„Postava s takými podivnými prešľapmi v minulosti, okolo ktorej je toľko novinársky zaujímavých detailov, akou je Michael Jackson, nemusí povedať nič a aj tak narobí obrovský mediálny rozruch. Len preto, že je. Aj to je dostatočný dôvod pre zástupy fantastov a stĺpčekárov,“ hovorí Mark Borkowski, človek, ktorý bol na chvíľu Jacksonovým mienkotvorcom.
Najnovšie dal Jacko aj dôvod v podobe platne Invincible a pred spomínaným zástupom utiekol do virtuálneho počítačového sveta. Jeho stránka www.michaeljackson.com vyzerá pri otváraní ako počítač ruských špiónov v ponorke z lacného amerického „akčáku“. Odtiaľ pripomína Michael dni svojej najväčšej slávy a kričí: Som neporaziteľný!
„Pamätáte sa na jednu rukavicu, ktorú Jackson nosil, keď vládol ako neodškriepiteľný kráľ popu? Jednoduchý prvok módy, ktorý okopírovali svojho času milióny, zažíva túto sezónu úžasný comeback,“ píše reportérka Molly Gunnová v súvislosti s návratom Jacka na scénu. Čo ešte ostalo z ozaj úžasného celku „dokonalá kompozícia-nenapodobiteľná choreografia-svojský zjav“ z fabriky značky Michael Jackson? Či nový album Invincible už nie sú len tie biele ponožky v mokasínach ako pozostatok svojskosti, chytanie sa za pohlavie namiesto tanca a osadzovanie akordov do osvedčeného rytmu? Michael Jackson vystúpil v marci na Oxfordskej univerzite s prejavom. Ako každá americká hviezda povedal svoj odkaz svetu, pričom v skutočnosti myslel na Ameriku. Jeho poradca Borkowski presne vedel, čo mal Jackov prejav splniť, a niečo podobné očakáva tím okolo speváka od albumu Invincible: uspokojiť médiá, vyrozprávať príbeh a pozdvihnúť Jacksonov imidž bez prílišného rozruchu.
Šestnásť piesní na albume ukazuje Jacksona takého, akého ho chcú mať poradcovia, spolupracovníci, producenti a celý zástup ľudí z Jacksonworldu, ktorého podrobný zoznam nájdete v booklete na dvoch stranách ďakovačiek. Na albume účinkuje zopár známych producentov (Rodney Jerkins, Teddy Riley, R. Kelly) či hudobníkov (Babyface, Carlos Santana), ale urobia len toľko, aby ostalo dosť voľného priestoru okolo trónu pre kráľa. On odhalí svoje vnútro len v pesničke Privacy, ale len toľko, čo si vyleje srdce na otravných novinárov a paparazzov. Nechýba balada o opustených deťoch The Lost Children. Zvyšných štrnásť skladieb sú všeobecné, sladké lovesongy, nahrávajúce predstavám poslucháčov.
V tých skladbách nie sú emócie Michaela Jacksona, aj keby rovno písal o sebe. Jediné, čo znie úprimne, je zlosť na ľudí, že ho nenechajú žiť. Za to však nemôžu novinári, bulvár, konzumenti, ale on sám, ktorému by sa viac hodilo meno Invisible.
