V rámci Puškinovho dňa Ruska, ktorého oslavy pripadajú na 6. jún - výročie Puškinovho narodenia (1799) - sa básnik a prekladateľ JÁN ŠTRASSER vybral do Moskvy. Šiel si prebrať ocenenie s výnosom prezidenta Vladimira Putina. Na Slovensko sa tak dostalo štátne vyznamenanie Ruskej federácie za slovenský preklad svetoznámeho Puškinovho 'románu vo veršoch' Eugen Onegin. Kniha vyšla v dvojjazyčnom vydaní na sklonku roka 2002. V odborných kruhoch si získala uznanie aj doma - môže sa pýšiť Cenou Jána Hollého aj prémiou Ceny Zory Jesenskej. Jej slovenský prekladateľ nám porozprával svoj puškinský príbeh, a navyše aj čosi o ruských knihách, o novom Rusku a o vyznamenaniach kedysi a dnes.

Aké to je získať Puškinovu medailu?

Príjemné, no ten fakt netreba preceňovať. Hoci môj preklad Eugena Onegina vyvolal na Slovensku pomerne slušný ohlas čitateľov i odborníkov, ani vo sne som netušil, že ho zaznamenajú aj v krajine originálu. Že sa tak stalo, pripisujem skôr tomu, že v Rusku je odjakživa veľký kult poézie ako takej a Puškina zvlášť. Ako som sa neskôr dozvedel, celé to vymysleli ruský spisovateľ Aľbert Lichanov s dnes už bývalým ruským veľvyslancom na Slovensku pánom Borodovkinom. Pri rozhovore na veľvyslanectve som sa zaujímal, či to nie je nejaké stalinské alebo brežnevovské vyznamenanie.

V čom je putinovské vyznamenanie iné ako stalinské alebo brežnevovské?

Dnešné Rusko je predsa len značne iné. Poznáme ideový a profesijný pôvod prezidenta Putina a môžeme diskutovať o miere autokratickosti jeho režimu. Ale boľševické Rusko to už dnes určite nie je. Vyznamenanie založené bývalým režimom by som odmietol. Pred rokom 1989 štátne vyznamenania a ceny dostávali ľudia, ktorých si vrchnosť chcela získať, zaviazať či kúpiť. Ak si vtedy človek nechcel narobiť veľké problémy, cena sa odmietala oveľa ťažšie. Ja som sa do takej situácie vtedy, našťastie, nedostal.

Vyznamenanie ste dostali teraz. Ako ste prežili ceremoniál?

Nič zvláštne to nebolo. Prvá námestníčka ministra zahraničných vecí pani Mitrofanovová povedala pár obligátnych slov, pripla mi metál, štrngli sme si šampanským, ja som povedal pár obligátnych slov, usmiali sme sa do televíznych kamier a objektívov fotoaparátov, dal som nejaké interview. Náš veľvyslanec nás potom pozval k sebe na obed, a to bolo všetko.

Čiže všetko prebiehalo ako kedysi pri podobných príležitostiach. Čo je vlastne v Moskve nového?

To je už príjemnejšia téma. Naposledy použijem v tomto rozhovore slovo 'medaila' - keď mi oznámili, že si ju mám prebrať v Moskve, dovolil som si malú neslušnosť. Povedal som, že ak mám ísť do Moskvy na otočku, tak bude hádam lepšie, ak mi tú poctu pošlú do Bratislavy. Ale ak to môžu urobiť tak, aby som v Moskve mohol chvíľku pobudnúť, budem veľmi rád. Výsledkom bol týždňový pobyt, vcelku veľmi voľný, a až na dve oficiálne akcie - ceremoniál a slávnostnú akadémiu k Puškinovmu výročiu v Múzeu A. S. Puškina - celkom neformálny. Obehal som kníhkupectvá, zašiel do divadla, posedel v kaviarňach, celé hodiny som sa túlal po Moskve.

Ako na vás po rokoch pôsobila?

Bola to moja štvrtá návšteva Moskvy, predtým som tam bol v osemdesiatych rokoch a naposledy v roku 1992. Zaujímalo ma, čo sa z mesta za ten čas stalo, a musím povedať, že zmena je obrovská. Predtým bola Moskva pre neskúseného návštevníka temným a nepochopiteľným svetom. Ak ste neboli v nejakej oficiálnej alebo rodinnej opatere, boli ste doslova stratený - neboli informácie, nefungovali služby, nedalo sa prežiť. Dnes je to štandardné svetové veľkomesto. Základnou ikonou je slovo 'biznes'.

