O štvrtej nadránom končí súdny lekár pitvu. Môže si hodinku zdriemnuť, potom si dá silnú kávu, aby zvládol ďalší náročný deň. V živote súdnych lekárov to nie je nič mimoriadne. V posledných rokoch vzrástol počet trestných činov trojnásobne, súdnych lekárov však výraznejšie nepribudlo. Cítia sa unavení a testujú sa, ako dlho sa dá takémuto tempu odolávať. Syndróm vyhorenia môže postihnúť hociktoré povolanie, súdni lekári sú však vystavení mimoriadnemu tlaku. Mohutnie organizovaný zločin, páchatelia sú z roka na rok brutálnejší, prefíkanejší a obetí pribúda.
Čítanie z kostí
MUDr. František Štuller z Ústavu súdneho lekárstva Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Martine je medzi kolegami považovaný za slovenskú antropologickú špičku. Je známy tým, že dokáže vynikajúco čítať z kostí. Vie z nich určiť pohlavie, vek, váhu, výšku, zranenia či choroby. Kostrové nálezy sú pomerne časté. Väčšinou ide o hľadané ľudské pozostatky - obvykle obeť zločinca.
Niekedy však náhodní okoloidúci narazia aj na staršie kostry. Taký bol prípad pozostatkov vojaka z druhej svetovej vojny. Objavil ich pred niekoľkými rokmi blízko Žarnovice hubár. Prípad sa zapísal do dejín slovenského súdneho lekárstva.
"Ak sa narazí na kostrový nález, treba kosti uvoľniť tak, aby sa čo najmenej poškodili. Potom je nevyhnutné zistiť, či ide vôbec o ľudské kosti. Skúmajú sa nielen kosti, ale aj mäkké zvyšky tkanív, ak tam ešte sú," hovorí odborník.
Totožnosť neznámeho vojaka od Žarnovice sa aj vďaka súdnym lekárom podarilo vypátrať. Takmer v rovnakom čase objavili v blízkosti aj kostru nemeckého vojaka. Či išlo o obete rovnakého boja, sa už nedozvieme. Kosti nemeckého vojaka odborníci odovzdali nemeckej strane, no tá sa už neozvala. Vojak československej armády však dostal späť svoje meno.
"Chceli sme prípad dotiahnuť do konca. Podľa nálezu bolo jasné, že ide o vojaka z druhej svetovej vojny, obrátili sme sa preto na doktorku Baranovú z Múzea SNP v Banskej Bystrici. Je to odborníčka na vojenskú výzbroj a výstroj," hovorí František Štuller. Nasledovalo skúmanie registrov nezvestných osôb a antropologických podkladov. Odborníci sa snažili aj o rozbor DNA, ale pre zlý stav kostrových zvyškov sa už nedal urobiť. Nakoniec sa však odborníkom podarilo dopracovať až k synovi mŕtveho vojaka, ktorý žil v Prahe. Ministerstvo obrany v Prahe uvoľnilo aj zväzok nebohého. Išlo o dôstojníka československej armády. Okrem syna sa podarilo vypátrať aj tetu nebohého, ktorá žila v Gemeri. Keď videla na fotografii nožík zosnulého synovca, okamžite ho spoznala a rozplakala sa. Po šiestich rokoch od nálezu kostí vojaka pochovali do rodinnej hrobky v Lučenci za účasti rodiny a čestnej roty.
Samovražda či vražda?
Samovražda nemusí byť vždy samovraždou, môže byť totiž fingovaná. Keď to obhliadajúci lekár neodhalí, páchateľ sa môže tešiť. Zástupca prednostu Ústavu súdneho lekárstva Jesseniovej fakulty MUDr. Jozef Krajčovič, PhD., sa tejto problematike venuje dlhodobo: "Starí kriminalisti tvrdili, že každú samovraždu treba brať ako potenciálnu vraždu a bolo to opodstatnené tvrdenie."
Do roku 1994 samovrahov na Slovensku povinne pitvali. Iba tak sa dalo dokázať, či im na druhý svet v skutočnosti niekto nepomohol. Táto prax dnes na Slovensku chýba, hoci odborníci poznajú mnoho prípadov fingovaných samovrážd. V Čechách to bol napríklad nedávno prípad vraždiacich manželov Stodolovcov, ktorí pripravili o život osem starých ľudí. Vždy to narafičili ako samovraždu. Hoci sa v priebehu vyšetrovania objavovali signály, že môže ísť aj o vraždy, spočiatku im nik nevenoval pozornosť.
Fingované samovraždy nie sú ojedinelé ani na Slovensku. Súdni lekári poznajú prípady, keď bolo telo položené na koľajnice pod prechádzajúci vlak až po smrti. Doktor Krajčovič spomenie aj prípad syna, ktorý zadusil svoju matku. Keby sa s tým nepochválil o pár dní sám v krčme, pravdu by možno dodnes nik nepoznal. Obhliadajúca lekárka totiž prehliadla znaky, ktoré súdnemu lekárovi hneď padnú do oka. Napríklad zlomenú ruku s podliatinou. Aby sa vražda v takýchto prípadoch dokázala, musí sa urobiť exhumácia. "Telo však po dlhšom čase podlieha posmrtným procesom a mnohé materiálne znaky sa napríklad po roku nedajú zistiť," hovorí Jozef Krajčovič. Exhumácia preto nemôže mať takú výpovednú hodnotu ako pitva.
