pohľad na svet. Svet Martina Vaneka sa však neobmedzuje len na televízne programy pre deti. Jeho vášňou sú aj bábky a opera.
S deťmi pracujete dlhý čas. Čo vás na nich najviac fascinuje?
Asi to, ako sa vyvíjajú. Detské relácie robíme už sedem rokov, a môžeme teda porovnávať. Vývoj detí je neuveriteľný. Ako sa mení spoločnosť a prístup rodičov k deťom, tak sa menia aj ony. To, ako odpovedajú dnes, keď s nimi robíme ankety, sa nedá porovnať s tým, ako sa prezentovali pred siedmimi rokmi. Sú oveľa menej ustráchané, sebavedomejšie.
Dokážu vás aj niečím prekvapiť?
Deti povedia všetko. Minule sme robili tému o falošnosti. Jeden chlapček vyhlásil - ja viem, ja mám s falšovaním skúsenosti, pretože náš dedko bol falšovateľom obrazov, máme po ňom niekoľko obrazov, ale nikto sa o tom nesmie dozvedieť, mama o tom zakázala hovoriť.
V čom by sme si mali brať od detí príklad?
Nerobia si problémy. Neberú ohľad na autority, ktorých sa podvedome bojíme, nemajú takú cenzúru, ako máme my. Sú spontánne. Ich kreativita je úplne voľná. Deti si robia, čo chcú.
O komikoch sa hovorí, že sú v súkromí vážni. Ovplyvňuje vaša profesia nejako vzťah s vašimi dvoma dcérami?
V podstate nie, správam sa ako každý iný otec. Keď treba nakričať, nakričím, keď treba ísť do kina, idem. Jediné, čo mi staršia dcéra vyčíta, je to, že som jej ešte nevyrobil žiadnu bábku. Ako darčeky k rôznym príležitostiam vyrábam totiž jednoduché bábky. Dokonca aj jej spolužiakom, keď majú narodeniny.
Pre tých, ktorí vás poznajú z televízie, je možno prekvapujúce, že ste bábkoherec a robíte naozaj krásne bábky. Ako ste sa dostali k tejto práci?
Bábkové divadlo som hrával už v škôlke. Bábky boli v mojom živote stále prítomné, moja teta, Meky Jakubisková, sestra Juraja Jakubiska, okrem toho, že robila pantomímu s Milanom Sládkom, aj spolupracovala v rôznych bábkových divadlách. Keď som bol malý, otec mi urobil malé bábkové divadielko, z gramofónu som si pustil Aidu a s bábkami som si zahral kompletne celú operu, menil som scény a veľmi ma to bavilo. Po gymnáziu som sa hlásil na opernú réžiu, kostýmové výtvarníctvo a kostýmovú realizáciu. Tieto odbory sa však neotvárali, a tak som išiel na bábkoherectvo do Prahy. Napokon sa to ukázalo ako najlepšia voľba.
Aký bol pražský život? Bohémsky?
Slovo bohémsky sa pre mňa vždy spájalo s niečím, čo je trochu zakázané a trochu frivolné. Do Prahy som išiel rovno z gymnázia, a teda som bol navyknutý na vzorné učenie, chodil som poctivo na všetky prednášky, nepil som pivo, nefajčil. Celé štyri roky som poctivo presedel na internáte v tesilových nohaviciach. Kolegovia, ktorí žili ten bohémsky život, sa u mňa zhromaždili deň pred skúškou, ja som im vysvetlil, z čoho budú zajtra skúšaní. Ja som dostal jednotku - a oni tiež.
Vráťme sa ešte k výrobe vašich bábok. Máte aj výtvarné vzdelanie?