Čím vás teraz Moskva najviac zaujala?

Samozrejmosťou a až akousi bezočivou nenútenosťou, s akou akceptuje a premiešava všetky svoje historické epochy - cársku (a pravoslávnu), boľševickú (sovietsku) a novokapitalistickú (ruskú). Nechtiac sa to prejavuje v stovkách bizarných, doslova postmoderných detailoch.

Objavili ste niečo dobré v moskovských kníhkupectvách?

Pre rusistu ostrov pokladov. Množstvo vydaní ruskej moderny, avantgardy, súčasnej klasiky, kde teraz už patrí napríklad Trifotov, Okudžava, Makanin, súčasných mladých autorov. Kopec memoárovej literatúry. A keď sa už bavíme o Eugenovi Oneginovi - Slovník jazyka Puškina a úžasnú Oneginovskú encyklopédiu. Žiaľ, trošku neskoro. Ale šiel som najmä po svojich pracovných inštrumentoch - slovníkoch. Ako soľ potrebujem výkladový slovník nenormatívnej lexiky ruského jazyka alebo slovník ruského argotu.

Ruskou literatúrou sa zaoberáte už štyridsať rokov. Ako ste vnímali obdobie, keď ruština a s ňou aj ruská kultúra zmizli z nášho života?

Všeobecný nezáujem o ruskú kultúru ako takú a literatúru zvlášť bol prirodzenou reakciou na štyridsaťročnú povinnú jazdu, počas ktorej sme spolu s literárnymi hodnotami ruskej, ale aj časti sovietskej literatúry museli prijímať aj všetok ten socialistickorealistický, a najmä politický balast. Povedzme, na povolených desať deka Anny Achmatovovej tri metráky Brežnevovej Malej zeme. Navyše, a celkom logicky, bolo a stále treba zaplniť stovky bielych miest v poznaní západnej literatúry, za komunizmu obmedzovanej a zakazovanej, a takisto aj diela verejne odsudzovaných domácich autorov.

Rusi boli vždy známi tým, že veľa čítali. Ako je to teraz?

Záujem o literatúru tam stále trvá. Hoci niektorí spisovatelia, najmä tí starší, hovoria a píšu, že to už tak nie je. Tvrdia, že kultúra hynie, štát na ňu kašle, ľudia zosuroveli, pričom ich hlavným argumentom je, že za starého režimu im vychádzali diela aj v miliónových nákladoch, kým teraz sa desaťtisíc výtlačkov pokladá za veľký úspech. Áno, je to tak, ale je to normálne. Aj v Rusku sa vydávanie literatúry muselo prispôsobiť trhu, ktorý okrem kvalitnej umeleckej literatúry zaplavila spotrebná. Oveľa dôležitejšie je však niečo iné: v Rusku sa dnes číta slobodne, pretože vychádza obrovské kvantum titulov pôvodných i prekladových, vychádza doslova všetko.

Čo vás tak priťahovalo k Puškinovmu Oneginovi okrem toho, že je to klasika a možno aj prekladateľská lahôdka?

Onegina som mal ako otázku na prijímačkách na strednú školu, potom ako maturitnú otázku, a napokon aj na prijímačkách na vysokú. V roku 1968 ma veľmi oslovil v českom preklade Olgy Maškovej. Potom som ho čítal aj v origináli a v sedemdesiatych rokoch som bol aj spoluautorom divadelnej podoby tohto diela, ktoré uvádzala Poetická scéna v Bratislave. Eugena Onegina ako dielo i ako postavu som vnímal inak, než hlásali základné ruské a sovietske slogany - že dielo je 'encyklopédiou ruského života' a Onegin je 'zbytočný človek'. Vo svojom intelektuálnom prečnievaní nad súdobú spoločnosť sa mi Puškin i Onegin zdali byť veľkí a hrdí individualisti. Onegin je svojím spôsobom mladším bratom Shakespearovho Hamleta a starším bratom Camusovho Maursaulta. V tom čase som si len tak pre seba preložil asi polovicu prvej hlavy Eugena Onegina, ale keďže na pultoch ležal vtedy nový preklad Ivana Kupca, nebola šanca realizovať ďalší. K Oneginovi som sa vrátil v roku 1999. Preložil som opäť len tak, celkom nezáväzne, asi tretinu textu, keď som stretol vydavateľa Petra Chalupu. Jeho záujem vydať Onegina bol pre mňa silným impulzom, aby som preklad v roku 2002 dokončil.

