Zvernica v Topoľčiankach si má na seba zarobiť. Zisk plánujú z platených odstrelov nadpočetných zubrov a z vyberania vstupného. FOTO SME - JANA BEŇOVÁ
Na našom území sa už takmer 50 rokov chovajú zubry v Topoľčiankach. Keď totiž zubrovi hrivnatému hrozilo vyhynutie, Československo chcelo prispieť k jeho záchrane a založilo zvernicu neďaleko Topoľčianok, v lokalite Piesky. Topoľčianky vyhovovali na chov týchto zvierat najmä vďaka klíme. Zubor sa tak vrátil do prostredia, v ktorom žil pred niekoľkými storočiami.
Postupom času sa zvernica rozrástla na 140 hektárov. Prvým párom v stáde boli Bereg a Beglianka. Československu ich darovali predstavitelia bývalého Sovietskeho zväzu. K nim neskôr pribudol poľský pár Putifar a Pumarka. Postupne odchovali vyše stodvadsať mláďat.
O zvernicu sa staral Karol Krpala, horár Štátnych lesov, ktorý zvieratá kŕmil - denne každé dostalo šesť kilogramov obilia. V duchu medzinárodných pravidiel viedol tiež ich evidenciu. Každý zubor má v nej svoje meno. Mená slovenských sa začínajú na Si (Sigmund), bieloruských na B (Bereg), poľských na P (Politika).
Zvernica bola postavená pre dvanásť zvierat, ale niekedy sa ich v nej tlačilo aj viac ako dvadsať. Príliš veľké stádo spáslo zeleň tak, že niektoré časti zvernice "zhnedli". Lesníci ich preto postupne zazeleňovali mladými stromami.
Stádo sa zmenšovalo prirodzeným úhynom. Ubúdali z neho aj býky, ktoré utrpeli zranenia v boji o vodcovstvo v stáde. Zdravé zvieratá ponúkali lesníci zoologickým záhradám.
"V roku 1995 bol už trh presýtený, nikto o ne nemal záujem. Bolo to v čase, keď ich počet na svete stúpol na tritisíc, čo je dosť na zachovanie druhu. Keďže sme počet jedincov potrebovali znížiť, ponúkli sme ich na odstrel, ktorý povolilo rezortné ministerstvo," hovorí Jozef Šabo z Lesov Topoľčianky. Lov na zubra bez trofejí stál 50-tisíc korún, s trofejou podľa jej hodnoty do štvrť milióna.
Aj keď zubor dnes už nie je ohrozený, stále je chráneným živočíchom.
Na prechádzke za plotom
Topoľčianky nikdy neuvažovali o vypustení zubrov do voľnej prírody v regióne. V krajine s lesmi a poľnohospodárskymi pozemkami by mohli narobiť škodu. Napriek tomu skúsenosti s pobytom zubrov "vonku" majú. V čase ruje totiž neraz prerazili plot a vyšli si na prechádzku. Jedného hľadali aj vrtuľníkom. Aj keď sú to divé zvieratá, na úteku na človeka nezaútočili.
Zdena Marková, ktorá sa o zubry stará teraz, bola prekvapená, keď sa od nej sedemročné zubrie mláďa za ohradou nechalo hladkať. "To však neznamená, že ich pobyt vo zvernici zdeformoval. Sú zvyknuté na človeka, ak ich delí, aj keď len symbolická, ohrada. Ak ju človek prekročí a priblíži sa k nim, utečú alebo zaútočia. Agresívne sú najmä kravy, ktoré majú mláďatá. Keď sme zubra pred poľovačkou premiestnili do väčšej ohrady, už po niekoľkých dňoch bol plachý, ako keby žil vo voľnej prírode."
"Dlhý pobyt vo zvernici sa u zubrov prejavil rozmnožovaním, ktoré sa vymyká zákonitostiam voľnej prírody. Rozmnožujú sa totiž počas celého roka. Možno je to spôsobené aj tým, že nie sú odkázané na potravu v prírode, vo zvernici ju majú zabezpečenú. Zubrie mláďa prišlo na svet aj v tuhej zime, a prežilo," hovorí Jozef Šabo z topoľčianskeho závodu Lesov.
Majú na seba zarobiť
Na projekt vypustenia zubrov do voľnej prírody žiadali ochranári z východného Slovenska zubry z Topoľčianok. "Bolo to však v čase, keď sme už vo zvernici nemali nadstav. Uvažovali by sme o tom iba za poplatok," povedal Šabo.
Vedenie podniku sa zaoberalo ďalším osudom zubrej zvernice, ktorá už nie je chráneným územím. Rozhodlo, že ju nezruší, musí si však na seba zarobiť. Vlani síce získala na poľovačkách 470-tisíc korún, no celkové náklady na jej prevádzku boli 700-tisíc. Zarobiť si má odstrelom nadbytočných jedincov a zavedením vstupného. (bej)
Silák Putifar
K zakladateľom topoľčianskeho stáda patril býk historickej hodnoty Putifar. Mal povestnú silu, ku ktorej ho predurčila hmotnosť 1230 kilogramov. Priemerná hmotnosť býkov je pritom od 500 do 800 kíl. Často prevalil ohradu a utekal zo zvernice. Keď mal dvadsaťjeden rokov a zlý zdravotný stav, uvažovali, čo s ním. Štát rozhodol o jeho odstrele. Povolenie na to dostal španielsky diplomat, z čoho mala kvapnúť nejaká koruna na obnovu zvernice. Diplomat však termín poľovačky o niekoľko dní presunul a Putifar dovtedy uhynul prirodzenou smrťou. Poľovníci chceli, aby po Putifarovi zostala nejaká pamiatka, a tak pozvali odborníkov na preparáciu. Aj tí však prišli neskoro - až keď bolo telo mŕtveho býka znehodnotené. Nebohý horár Karol Krpala vtedy smutne skonštatoval: "Nemáme ani doláre, ani preparovaného býka."
Kompletná, neposkladaná Putifarova kostra je dnes na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.