Priznám sa, nemám. Teraz to trochu ľutujem a musím dôverovať len zdedeným génom. Otec veľmi pekne kreslí a jeho brat, Marián Vanek, je známy karikaturista, takže sa mám na čo spoliehať. Bábky ma vždy lákali a možnosť vyrobiť nejakú beriem ako príležitosť na oddych. Každoročne sa napríklad vo filharmónii uskutočňuje cyklus koncertov pre rodiny s deťmi. Ide o scénické prevedenie diela, ktoré má byť tlmočené deťom pomocou výtvarných obrazov a bábok. Začali sme s tým pred desiatimi rokmi. Vyrábal som bábky (väčšinou z materiálu povyberaného z kontajnerov), napísal libreto, aj som si to zrežíroval. Teraz už nemám toľko času, tak sa to zverí profesionálnemu výtvarníkovi, ale spolupracujem s ním.
Kde ste sa zoznámili so svojím televíznym partnerom Igorom Adamcom?
Chodili sme do jedného ročníka. Bližšie sme sa spoznali - z vyššieuvedeného dôvodu - až vo štvrtom, keď sa ukázalo, že my budeme vari jediní, kto sa chce vrátiť na Slovensko. Po škole sme išli do Banskej Bystrice, kde Igor predtým pôsobil, a tam sme začali robiť ako dvojica. Dali nám priestor urobiť si predstavenie, aké chceme, zavolať si na to ľudí, ktorých chceme, vrátane režiséra. To bol vari aj dôvod, prečo sme nezostali v Prahe. Pripravili sme hru Ľadový vojvoda podľa rozprávky Trinástoro hodín od Jamesa Thurbera a hneď sme s ňou vyhrali divadelný festival. To by sme si pokojne a radi zahrali ešte raz. Potom sme prešli do Bratislavy. V Bábkovom divadle však bolo zvláštne podhubie - prišli sme tam ako dvojica a oni nás programovo rozdeľovali. Okrem jednej inscenácie sme nehrali spolu.
Prečo?
Nerozumiem tomu. Takto odišla z divadla dosť silná skupina ľudí. Dramaturgia nebola schopná ľudí spojiť, rozbíjala ich. A nakoniec sa to tak aj skončilo. Vie dnes niekto, kde je bratislavské bábkové divadlo?
Kde sa zrodila myšlienka na spoločnú detskú reláciu?
V Bystrici bol každý druhý rok bábkový festival. Vymysleli sme si spôsob, ako ho uvádzať trochu ináč. Mali sme krátke vstupy, predscény, ktoré obsahovali gagy, robili sme to spontánne. Tieto krátke skeče mali veľký ohlas. Tam vznikol predobraz toho, ako bude fungovať naša dvojica. Potom sme v Slovenskej televízii tri roky robili každý svoju reláciu, neskôr sme začali spolu s naším spolužiakom, režisérom Ivanom Predmerským pripravovať projekt, do ktorého sa nám podarilo zaangažovať ľudí, čo pre deti tak často nerobili. Ale vďaka prístupu vedenia vtedy ešte jedinej televízie z toho nič nebolo. A my sme začali robiť reláciu Kakao.
S akými predstavami ste začali robiť s deťmi? Podarilo sa vám ich zrealizovať?
Snažili sme sa postaviť detskú reláciu na inom princípe, ako bolo obvyklé. V podstate sa presadzoval jediný stereotyp: Moderátorka, ktorá plní úlohu pedagogického dozoru, poučuje bláznivého a roztopašného moderátora, s ktorým sa malo dieťa stotožniť. My sme sa deťom prihovárali úplne rovnocenne, snažili sme sa nebyť pouční a vyhnúť sa infantilnosti. Nepoučujeme, informácie hovoríme citlivo, jednoduchou formou a priamo. Nerobíme z detí hlupákov. A navyše sa nebojíme ani čierneho humoru. Naším obľúbeným číslom je rozprávka o myške tovaryške, ktorá jedného dňa umrela, a to vyvolalo dlhý rad katastrofických situácií, až sa to skončí absolútnym koncom - koncom sveta.
Páči sa deťom čierny humor? Rozumejú mu?
