Jej príbeh je ako zo ženského románu. Do redakcie SME zatelefonovala deň po vražde svojho muža. Sťažovala sa, že doteraz jej nikto z polície oficiálne neoznámil, čo sa vlastne stalo. Nepáčilo sa jej ani to, že médiá zverejňujú fotografie jej sedemnástimi ranami rozstrieľaného manžela na chodníku. Súhlasila s tým, že porozpráva svoj príbeh po boku jedného z najmocnejších mužov slovenského podsvetia Jozefa Svobodu.
"Všetci ma varovali, aby som sa nerozprávala s novinármi, chcem však, aby sa o ňom napísalo aj niečo dobré," povedala.
Do redakcie prišla krátko po tom, ako prvýkrát videla svojho mŕtveho muža a vypovedala na polícii. Prišla so psíkom a svalnatým ochrankárom. Ten zostal stáť von prekvapený, kam ide. Nepovedala mu ani slovo. O niekoľko minút jej zvonil telefón. Volal ochrankárov šéf, či je všetko v poriadku a či má bodyguard stále čakať. Myslel si totiž, že odišla iným východom.
S Jozefom Svobodom žila trinásť rokov. "Bola som ako princezná v zlatej klietke," hovorí 33-ročná KARIN SVOBODOVÁ.
Ako ste sa zoznámili?
Pamätám sa na to veľmi presne. Bola som u košikárov zobrať košík pre môjho nebohého psíka. Na zastávke som stretla známeho, ktorý mi povedal, čo s tým košom pôjdeš pešo, odveziem ťa. Jeho sme stretli pred hotelom Forum. Išli sme sa do Kormoránu najesť, odviezol ma domov, dala som mu číslo.
Mal už vtedy peniaze?
Na tie pomery možno, mal bavoráka, býval v hoteli. Ale nemal žiadne veľké peniaze. Mal v sebe osobné čaro.
Hovoril niekedy o svojej minulosti vo Švédsku?
Niekedy niečo útržkovito spomenul. Ja som nevedela, žeby vonku sedel. Možno mi to zatajil. Viem len o tom, že tam sedel jeho kamarát, on nie. Rozprával, ako tam odišiel za otcom, ako sa učil po švédsky, ako trénoval deti. S bývalou manželkou tam mal reštauráciu. Nebol veľmi otvorený, dlho som vôbec nepoznala jeho rodinu. Otec mu zomrel vo Švédsku, mama zomrela skôr, ako sme sa zobrali. Svadbu sme mali len malú - my a dvaja svedkovia.
Každý si myslí, že ste s ním bola pre peniaze.
To je vylúčené. Zostala som tehotná a kým mal malý rok, bývala som u rodičov. Nemala som nič, len kočík, detskú výbavu, dva svetre a legíny. Bola som šťastná, zamilovaná, muž sa o mňa staral. Prestavovali sme dom v Podunajských Biskupiciach. On sa venoval zarábaniu peňazí, ja som bola doma s malým, starala som sa o domácnosť.
Pracovali ste niekedy?
Nie. Aj som chcela, keď mal malý tri roky, ale manžel nechcel. Vyhovovalo mu mať takú rodinu. Mali sme šťastný rodinný život, hoci som mala iba ten kočík. Auto som dostala, až keď mal malý pol roka, bielu favoritku. Svojho syna miloval opičou láskou. Bolo to moje najšťastnejšie obdobie. Potom sa zoznámil s ľuďmi, s ktorými sa zoznámil, kúpil kasína a začal zarábať veľké peniaze. A možno to nezvládol.
Prečo?
Nechcem menovať to obdobie (éra Alexandra Rezeša, pozn. red.), ale vtedy nevedel, čo so sebou. Tam sa začal náš súkromný život rúcať, aj keď mi nikdy nič nechýbalo. Dostala som prvý Mercedes, prvý chanellovský kostým, začal mať menej času, menej chodil domov. Skončil sa náš jednoduchý život. Peniaze skazia charakter každému, málokto to zvládne. Človek sa dostane do kruhov, z ktorých nie je ľahké sa vymaniť. On to možno po čase pochopil. Keď to chcel zvrátiť, už bolo neskoro. Keď sme sa hádali, hovoril, že čo mi kedy v živote chýbalo. Povedala som mu, že on. Ku koncu som chodila sama aj na dovolenky.
