Václav Postránecký, Vlasta Chramostová/Luba Skořepová, Iva Janžurová/Jana Boušková, Radovan Lukavský/Josef Vinklář * Premiéra 15. a 16. 11. 2001

Z našich pozemských kulís odišiel scénograf Aleš Votava pred viac ako pol rokom, no jeho posledná scéna mala v pražskom Národnom divadle premiéru len minulý týždeň. Spolupracoval s Vladimírom Morávkom, režisérom, ktorý získal mnohé ocenenia – medzi inými i slovenské Dosky za réžiu Macbetha v nitrianskom Divadle Andreja Bagara v roku 1999. V tíme s Morávkom a kostýmovou výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou navrhol vlani Aleš Votava výtvarnú podobu predstavenia Tosca tiež v pražskom Národnom divadle – a dostal za ňu Cenu Alfréda Radoka.

Práve v čase odovzdávanaia ceny dokončil aj túto poslednú prácu – Jiráskovu Lucernu. Vladimír Morávek na to v obdivuhodne bohatom programe k inscenácii spomína: „Aleš prišiel do Prahy, aby prevzal Cenu Alfréda Radoka. Zišli sme sa predtým u Josefa Kovalčuka, rozoberali sme jednotlivé scény a ja som v tom nadšení chcel, aby sme stavali obraz za obrazom. Nemal úplne všetko pripravené, pretože mu asi bývalo zle, ako som pochopil, a tak riešil veci na mieste: strihal a lepil a ja som bol šťastný. Bolo to ako pracovná výchova v tretej triede, kde všetko ešte bývalo bezpečné a šťastné. A tak sme si vystrihovali a vystrihnuté stavali do makety a ukazovalo sa, ako má všetko krásnu kompozíciu, ako je všetko premyslené. Jeho generálne riešenie priestoru, ktoré sa zdá jednoduché, súčasne umožňuje inštalovať do priestoru čokoľvek a všetko v ňom vyzerá oduševnene. On si potom išiel prevziať Radokovu cenu. Po tej sláve, keď na neho čakal zástup gratulantov, ma ešte zavolal na javisko, aby sme si ukázali, kde bude jazdiť opona. Rozlúčili sme sa a o týždeň zomrel. Znie to hlúpo, ale chcel by som to vedieť ako on: byť statočný, čo ešte môžem pre druhých urobiť – urobiť a nechcieť ani aby si to ten druhý všimol.“

Ako teda vyzerala posledná scéna Aleša Votavu? Rozprávkovo. Rozprávková Jiráskova dráma Lucerna z roku 1905 je podľa odborníkov symbolom českosti a patrí k najobľúbenejším titulom ochotníckych divadiel. Režisér Morávek je zasa známy novátorskými a efektnými javiskovými interpretáciami súčasných i klasických textov. Jedenásta Lucerna na doskách Národného divadla teda nemala byť nejakým pietnym naštudovaním.

A tak scénograf spolupracoval so známym ilustrátorom detských kníh Aloisom Mikulkom, ktorý namaľoval klasické kulisy a prospekty v pôvabnom insitnom štýle a prevažne zeleno-modro-červeno-bielej farebnosti. So scénou sa farebne aj štýlovo zhodujú kostýmy Alexandry Gruskovej, výtvarníci sa pohrali aj s Morávkovými obľúbenými hedonicko-gýčovitými motívmi – namaľovaný biely kôň sa ako naddimenzovaný ťahací detský koník objaví aj na javisku, od začiatku sa prinášajú, kotúľajú a zbierajú jablká.

Pôvodná Morávkova koncepcia zrejme mala ambíciu zosúčasniť, rozpohybovať a oprášiť mnohými slávnymi menami zaťažený text. Inscenácia sa však rozpadala do čiastkových javiskových nápadov a nedospela k nijakému ucelenému tvaru, nijakému pozoruhodnému súčasnému výkladu. Problémom bolo nevyrovnané herecké obsadenie i schematickosť predlohy, aj v minulosti profitujúcej zo svojho proklamatívne národného akcentu. A toto nevyriešil ani Morávek, aj keď si myslím, že mu s tou českou klasikou slovenskí výtvarníci dosť pomohli.

Autor: Anna Grusková(Autorka je teatrologička)