Pár hodín po tom, čo fakíra Ben Ghana, alias Zdeňka Zahrádku, vykopali po desiatich dňoch z dobrovoľného hrobu, bol schopný vystúpiť na otvorení Európskeho magického festivalu, ktorý na svätojánsku noc odštartoval v meste mágie - Jaroměři.

Rád chodí do lesa pásť svoje hady Bertu a Honzíka. Aj v päťdesiatke má pleť hladkú ako bábätko. Vrásky mu raz a navždy vyhladil plameň, keď pľul oheň a obrátil sa vietor. V tele má polámaných viac ako dvadsať kostí, dokáže prehltnúť súčasne šesť mečov a desať dní bol pochovaný zaživa.

Kto je to?

Fakír Ben Ghan alias Zdeněk Zahrádka, v poslednom čase popri futbalistoch jeden z najpopulárnejších Čechov. Médiá viac ako stotridsiatich krajín informovali o jeho úspešnom pokuse prežiť desať dní zakopaný v truhle bez jedla a pitia, vďaka ktorému sa dostal do Guinnessovej knihy rekordov. A čo sa s ním stalo po "zmŕtvychvstaní"?

Ešte v ten večer, presnejšie v tú svätojánsku noc, vystúpil na sabate fakírov.

Čoho je schopný človek, ktorý desať dní ležal o hlade a smäde, takmer bez pohybu uväznený v truhle? Bežný smrteľník by asi nebol veľmi použiteľný. Lekári, ale i kolegovia kúzelníci, mali obavy aj o fakíra Ben Ghana. Hoci sa na svetový rekord chystal rok, rátali, že z dočasného hrobu vylezie aspoň zoslabnutý. Fakír, v civile Zdeněk Zahrádka, však od začiatku tvrdil, že dobre vie, do čoho lezie. Pokojne si teda po "exhumácii" naplánoval vystúpenie na Európskom magickom festivale, ktorý sa práve v ten deň začínal v mestečku mágie - Jaroměři.

Naozaj vystúpil. Akoby nepodstúpil žiadnu záťaž, suverénne hltal žiletky a meče, líhal si na pichľavé lôžko z klincov a kým špásoval s publikom, ovíjali ho dva statné škrtiče. Akurát na druhý deň mal parádne zachrípnutý hlas. Vraj z toho, ako ho stále niekto núti, aby rozprával o pokuse. No najmä, po desiatich dňoch bez vody mal vysušené sliznice a keď na vystúpení prehltol meč, trocha mu podráždil hrdlo.

Život v truhle

Ako si Ben Ghan nažíval desať dní vo vlastnom hrobe? Počul síce, ako mu deň po dni vymieňali na hrobe číslo, ale zámerne nerátal, koľký deň uplynul. Spočiatku vôbec nevedel, či je noc alebo deň, začal to tušiť, až keď mu kvôli prehrievaniu museli prevŕtať ešte jeden dýchací otvor. Cez deň tak v debne nastalo mierne šero, hoci prsty na rukách stále nerozoznal. Dvadsať hodín vraj prespal v hypnotickom spánku, štyri bol v utlmenom stave medzi snením a bdením a krátke precitnutia využíval hlavne na precvičovanie si rúk a nôh, aby mu priveľmi neochabli svaly. Vďaka minitelocviku mal po vykopaní len náznaky preležanín na zadku a na lopatkách.

Verejnosti počas pokusu nešlo do hlavy najmä to, ako chodil na toaletu.

"Nijako. Deň pred zakopaním som spravil dôkladnú očistu organizmu a potom som už nejedol, ani nepil a keď nie je príjem, nie je ani výdaj."

Ani raz nepocítil úzkosť a strach?

"Nie, nastavil som sa na desať dní, ktoré som prežil v akomsi zakonzervovaní. Dokážem to vďaka hatajóge. Až posledných šesť hodín som sa začal vracať do reálu. Kvôli tomu, že okolo hrobu nastal veľký ruch. Mal som vybičované zmysly, najmä sluch a čuch, takže som intenzívne zacítil pach množstva ľudí a zreteľne počul ich dupanie, debaty. Vďaka vetracej rúre debna fungovala ako reproduktor, takže aj rozhovory vzdialené niekoľko metrov som počul, akoby sa odohrávali tesne pri mne. Potom ma prišli pozdraviť manželka so synom, a tak, hoci som už bol pri plnom vedomí, vedel som, že naozaj o chvíľku bude koniec."