Kedy odišiel do Francúzska?
Neodišiel tam. Začali sme tam chodievať spolu. Nemal žiadnu vilu v Cannes, to je blud. Možno Francúzsko využíval na neveru. Ale chodil tam aj s pätolízačmi, ktorých nebudem menovať.
A čo vila pod Slavínom?
Kúpil ju, a ja som sa musela starať. Povedala som mu, že dopadneme ako vo vojne Roseovcov, že on mal peniaze a ona všetko robila. Bývame tam piaty rok, ale nikdy som tam nebola šťastná, iba posledný mesiac. Možno to ku koncu pochopil a naozaj sa začal meniť. Chcel všetko vrátiť naspäť. Možno je to vekom. Mal štyridsaťosem rokov a vtedy človek inak uvažuje. Možno aj niečo tušil. V našej uličke je zákaz vjazdu a keď tam nejaké auto stálo, hlavne dodávka, hneď hovoril, čo tu to auto robí a prečo tu stojí.
Myslíte si, že sa bál a čakal útok?
To nie. Možno mal pocit, že ho niekto sleduje, hádam policajti. Ak však naňho niečo mali, mali to riešiť a zavrieť ho, a nie hovoriť, kto bol a čo robil, až keď ho zastrelili. Ja som možno zle informovaná, ale neviem, kde by mal nepriateľov, všade mal priateľov.
Sama ironicky hovoríte, že ste len vdova po mafiánovi. Kedy ste si prvýkrát uvedomili jeho spojitosť s podsvetím?
Keď mal kasína, začali sa šíriť hlúpe reči. Nebrala som ich vážne, nechcela som im veriť. Možno som naivná, ale doteraz nechcem. Neviem si ho predstaviť ako mafiána. Ja som ho poznala ako citlivého človeka, ktorý mal srdce ako maslo, navyše zmäknuté na slnku. Ešte v piatok sa rozplakal, keď som sa s ním dohadovala. Vykrikoval, čo má robiť, aby som mu odpustila. Miloval zvieratá, mal dvoch vlčiakov. Nedokázal byť ani pri tom, keď sme museli dať jedného kvôli chorobe utratiť.
Uvedomovali ste si jeho vplyv?
Nie. Nikdy som nemala pocit, že má vplyv, prečo?
Lebo mal peniaze.
Možno je to tým, že okolo neho chodili rôzni vydriduchovia, peniaze robia aj vplyv. Možno ho bavilo, keď sa mu ľudia pchali do zadku. Nezaťahoval ma do svojich kšeftov, niekedy niečo povedal, niečo som aj vypovedala na polícii, ale určite som najmenej informovaná osoba na zemi. Poznám ho ako dobrého človeka. Keď niekedy niekomu ublížil, tak mne a synovi svojou neprítomnosťou. Nemal nepriateľov, vychádzal s Rómami, Albáncami, politikmi. Obdarúval ľudí, nešetril na zamestnancoch, doprial každému. Neviem si vysvetliť, kto mal záujem dať ho popraviť. Mal také zranenia, že nebola najmenšia šanca, aby prežil.
Bola to demonštrácia sily.
Nechápem to. Je jasné, prečo sa zabíja, pre peniaze, ale nie pre päť korún. Viem, že Slovan mu bol dlžný nemalé peniaze. Raz som doňho vŕtala a on povedal, aby som ho nechala, že má veľa roboty a vonku sto miliónov. Bol nervózny, ale neviem, kde ich mal. Jemu to myslelo, bol vždy o krok vpredu, nedalo sa ho oklamať. Mal fantastickú hlavu na peniaze.