Aký je váš preklad?

To nech posúdia čitatelia a odborníci. Podtitul Eugena Onegina je 'roman v stichach' - má veľa lyrických pasáží, no v zásade je to epická skladba a žiada si prirodzený jazyk. Čo však neznamená, že čitateľ nemá mať pocit, že číta poéziu. No chcel som najmä, aby čitateľ vnímal príbeh Onegina, Taťjany, Oľgy, Lenského ako príbeh svojich súčasníkov.

Aký jazyk považujete za súčasný?

Je to jazyk, akým dnes rozprávame a jazyk, akým dobrí básnici píšu verše a dobrí prozaici prózu.

Čo ešte môže k Eugenovi Oneginovi prilákať dnešného čitateľa?

Niečo som už naznačil. Je to živý text. Puškin je pozorný a vtipný komentátor svojej doby, ktorú vo svojej tvorbe predbehol o desaťročia. Prežíva osudy svojich hrdinov a zároveň ich s nadhľadom, miestami ironicky, miestami vážne komentuje. Vníma veľkosť a ťarchu svojej krajiny a zároveň aj jej problematickosť.

Tento preklad asi nebol ekonomicky výhodnou aktivitou, však?

Bola to vzhľadom na náročnosť tej práce, ako sa hovorí, čistá olympijská myšlienka. Ale - a teraz budem na sekundu patetický - splnil som si jeden zo svojich prekladateľských snov.

Čo z ruskej literatúry vás dnes zaujíma?

Zaujíma ma, čo sa v nej dnes vlastne deje, ale musím sa priznať, že veľa o tom neviem. Aj v tomto zmysle bola moja návšteva Moskvy pre mňa veľmi užitočná. V týchto dňoch pripravujem na odovzdanie výber z diela jedného z posledných ruských avatgardistov, člena skupiny OBERIU, Daniila Charmsa. Bude to prvé knižné vydanie v slovenčine. Potom by som sa chcel venovať Isaakovi Babeľovi.

Okrem prekladania píšete poéziu, piesňové texty, venujete sa muzikálu, robíte publicistiku, preslávili ste sa politickou satirou v spolupráci s Milanom Markovičom. Je pre vás písanie potrebou?

Jednoducho ma to baví a som rád, že mám pre svoje rôzne písania rôzne priestory na ich realizáciu. Napríklad v textoch pre šou Milana Markoviča sa celých jedenásť rokov spájala moja potreba vyjadrovať sa publicisticky k veciam verejným s možnosťou realizovať to formou kabaretnej piesne. Mal som z toho pôžitok.

Líši sa pre vás niečím vaša osobná báseň, preklad Onegina, prebásnenie muzikálu Hair, text piesne napríklad pre Deža Ursinyho, a na druhej strane pre Milana Markoviča?

Samozrejme, že sa líši. Mohli by sme sa hodiny baviť o tom, čím a prečo. V najširšom zmysle slova ich spája to, že sú to slovesné výkony, ale to je všetko. Mňa však baví jazdiť jeden deň v športovom aute, druhý v lanovke a tretí deň tlačiť pred sebou fúrik.

FOTO - CTIBOR BACHRATÝ

JÁN ŠTRASSER (1946) sa narodil v Košiciach. Študoval ruštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ešte počas štúdia sa stal redaktorom časopisu Mladá tvorba. V roku 1968 mu vyšla zbierka básní Odriekanie, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska za najlepší debut roka. Druhú zbierku Podmet vydal v roku 1980. Koncom 80. rokov pôsobil v literárnom mesačníku Slovenské pohľady. Od roku 1997 je zástupcom šéfredaktora týždenníka Domino fórum. Prekladá ruskú literatúru (A. S. Puškin, B. Pasternak, J. Brodskij, M. J. Lermontov, V. Chlebnikov) a s germanistom Petrom Zajacom nemeckú poéziu (B. Brecht, G. Benn, G. Eich, I. Bachmannová), spolu preložili aj dielo Karla Krausa Posledné dni ľudstva. Píše a prekladá piesňové texty pre muzikály (Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, Pokrvní bratia, Oliver!, Niekto to rád horúce), divadlo (Historky z Viedenského lesa) a kabaretné programy (Večer Milana Markoviča, Na šikmej ploche, No comment).