Prvé hodiny na slobode

"Na čo si ako prvé pamätám po zdvihnutí veka? Novinári, novinári, novinári," smeje sa Zdeněk Zahrádka. "Vôbec som netušil, že ich tam bude až toľko, lebo keď ma zakopávali, prišlo sa pozrieť do stovky ľudí."

Keď o pol tretej popoludní odhrnuli z truhly zem, hneď ako to bolo možné, vhodili do nej kvalitné slnečné okuliare. Ako škárami prenikalo prudké svetlo, začínal mať totiž fakír problémy s videním.

"Asi pol hodiny som videl trojmo, oči ma rezali, ale dostal som kvapky a večer už bolo všetko v poriadku. Keď som prišiel do hotela, hneď som sa vykúpal a môj lekár ma kompletne namasíroval. Potom som vypil dve deci bujónu, no na žalúdok to bolo veľa a do dvoch hodín som ho vyvrátil. Okolo siedmej som však už zjedol trochu šunky a syra a zapil to džúsom. Na vystúpení som sa síce párkrát zapotácal, lebo telo bolo zoslabnuté, ale psychicky som bol na tom výborne. Dokonca sa mi zdalo, že výkon bol ešte koncentrovanejší než zvyčajne."

Uvarený fakír

Fakírova manželka to nemá ľahké. Musí si zvyknúť, že domácnosť s ňou obývajú hady, že manžel príde domov sem-tam popálený a posledný rok sa ešte navyše na dva-tri dni zatváral do starého šatníka.

"Truhlu som si vyrobil iba štrnásť dní pred pokusom, no na uzavretý priestor a neustálu tmu som si potreboval zvykať oveľa dlhšie," berie Zdeněk pobyt v skrini ako samozrejmosť. No priznáva, že žena mu povedala, že je blázon. Hoci pani Zahrádková znesie veľa, počas pokusu zažila poriadny strach. Keď jej zavolal novinár z bulvárneho denníka, či vie, že manžel sa začal v truhle variť.

"V šoku hneď volala mojim pomocníkom, čo sa deje. Bol som totiž napojený na prístroje, ktoré mi merali tep a tlak a tiež bol dohodnutý signál, že keby sa niečo dialo, do piatich minút príde sanitka. No a vtedy sa mi akurát zvýšila teplota, lebo v truhle neprúdil vzduch. Urobil sa však ešte jeden vetrák a všetko bolo v poriadku."

Oveľa väčším problémom bol vraj smäd, ktorý sa na ôsmy deň stal neznesiteľným.

"Cítil som, že prestávam zvládať svoje telo. Poriadne som teda zavrel ústa a začal dýchať iba nosom, aby sa čo najmenej vysušovali sliznice a telo sa trochu zásobilo zvyškom vody. Aj tak som bol totálne dehydrovaný a lekár ma upozornil, že po pokuse nesmiem hneď veľa vypiť. Telo by nestačilo vstrebať tekutinu, voda by sa dostala do pľúc a vlastne by som sa utopil."

Lekári vôbec majú k fakírovmu počínaniu výhrady. Mnohí ho označili za hazardéra a musel podpísať reverz, že experiment robí na vlastné nebezpečie. No hoci podrobné vyšetrenia pečene, obličiek a ďalšie testy ho v čase nášho rozhovoru ešte len čakali, predbežné výsledky rozboru moču a celkový stav organizmu bezprostredne po opustení truhly napovedali, že všetko bude v poriadku.

Na počiatku hŕba zlomenín

Ako sa z človeka stane fakír? Zde- něk Zahrádka sa ním stal kvôli ťažkej havárii.

Odmala rád bavil kamarátov a keďže nevedel spievať, začal kúzliť. Vyzeralo to, že z neho bude talentovaný kúzelník, lenže havaroval a skončil s 21 zlomeninami a 22 pomliaždeninami.