Nikdy ste od neho nechceli odísť?
Posledný rok sme mali divoký. Chcela som, aby podal žiadosť o rozvod, chcela som pokojnejší život, ale nesúhlasil. Chcel sa vrátiť, aj sa vrátil. Už minulé leto sme boli trikrát na dovolenke. Nevedela som sa zmieriť so spôsobom života, aký viedol.
Ako je to s politikmi, chodili za ním?
Určite chodili. Ja som pri ich stretnutiach nebola. Ale niekedy nejaké meno spomenul. Politik je duša, aká je. Beriem aj to, že sa teraz otáčajú chrbtom, taký je život. Stalo sa to aj Majskému. Hovoria, to nebola poľovačka, to bolo, neviem čo.
Nebola to asi len Monika Beňová, však?
Nie nebola, nechcela som sa jej dotknúť, keď som povedala, že ho prosila, aby jej vybavil oslavu na Kolibe. Viac ako jej reakcia ma šokovala reakcia pána Flašíka. Veď boli kamaráti a povedal len, že ho poznal z videnia. Nechcela som na nikoho útočiť. Nechcem, aby môj syn videl otca len v takom svetle, ako píšu médiá. My sme ho zažili aj v inom.
Mali ste prehľad, v čom podnikal?
Mala aj nemala. Podľa toho, čo mi chcel povedať. Vedela som, že sú reštaurácie, že sa predali kasína.
Prečo ich predal?
Lebo chcel mať pokoj. Aj vy ste to krásne napísali, že sa chcel zaradiť do normálneho života. Chcel niečo zmeniť, strašne som sa tešila, mám v taške zbalené veci na dovolenku do Chorvátska, a zrazu je koniec. Pozýval tam tridsať ľudí, tešil sa na to. Všetko platil, aj minulý rok.
Nechcel ísť do politiky?
Nie. Iba ich sponzoroval. Keď chce podnikateľ preraziť, musí ísť aj do tejto sféry. Povedal, že si konečne začneme užívať, že si ma na dovolenke vykŕmi. Ešte ráno hovoril, že je tam 34 stupňov, že sme tam už mohli byť, ale ja som chcela, aby si syn zobral vysvedčenie. Keby som nenástojila, možno by sa to nestalo. Ale keď ho chcel niekto dostať, urobil by to asi neskôr. V piatok o pätnástej sme mali priletieť do Splitu, namiesto toho mal pohreb.
Niekto musel veľmi dobre vedieť, kde kedy bude.
Pohyboval sa dosť pravidelne. Aký je problém postaviť sa k stávkovej kancelárii a čakať tam od ôsmej do piatej? V ten deň aj vyhral. Volala som s ním tesne predtým, ešte som si vyčítala, či práve nevolal so mnou, keď sa to stalo. Mali sme ísť do Rybárskeho cechu na obed. Strašne sa zmenil, chceli sme druhé dieťa, plánoval svadbu v kostole, lebo sme boli zobratí iba na národnom výbore.
Čo budete teraz robiť?
Budem sa musieť zorientovať v ekonomických otázkach, pozrieť sa na firmy, ak ma niekto do toho zasvätí. Nemám o tom prehľad. Ten človek mal stovky kravát, desiatky košieľ, strašne veľký šatník. A ja som teraz dve hodiny hľadala jeho komplet čierny oblek, aby som ho mala v čom pochovať. Neviem, ktorá hyena to zobrala. Hodinky, ktoré mám, mal na sebe, keď sa to stalo. Dala mi ich polícia.
Čo vám povedala polícia, vie niečo?
Nič. Mám pocit, že to dopadne, ako všetky tieto vraždy. Pýtali sa ma na podozrenie, ale nemám žiadne. Nemal nepriateľov.
Jedna z policajných verzií hovorí, že bol článkom v medzinárodnom zločine, ktorý organizovali Rusi. Možno oni ho zlikvidovali, chodil predsa do Ruska často.