Nie sme mäsiari, hovoria súdni lekári
Súdny lekár sa stretáva s prípadmi, pri ktorých ľuďom naskakujú zimomriavky. Telá rozmetané výbušninami, rozostrieľaní mafiáni, kostrové zvyšky, obhorené telá. "Laici nás často pokladajú za necitlivých mäsiarov, ktorí robia so smrťou. Sme však ľudia, ktorí cítia s obeťami i pozostalými, aj keď sme v praxi museli nadobudnúť istý stupeň profesionálneho odstupu," hovorí prednosta ústavu prof. MUDr. František Novomeský, PhD.
Napriek rokom praxe sa nedokážu od ľudských tragédií úplne odosobniť a hovoria, že časť tiaže prípadu berú chtiac-nechtiac na seba. Na ľudské tragédie si nemožno zvyknúť ani po rokoch.
Mnohým mladým lekárom sa napriek tomu zdá súdne lekárstvo veľmi atraktívny odbor - ako vystrihnutý z dobrého thrilleru.
"Ak k nám príde mladý lekár s tým, že na pitvy si časom zvykne, musíme ho vypoklonkovať od dverí. V tejto práci musí človek vidieť jej vnútorný obsah a zmysel, nedá sa na ňu zvykať. Je to o tom, či sa táto spoločnosť chce, alebo nechce vysporiadať so zlom. Ak áno, potom si súdnych lekárov a ich prácu bude vážiť," hovorí prednosta.
Mýty o súdnom lekárstve pretrvávajú aj u zdravotníckych kolegov. Nie je výnimkou, keď sa ich lekári pýtajú - čo už vy môžete pokaziť? Oni tvrdia - veľa. Súdne lekárstvo je totiž jedinou medicínskou disciplínou, ktorej vznik si nevyžiadalo liečenie ľudí, ale právo. Pri násilnej smrti ich zaujíma nielen objasnenie činu, ale aj osudy ľudí, ktorí ostali po obeti. Za akýsi osobný kontrolný úrad považujú súdni lekári vlastné svedomie. Až potom to, ako dopadne súdny proces.
Ľudia si ich bežne mýlia s patológmi. "Aj patológ robí pitvu, jej výstupy však idú do rezortu zdravotníctva. Patologická pitva je nevyhnutná pre diagnostiku chorôb, ktorými človek trpel. Naše poslanie je odlišné. My viac slúžime právu," hovorí prednosta ústavu.
Súdni lekári sa cítia nedocenení. Často idú na súdoch s kožou na trh, na rozdiel od verejných činiteľov však nie sú chránení. Pritom nie je výnimkou, ak práve ich posudok páchateľa usvedčí a ten sa k nim obráti s vetou: "Keď ma pustia, teba si nájdem prvého."
Zisťujú aj to, či lekári pochybili
Súdni lekári zisťujú aj to, či ich kolegovia v bielych plášťoch nepochybili. Pozostalí zväčša váhajú, či podať na lekára trestné oznámenie. Panuje názor, že lekár sa aj tak vždy postaví za lekára. Súdni lekári s tým nesúhlasia. Tvrdia, že ich stanoviská sú aj v týchto prípadoch len odborné. Často však majú problém, aby od vedenia nemocnice, kde sa pochybilo, získali kompletnú zdravotnú dokumentáciu o poškodenom pacientovi. "Legislatíva je v tomto smere nedokonalá, nie je zladená s trestným zákonom a trestným poriadkom a celkovou spoločenskou potrebou poznania pravdy," hovorí profesor Novomeský.
V týchto dňoch majú napríklad súdni lekári z Martina vypracovať znalecký posudok, či smrť novorodenca na jednom zdravotníckom pracovisku nezapríčinil personál. Vedenie nemocnice, v ktorej k úmrtiu došlo, im však poslalo nedostatočné podklady. Výklad jedného z paragrafov základného zdravotníckeho zákona je totiž sporný. Podľa neho sa údaje zo zdravotnej dokumentácie poskytujú v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie znaleckého posudku. Táto formulácia je však vágna a v praxi spôsobuje mnoho problémov. Kým nebude legislatíva jasne upravená, sú súdni lekári bezmocní.
Čo, ak vyhoria?
Súdni lekári nehovoria o vine a nevine. To je vec súdov. Napriek tomu majú pri objasňovaní trestných činov týkajúcich sa poškodenia zdravia či ukončenia života kľúčovú úlohu. Sami hovoria, že sa snažia naučiť mŕtve telo prehovoriť. Pohybujú sa na mieste činu, hodiny trávia v pitevni, za mikroskopmi, v laboratóriách, píšu znalecké posudky, vystupujú ako znalci pred súdmi. A v týchto dňoch čakajú aj na to, ako dopadne štúdia, ktorá sa zaoberá ich "vyhorením". Štúdia zameraná výlučne na súdnych lekárov sa robí v strednej Európe prvý raz. Podobnej analýze zahŕňajúcej aj stredný personál súdnolekárskych pracovísk sa už venovali Holanďania. Z holandského výskumu vyšlo, že len malá časť odborníkov bola v nízkom štádiu vyhorenia. Prevažnú časť zasiahlo stredné štádium a pomerne značná časť najmä súdnych lekárov bola úplne vyhorených a vyčerpaných. Ako dopadne výskum na Slovensku?
"Sme jednoducho ľudia, profesionálne pripravení a aj citliví. Empatia, vcítenie sa do ľudského utrpenia, nie je pre súdneho lekára cudzie slovo. Jednako však - potrebuje nás táto spoločnosť? Chce poznať pravdu aj o svojich temných zákutiach? Či stačí len fenomén pštrosa - hlavu do piesku, veď mňa sa to netýka? V každom civilizovanom štáte tvoria súdni lekári medicínsku odbornú špičku, váženú a honorovanú. Verím, že raz to tak bude aj u nás," hovorí prednosta ústavu František Novomeský.
