Na území Slovenska sa v minulosti vyskytovali niektoré druhy cicavcov, ktoré pričinením človeka vymizli, alebo úplne vyhynuli. O tom, ktoré to boli, hovorí Ján Kautman, vedúci zoologického oddelenia Prírodovedného múzea v Slovenskom národnom múzeu.
Z tých najväčších a najznámejších si pripomeňme predchodcu domáceho dobytka pratura divého (Bos primigenius), ktorý bol rozšírený v lesoch celej Európy, severnej Afriky a na Blízkom východe. Ako poľovná zver bol na veľkom území vyhubený už v stredoveku. Práve na našom území, Ukrajine a v Poľsku žili tieto veľké zvieratá najdlhšie. Posledný známy jedinec bol ulovený na území Poľska začiatkom 17. storočia. Z nášho územia vymizol už v priebehu 16. storočia a možno i skôr.
Podobný osud postihol aj losa mokraďového (Alces alces), ktorý bol podobne ako pratur, čiže veľké poľovné zviera, na našom území postupne vyhubený. V posledných storočiach sa na Slovensko len sporadicky zatúlajú jednotlivé kusy, ktoré často padnú za obeť doprave alebo poľovníkom. V poslednom čase však existuje nádej, že los sa na severnom Slovensku môže natrvalo usadiť.
Ďalším druhom, ktorý nebol na našom území zaznamenaný už dlhé desaťročia, je norok európsky (Lutreola luteola). Draho zaplatil za cennú kožušinu a bol postupne vyhubený vo väčšine svojho pôvodného areálu rozšírenia. Najdlhšie sa vyskytoval v okolí riek severovýchodného Slovenska.
Bobor európsky (Castor fiber) je veľký, na vodu viazaný hlodavec. Posledný exemplár bol na území Slovenska zastrelený v druhej polovici 19. storočia. Dnešná populácia bobra, ktorá sa vyskytuje na západnom Slovensku v povodí Moravy a Dunaja, je výsledkom jeho reintrodukcie v Rakúsku v 80. rokoch 20. storočia. Odtiaľ sa prirodzeným spôsobom dostal aj na naše územie, kde sa mu pri dodržaní náležitej ochrany začalo dariť. Malá populácia na severovýchodnom Slovensku vznikla migráciou pôvodnej populácie z Poľska, kde tento druh nevyhubili.
Bezprostredne ohrozenými druhmi, ktoré v krátkom čase pravdepodobne vymiznú z nášho územia, sú naše typické vysokohorské druhy ako kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) a svišť vrchovský (Marmota marmota). Ich stavy v poslednom období klesli na kritickú hranicu.
Aj napriek vynaloženej snahe a ochrane z nášho územia už skoro vymizol aj najväčší európsky vták - drop fúzatý (Otis tarda), ktorý v poľnohospodársky obrábanej krajine nemá dostatok priestoru na prežitie.
Najväčší suchozemský cicavec žijúci v Európe je blízkym príbuzným amerického bizóna. Samec môže dosiahnuť hmotnosť až tisíc kilogramov. Žije v čriedach od šesť do dvadsať jedincov. Stádo vedie skúsená samica. Zubry majú ruju v auguste až v septembri. Samica nosí plod deväť mesiacov, rodí v máji až v júni, má jedno až dve mláďatá, ktoré cicajú mlieko šesť až osem mesiacov. Jalovice dospievajú po dvoch rokoch, býčkovia po 15 mesiacoch. Zubry žijú až 35 rokov.
Pôvodný areál zubra sa rozprestieral takmer v celej Európe. Dospelé jedince zvyknú prejsť na územie Národného parku Poloniny zo susedného Národného parku Bieszczady v Poľsku, kde žije vo voľnej prírode okolo 160 zubrov. Od roku 1972 zaregistrovali v Poloninách 50 "pustovníkov".
Vďaka kontrolovanému kríženiu sa darí vytvárať zdravú populáciu zubrov, ktoré môžu byť vypustené do voľnej prírody. V niektorých odchovných staniciach často dochádzalo k nežiaducej plemenitbe, čo sa negatívne prejavilo na habituse jedincov. Týka sa to aj chovu v Topoľčiankach. V spolupráci s odborníkmi z Poľska sa aj tu snažia obnoviť registrovaný chov.
V súčasnosti žije na svete okolo 3200 zubrov, väčšinou v zajatí.
(sen)