Nechodil tam často, bol tam trikrát do roka. Chodil tam na zápasnícke turnaje, mal tam kamaráta Medveďa. Pochybujem, že by tam niečo mal, tobôž nie s aférou vykurovacích olejov, ako sa hovorí. Nikdy sa mu tam nechcelo ísť. Naposledy bol v Azerbajdžane, bol prekvapený, ako tam je pekne oproti Bielorusku. Na Bielorusko nadával najviac.
Čo hovoril na predchádzajúce vraždy?
Poznal sa so zavraždenými. Veľmi mu bolo ľúto za Surovčíkom. Vtedy spomenul, že zmizol nejaký obnos peňazí. Boli kamaráti aj zo zápasenia. Keď zavraždili Sýkoru, začala fungovať aj ochranka. Bola to jedna z prvých popráv. To, že Tutti vybuchol, sa nebralo ako poprava. Možno sú ľudia, ktorí ho poznajú ako nejakého netvora, ale ja ho poznám ako dobrého človeka. Na Kramáre kúpil sanitku, dával peniaze na charitu. Nakúpil vagón ovocia a rozdával po detských domovoch, chodil do domova dôchodcov, podporoval akýkoľvek šport, dával do Slovana, z čoho som bola zúrivá ako pes. Od zúrivosti som rozstrihala jeho kopačky.
Prečo ste s ním nechodili ani na recepcie?
Zo začiatku som chodila, potom už nie. Tá faloš ľudí ma vyčerpávala. Mávala som z toho migrény. To áááhoj moja... bolo strašné a nepríjemné. Posledne sme mali ísť na ples jednej politickej strany, odmietla som. Tie recepcie sú strašné. Žila som v zlatej klietke, každému som vravela - viete, ja mám odtrpené aj náhradné koleso z toho auta. Najradšej by som sa vrátila, mala svoj vyťahaný žltý sveter a začala niekde od začiatku.
Nemali ste nejaké svoje záujmy, nechceli ste niečo robiť?
Chcela som urobiť nemocnicu pre psov, sľúbil, že mi s tým pomôže. Najbližšia taká nemocnica je v Brne. Chcela som aj diaľkovo študovať veterinu. Povedal mi, nech si poviem, čo chcem, že mi dá peniaze. Hovoril mi princeznička, držal ma na piedestále. Keď som vravela, že chcem byť samostatná ženská, povedal, že to zo mňa nikdy neurobí.
Kto bol Jozef Svoboda
Jozefa Svobodu (48) zavraždili sedemnástimi ranami zozadu do hlavy a do chrbta v pondelok o pol dvanástej, keď si bol v stávkovej kancelárii Terno v Podunajských Biskupiciach v Bratislave vybrať výhru. Zazvonil mu telefón, vyšiel von a vtedy sa to stalo. Jeho ochrankár zostal vnútri.
Svoboda bol vplyvný podnikateľ a boss slovenského podsvetia. Začínal podnikať vo Švédsku, kde emigroval ešte za socializmu. Tam bol odsúdený za pašovanie drog a krátky trest si aj odsedel v miestnom väzení. Tým, že neprezradil svojich partnerov, získal počiatočný kapitál a rešpekt. Po revolúcii sa vrátil na Slovensko, podnikal s reštauráciami a kasínami. V podsvetí bol známy ako zmierovateľ sporov, vybavil napríklad to, aby v Bratislave mohli podnikať aj albánske skupiny. V poslednom období trávil veľa času vo Francúzsku. Jeho vražda bola prekvapením v podsvetí aj v polícii. Nikto ju nečakal, verzií, prečo sa stala, je viacero.
Kamarátil sa s viacerými politikmi, podnikateľmi a viacerí ho aj navštevovali. Napríklad Alexander Rezeš, Vladimír Poór, Ivan Kmotrík alebo zástupcovia politickej strany Smer.
Podporoval šport, bol zápasník, financoval futbalové mužstvá, v bratislavskom Slovane bol aj funkcionárom. (mož)