"Jedna ruka chromá, druhá temer odtrhnutá, noha komplet poškodená, vyrazený kus lebky, zdalo sa, že s kúzlením je koniec. No napadlo mi, že môžem robiť fakíra. Začal som teda trénovať."

Ako trénuje fakír? Napríklad si prikladá ruky stále nižšie a nižšie nad kachle, aby sa naučil znášať čo najväčšiu teplotu. Potom experimentuje s liehom, benzínom, petrolejom, raz sa popáli viac, potom menej.

"Najhoršie bolo, keď som si popálil dvanásť percent tela. Mal som obhorenú celú tvár a ruku. Vrátil sa mi plameň, keď som pľuval oheň. Obrátil sa vietor - nepriateľ fakírov."

Ani hltanie meča nie je prechádzka ružovou záhradou.

"Najprv si musíte odbúrať dáviaci reflex. Ako sa to robí? Kúpil som si gumovú hadicu a keď nikto nebol doma, išiel som do kúpeľne a pchal si ju do krku. Spočiatku som len vracal a vracal, no postupne to ustupovalo a po polroku som už dokázal prehltnúť tridsaťtricentimetrovú dýku."

Na pokraji smrti

Keďže Ben Ghan je rád najlepší, je dnes držiteľom štyroch zápisov v Guinnessovej knihe rekordov. Prvý má za to, že prehltol päťdesiatpäťcentimetrový meč. Desať rokov trvalo, kým ho niekto prekonal. Potom zhltol šesť mečov súčasne, ďalším rekordným kúskom bolo, keď vydržal dvadsaťštyri hodín ležať na 220 klincoch. No a naposledy to bolo desaťdňové zakopanie pod zem.

"Nápad vznikol v Jaroměři. Riaditeľ festivalu mágie Zach mi hovorí, chystáme európsky festival mágie, mali by sme mať nejakú bombu. Trebárs zakopanie pod zem. Rekord je šesť dní, mohol by si skúsiť sedem. Zdalo sa mi to málo, uvažoval som o ôsmich, ale potom som si povedal - tohto roku oslavujem päťdesiatku a tridsať rokov vo fachu, malo by to teda byť tiež okrúhle číslo. Tak som sa odhodlal na desať dní, ale priznávam, siahol som si na pokraj života a určite by som do toho nešiel znovu."

Hady na úteku

Ben Ghan pracuje aj s veľhadmi. Povedal si, že k Orientu jednoducho patria.

"Mám priateľa - herpetológa, ktorý má šou s kobrami, ale bál som sa, že jedovatý had môže ohroziť divákov. Pytón, ktorého používajú tanečnice, má už v názve, že je to 'pitomý had', občas je nervózny a vyštartuje po človeku. Nakoniec som si vybral veľhady, ktoré sú krásne a majú dobrú povahu."

U Zahrádkovcov sa už vystriedalo niekoľko párov, lebo keď príliš vyrastú, idú do chovu. Každú dvojicu vždy volajú Honzík a Berta a sú to maznáčikovia. Kamarátia sa dokonca s rodinným kocúrom. Doma síce žijú v teráriu, ale Zdeněk ich chodieva pásť do lesa či na lúku, aby si užili prírody.

"Keď sú dobre nažraté, nie sú príliš rýchle. Hoci práve v bratislavskom PKO mi skoro ušli. Začali sa šplhať na topoľ, po ktorom sa zle lezie. No a raz mi v hoteli Bratislava ušli naozaj. Rady sa kúpu, tak som im do vane napustil teplú vodu, na záchod dal kôš, aby nemohli preliezť a išiel do baru. Lenže, vrátil som sa a hady nikde. Napokon som pod vaňou objavil maličkú dierku a had, kam strčí hlavu, tade prelezie. Našli sme ich o šesť poschodí vyššie, vyliezali po teplovodnom potrubí. Museli sme zavolať hasičov, otrhať tapety, otvoriť kolektory a vybrať ich. Ešte že nikomu nevliezli do izby. Síce by neublížili, ale zrejme by hosť zažil poriadny šok."