Čo si budeme hovoriť, deti sú kruté a tvrdé. Samozrejme, to súvisí s tým, že nevedia, čo činia. Od detstva mučia chrobáčiky a podobne. Takže tento spôsob humoru vedia oceniť.
Detské relácie asi nemôžu robiť páni v rokoch. Vy dvaja ste už štyridsiatnici, takže vaše roky s deťmi sú zrátané. Čo budete robiť potom?
Pardón, ja ešte toľko nemám (smiech). Samozrejme, je najvyšší čas o tom začať rozmýšľať a čas ukáže, ako sa to vyvinie. Ale so skúsenosťami, ktorých máme neúrekom, by asi bola škoda, keby sme sa tomu nevenovali aspoň okrajovo. Rád by som sa ešte pustil do vážnej hudby, do opery. Teda nie že by som si nejakú zložil, ale možno by som si niečo pekné zrežíroval.
Čo vám dáva opera?
Hlavne berie - čas a peniaze! Ale to mi neprekáža. Mám drobnú zbierku cédečiek, a najmä starých gramofónových platní. Dokonca všetky svoje diéty z prvého zájazdu do ešte vtedy kapitalistickej cudziny som v Alžíri utratil za Normu, Falstaffa a Talianku! Mal som také pravidlo, že v každom meste, v ktorom som bol a hrala sa tam opera, som musel absolvovať aspoň jedno dejstvo. Priznávam, že niekedy aj to jedno stačilo. Napríklad v Petrohrade som videl asi pred dvadsiatimi piatimi rokmi inscenáciu Figarovej svadby, ktorá mala asi šesťdesiat rokov, kulisy boli vyrezávané z preglejky. Veľmi bizarná záležitosť. V Mexiku v jednom kultúrnom dome dávali Rómea a Júliu od Gounoda. Mal som pocit, že päť minút pred predstavením zavolali - ty a ty budeš spievať, ty budeš hrať, a ideme na to.
Zostáva vám čas aj na iné záľuby, ako je opera či výroba bábok?
Ale samozrejme. Potom však doma zo mňa nič nemajú. Lebo jeden večer si idem zahrať do divadla GUnaGU, druhý večer do opery na Händla a tretí večer si idem zahrať bábkovú operu. Mám kolegov, manželov Dušovcov, s ktorými vždy raz za čas pripravujeme okrem rodinných predstavení vo filharmónii bábkovú inscenáciu nejakého hudobného diela. Pre zájazd do Mexika som upravil Monteverdiho Orfea. To je poriadne náročný kus a my to hráme pre deti, s bábkami a barokovými scénickými prostriedkami. Ale divadlo sa dá robiť ako koníček, len keď na to máš peniaze.
O pár dní sa začínajú prázdniny. Čo by ste odkázali deťom?
Nech neplačú za školou, lebo prázdniny sa veľmi rýchlo skončia, a hlavne, nech sa tešia na Vianoce, tie tu už budú raz-dva a určite dostanú veľa darčekov.
Martin Vanek (1966) absolvoval v roku 1988 DAMU v Prahe, odbor bábkoherectvo. Hral v bábkových divadlách v Banskej Bystrici a v Bratislave. Je dlhoročným členom divadla GUnaGU. Spolupracuje so Slovenskou filharmóniou na projektoch rodinných koncertov. Pre STV pripravoval relácie Elka Telka, cyklus grotesiek Hugo a Berta, O škriatkovi a kabaret pre dospelých Piknik. V TV Global mal tolkšou V globále je to fajn. Je spoluautorom televíznych relácií Kakao a Bábovka (S Igorom Adamcom). Spolu nahrali tri detské cédečká: Modrý buldozér (pesničky), Nelejte si kakao do ucha (hovorené slovo), Jódlovací Udo (pesničky Pavla Hammela) a napísali tri knihy; Martin jednu z nich ilustroval. Má dve dcéry (2 a 8 rokov).
