Aj keby sa v Británii rovno vykoľajili všetky vlaky a zbláznili všetky kravy, jedna vec je istá: raz za rok sa všetko vzrušenie skoncentruje na udeľovanie Turnerovej ceny za súčasné výtvarné umenie. Turnerovu cenu dotovanú dvadsiatimi tisícmi libier odovzdá Madonna 9. decembra.

Niektoré noviny – ako Daily Mail – si už vopred skúšajú efektné ostreľovanie výstavy: nebyť oblúka od priekopníkov ready-madu ako Marcel Duchamp, čo by už dnes bolo umením? To by zvládol/lo každé malé dieťa/ každý inštalatér/ demolačná čata/ eskimák, tvrdia.

No ritualizovanú podobu majú aj argumenty protestujúcich: „Ich chápanie umenia zastalo presne v bode, keď rozhádzaná posteľ v galérii bola ešte niečím rovnako nepredstaviteľným ako geneticky manipulovaná zelenina v nákupnom košíku.“

Piesne o ničom

Frontová čiara medzi dvoma tábormi sa tentoraz neťahá len na výsostnom území bulváru. Napríklad Guardian, inokedy veľmi ústretový k menšinovým výrazovým formám, kritizoval niektoré z vystavených prác za to, že sú už trocha zostarnuté a na titulnej strane polemizoval s dielom Martina Creeda Work No. 227: The Lights Going On And Off (Svetlá sa zažínajú a zhasínajú). Píšu tu a upozorňujú, korektne, ale v tejto súvislosti asi trochu zbytočne, že v Turecku a v iných krajinách takto mučia väzňov.

Zato naopak Daily Telegraph, ktorý v tom istom vydaní na zvlášť významnom mieste prináša informácie o blížiacom sa dôchodku deväťdesiatdvaročného krajčíra Jej Veličenstva, chváli punkový minimalizmus Martina Creeda ako „osviežujúci“. Creed sa venuje skulpturálnym kvalitám oblúkov zvinutého filmu DIN-A4 a vôbec, rôznym druhom dráždenia všedného sveta, skladá piesne o Ničom a so svojou kapelou ich aj prezentuje.

Ťažký život

Fotografické práce Richarda Billinghama ukazujú, že život je beztak dosť ťažký. Aspoň v jeho rodine, ktorá žije z podpory v pätnásťposchodovom paneláku na predmestí Birminghamu a zápasí so životom za pomoci alkoholu a cigariet.

Okrem obrazov žalostného prostredia, z ktorého umelec vzišiel a ktoré zachytáva na fotografiách na radosť prominentných zberateľov, ponúka Billingham ešte rodinné drámy z biednej obývačky na videu, a potom idylické krajinky, ktorých stavba zaujímavým spôsobom pripomína krajinkársky žáner z osemnásteho storočia.

Ironický odkaz na túžby malomeštiakov, ktorí sa zrodili z proletariátu? Alebo odmietnutie vkusu „Cool Britannia“? Billingham zostane záhadný, aj keď – to tvrdia viacerí – by lepšie urobil, keby prácu s pohyblivými obrazmi prenechal profesionálom.

Koloniálna minulosť impéria

A potom je tu ešte ďalší favorit, zastúpený dvoma videoinštaláciami, filmár Isaac Julien (Young Soul Rebels, Looking for Langston), ktorý skúša možnosti média podstatne zručnejšie. Jeho video Vagabondia sa zaoberá koloniálnou minulosťou impéria, ktoré ešte stále krúži okolo Británie ako blúdiace duše mŕtvych. V Súkromnom múzeu sira Johna Soanesa inscenuje Julien celú odyseu asociácií čiernej kurátorky, ktorá uprostred náhodne nakopenej koristi tuší, že kdesi vonku na ňu čaká nepríjemná pravda.

Julienov konkurent Mike Nelson skôr kriesi dnes už starožitne pôsobiaci humor, hádžuci na kopu najrôznejší civilizačný šrot: telefóny v tvare kukuričných šúľkov, nástenné hodiny so sieťou londýnskeho metra, uteráky s motívom Washingtonu DC.

Nedá sa poprieť, že práce tohtoročných účastníkov bienále privedú návštevníkov do prekvapivých priestorov. Ale ani to, že Nelson riskuje vypočítateľnosť. Čo zas na druhej strane nezmenšuje jeho šance na cenu. Stávky na tohtoročného víťaza v londýnskej stávkovej kancelárii predbežne vyzerajú takto: William Hill: Mike Nelson: 7/4, Isaac Julien: 9/4, Richard Billingham: 11/4, Martin Creed: 3/1.

Výstava finalistov Turner Prize 2001 je sprístupnená v Tate Britain Galery v Londýne SW1P 4RG do 20. januára.

Autor: Londýn(Autor je spravodajca agentúry DPA)