tu Cow parade - happeningu pod holým nebom a chcú až do septembra lákať do českého hlavného mesta návštevníkov. Majú sponzorov, ktorí si ich po skončení akcie môžu kúpiť, alebo venovať vloženú investíciu na charitatívne účely.
V rámci projektu sa konala aj súťaž o najkrajšiu kravu. Stala sa ňou rohaňa z dielne slovenskej výtvarníčky ALEXANDRY ŠVOLÍKOVEJ, ktorá má miesto na Vězenskej ulici.
Ako sa vám podarilo získať kravu v Cow parade?
Dostala som sa k nej náhodou. Pôvodne bol oslovený môj manžel, fotograf Miro Švolík. Navrhol kravu, potom sa pozrel do belgického katalógu a zistil, že tá 'jeho' už existuje. Tak som sa do toho pustila ja. Návrhov som urobila viac, vybrali si tento. Obsahuje motív z jednej knižky, ktorú som ilustrovala.
Ako vaše dielo vznikalo?
Mali sme dve možnosti: buď nám mohli kravu doviezť domov na naše náklady, alebo sme na nej mohli robiť vo veľkej hale v Karlíne spolu s ďalšími ľuďmi. Ateliér nemám, svoje malé veci robím väčšinou doma pri stole, tak som maľovala v hale s ostatnými. Väčšina kráv bola maľovaná akrylom a potom lakovaná.
Bola to zábava?
Jasné. Užila som si hlavne dobrého pocitu, že chodím do práce. Prišla som každé ráno do haly, natiahla si montérky, zobrala farby a maľovala. Trvalo to tri či štyri týždne. Aj som dúfala, že mi dajú ešte ďalšiu kravu, ale medzitým sa nazbieralo vyše sedemsto návrhov.
Čo myslíte, prečo ste vyhrali vy?
Súťaž o najkrajšiu kravu prebiehala počas vernisáže, na ktorej som nebola. Bola to megalomanská akcia v hale ČKD, vraj na nej bolo tisícsedemsto ľudí. Podnikateľ, ktorý sponzoroval moju kravu, mi po súťaži tvrdil, že agitoval svojich známych, aby hlasovali za tú našu. Takže teraz neviem, či krava vyhrala vďaka nim, alebo preto, že bola dobrá.
Sú iba necelé tri týždne po otvorení Cow parade, a už je vraj každá desiata krava, vrátane vašej, poškodená. Dotýka sa vás toto vyčíňanie vandalov osobne?
Ani nie. Nebrala som to ako umeleckú srdcovú záležitosť, skôr ako zábavu. Samozrejme, zaráža ma správanie primitívneho ľudského stáda, ktoré má z deštrukcie vyslovene radosť.
Už dlhšie sa venujete knižným ilustráciám. Baví vás to, alebo je to skôr biznis?
Knižky som začala ilustrovať pred siedmimi rokmi. Ale o biznise nemôže byť ani reč. Keďže pekné knihy sa robia v malých nákladoch, úmerné tomu sú aj honoráre. Ale túto prácu aj ľudí, čo sa motajú okolo, vyslovene milujem.
Máte tri deti. Čo hovoria na mamine kresby?
Dávajú mi inšpiráciu. Niekedy mi aj radia a keď sa mi ich návrh pozdáva, použijem ho. Občas do mojich návrhov aj čosi zakreslia. Starší syn si často berie moje obrázky do počítača a potom ich spracúva. Napríklad do úst jednej príšerky, ktorú som namaľovala, strčil mňa. A malý Viktor mi návrhy raz aj ocikal, to bol teda priamy zásah.
Vyvíja sa nejako váš výtvarný rukopis?
Ja žiadny nemám, čím všetkých naokolo privádzam do šialenstva.
Nedá sa charakterizovať?
