibson má zrejme pravdu, keď píše, že "Dalí byl v nejlepší formě, když sdílel ideály se surrealisty (...) a aktivně se podílel na jejich skupinových aktivitách".
Gibsonova kniha ukazuje a dokumentuje bohaté inšpirácie a kontakty španielskej avantgardy so surrealizmom. Kontakty, o ktorých nás (zdá sa) slovenskí španielčinári informovali málo. Boli pre nich španielskou dedinou? Nejeden z nich videl asi len mníchov, keď bolo treba vidieť Mníchov. Nevedno, ako sa Gibsonova kniha vyníma popri prácach iných dalíovských bádateľov, no svojou vecnosťou a dokumentárnou podloženosťou pôsobí veľmi vierohodne a presvedčivo.
Autor: IVAN MOJÍK