Čo sa týka techniky, každá je dobrá. Väčšinou používam pastel, ceruzku alebo tuš. Podľa toho, na čo mám práve peniaze. Keď si však pozriem knihy, ktoré som ilustrovala, každá sa mi zdá byť iná. Každú napísal iný spisovateľ a ja ich ilustrujem podľa toho, ako ma ktorá po prečítaní osloví. Neviem ich robiť na jedno kopyto. Čo je niekedy nevýhoda. Keď poviem vydavateľovi - dajte mi knihu, ja ju urobím dobre, jemu to nestačí. Chce vedieť, aký mám rukopis, aby si ma mohol zaškatuľkovať.
Čo hovoril v detstve na vaše kresby váš otec, hudobný skladateľ Iľja Zeljenka?
Nebola som v kreslení výnimočná, ale bavilo ma to a obaja rodičia ma podporovali. Samozrejme, chodila som aj na klavír. Neskôr som kreslila na ĽŠU pod vedením Mariána Mudrocha. K nemu deti rady chodili, lebo všetko robil pútavo a bola s ním zábava. Potom, na ŠUP-ke som študovala aranžérstvo. Znie to strašidelne, ale bol to najlepší odbor. Hlavne kvôli profesorom, ktorí tam učili, napríklad Rudo Fila, Milan Bočkay alebo Vlado Kordoš. Naučili sme sa všetky techniky, a to je dobrý základ pre to, aby si človek mohol vybrať.
Vy ste si vybrali Prahu. Prečo?
Išla som študovať činohernú scénografiu na DAMU. Potom som prestúpila na bábkarinu - v tom čase sa tam učilo ešte klasicky, podrobne, o bábkach, technológiách ich pohybu a tak. Bola som asi jediný človek v histórii školy, ktorý také niečo spravil. Väčšinou ľudia prestupovali opačne - scénografi boli veľkí umelci, bábkari boli v úzadí. Mne vyhovovala možnosť väčšieho výtvarného vyjadrenia. Teraz je z bábkariny 'alternatívna vetva' a bábky sa študujú len okrajovo. Je tu veľa ľudí zo Slovenska a väčšina z nich po škole aj zostáva. Nie je ľahké z Prahy odísť.
Aj vy ste ostali. Pohltila vás práca?
Ako sa to vezme. Žijeme tu už dvadsať rokov. Školu som skončila v čase novembrového prevratu, viete si predstaviť ten chaos. Do toho sa mi narodila Terezka, robiť som začínala s ňou, po nej som pokračovala s Oliverom a napokon s Viktorom. Keď sa dalo, pracovala som ako scénografka v divadle, akurát oficiálne som bola na materskej. Inšpiratívne je pre mňa aj striedanie rôznych výtvarných činností - divadlo, knižka, potom zase niečo priestorové.
Viete si predstaviť prácu aj inak než pri deťoch?
Materské dovolenky sa stali súčasťou môjho života. Stále som oponovala proti hlasom, ktoré hovorili, že 's deťmi už nič neurobíš'. Pracovať pri deťoch síce naozaj nie je ľahké, ale snáď budem mať na prácu čas. A hlavne na zaujímavé zákazky, aby sme prežili.
ALEXANDRA ŠVOLÍKOVÁ (1965) pochádza z Bratislavy. Jej otcom je známy hudobný skladateľ Iľja Zeljenka. Po ukončení odboru aranžérstvo-vystavníctvo na Strednej umelecko-priemyselnej škole odišla študovať na Divadelnú akadémiu múzických umení do Prahy scénografiu, výtvarníctvo a technológiu bábok. Spolupracovala s pražskými divadlami Minor, Buchty a loutky, s HaDivadlom a divadlom Radost v Brne. Ilustrovala knihy v pražských vydavateľstvách Argo, Dokořán a v bratislavskom vydavateľstve PT. Z jej ďalších aktivít sú zaujímavé hračky, ktoré vyrobila pre postihnuté deti, textilné dekorácie pre detskú nemocnicu v Motole či interiér kultúrnej sály v knižnici v Lounoch. Žije v Prahe s manželom, fotografom Miroslavom Švolíkom, majú tri deti.
