Bill Clinton prežíva veľké dni novej slávy. Na pultoch amerických kníhkupectiev sa objavili jeho dlhoočakávané memoáre, nazvané prosto My Life - Môj život. Exprezident, ktorý bol počas dvoch štvorročných období najmocnejším mužom sveta, ponúka čitateľovi doslovne veľký zážitok - kniha má takmer tisíc strán. Už v prvý deň sa jej predalo štyristotisíc výtlačkov.
Bez duchov
Americkí prezidenti tradične po opustení úradu podstupujú rituál písania pamätí. Považuje sa to za povinnosť voči krajine, ľudu a histórii. Nik predsa nemôže lepšie vyjadriť pocity o nejakej významnej udalosti ako jej hlavný účastník.
Bill Clinton patrí so svojou povesťou bohéma a intelektuála k výnimkám medzi prezidentmi. Žiaden z nich neprečítal toľko kníh, možno s výnimkou Johna Kennedyho. Clinton od prvej chvíle vedel, že svoju knihu bude písať sám, nezavolá si na pomoc vychýreného novinára či spisovateľa, teda nevyužije obvyklú metódu ghosts writers (spisovateľských duchov) ako jeho manželka Hillary Clintonová. Tá na svojich pamätiach pracovala spolu so známou spisovateľkou Maryanne Vollresovou. Clinton sa pri písaní nechal inšpirovať autobiografiou známej spisovateľky Lillian Hellmanovej, Pentimento, čo znamená postupné strácanie farby, šednutie. Hellmanová píše, že nepodstatné spomienky postupne vyblednú a zostane iba hlavná kostra, s ktorou sa dá pracovať oveľa kreatívnejšie.
Príprava materiálov
Exprezident vedel, že napísanie pamätí zvládne bez problémov, ale triedenie množstva dokumentov bolo nad jeho fyzické sily. Preto si pred písaním najal zopár asistentov. Tí sa predierali množstvom viac či menej významných faktov a vypisovali najzaujímavejšie stretnutia, výroky, príbehy, zážitky, ale aj anekdoty. To bola iba časť prípravnej fázy.
Clinton sa spoliehal predovšetkým na svoju pamäť, trochu jej však pomohol - dva roky pred odchodom z Bieleho domu si najal známeho historika Taylora Brancha a priebežne mu rozprával rôzne zážitky. Branch spočiatku zasahoval do rozprávania minimálne, časom sa z nahrávania stala diskusia. Takto prišlo na svet osemdesiat hodín plastických nahrávok. Keď sa Branch chcel pustiť do triedenia unikátneho materiálu, Clinton sa preriekol a komusi o nahrávkach povedal. Dozvedel sa to Kenneth Starr, ktorý riadil vyšetrovaciu kampaň v Clintonovom škandále s Monicou Lewinskou, a prezident mu musel kazety odovzdať. Starr potom niektoré časti využil pri návrhu obžaloby prezidenta. Podklady poslúžili aj Kongresu pri oficiálnej obžalobe prvého muža Ameriky. Clinton však zostal v úrade až do konca volebného obdobia a nahrávky mu po oslobodzujúcom rozsudku vrátili.
Denný režim písania
Poldruha roka po odchode z Bieleho domu v roku 2000 sa Clinton rozhodol, že nastal čas sadnúť si za počítač a písať.
Pracovalo sa mu dobre, aj keď neskôr priznal, že najlepšie sa mu písalo o udalostiach, na ktoré si spomínal už iba matne, alebo ich poznal len z rozprávania matky Virginie. Keď dopísal prvú kapitolu, dožičil si trochu oddychu. To však nemal robiť, lebo vyšiel z tempa a trvalo mu takmer tri mesiace, kým sa k práci znovu vrátil.
Clinton bol na rozdiel od Hillary vždy nesystematický. Stačilo, ak sa mu do rúk dostala nejaká nová knižka, a okamžite zabudol na povinnosti.
Jeho denný režim písania dostal skratku SCT - Standard Clinton Time, Clintonov štandardný čas. Exprezident si sadal za počítač okolo desiatej ráno a písal najdlhšie do jednej, niekedy iba do dvanástej. Ak sa mu darilo, bol ochotný ešte pár odsekov napísať, ale ak sa ozval telefón a zavolal napríklad jeho priateľ Joe Klein, reportér z Newsweeku, aby išli spolu na golf, Clinton okamžite vyskočil od stola a bol pripravený ísť.
Je to ťažká práca
Manželia Clintonovci plánovali vydať a krstiť svoje memoáre v rovnakom čase. Američania sa tešili na spoločnú show manželskej dvojice a bolo takmer isté, že čitatelia si budú chcieť kúpiť obe knižky naraz, aby mohli porovnávať ich obsah. Najmä tie časti, ktoré mali podľa prísľubu pojednávať o Clintonovom sexuálnom škandále s Monicou Lewinskou.
Clinton sa však s písaním zdržal. Novinárom to vysvetlil takto: "Moja knižka nevyjde ako druhá preto, že chcem mať posledné slovo alebo nebodaj vedieť, čo napísala Hillary, ale preto, že práca na nej je veľmi ťažká."
Clintonov život podľa Clintona
Bill Clinton nepochádza z bohatej dynastie typu Kennedyovcov či Bushovcov, v detstve si užil veľa biedy. Vychovávala ho iba matka, zdravotná sestra. Jeho biologický otec bol alkoholik, rovnako ako nevlastný otec, ktorého si matka vzala niekoľko mesiacov po smrti prvého manžela (zomrel pri autonehode pri jednej z alkoholických eskapád a Bill ho nepoznal). S matkou sa predierali životom vo veľmi skromných podmienkach. Matka brala čo najviac nočných služieb, aby uživila seba aj deti. Jedinými spoločníkmi malého Billa sa stali knihy požičané z miestnej knižnice.
Clinton sa však rozhodol rodinný handicap prekonať a vytýčil si veľký cieľ. Ako šestnásťročný skaut sa počas návštevy v Bielom dome spolu s ďalšími spolužiakmi stretol s prezidentom Johnom Kennedym. Vtedy, ako píše v pamätiach, sa rozhodol, že raz sa stane americkým prezidentom.
Učil sa vynikajúco. Po strednej škole študoval právo na Georgetown University. Tam sa zoznámil s úspešnou študentkou Hillary. Páčila sa mu, ale on sa páčil viacerým dievčatám. Každá na ňom obdivovala niečo iné. Hillary vo svojich pamätiach uvádza, že na Billovi ju najviac priťahoval intelekt.
Jej budúci manžel naozaj oslňoval. Šarmantne diskutoval, snažil sa o svojej pravde pokojne presviedčať ostatných. Pravdaže, bol aj hipíkom, deťom kvetov sa nemohol vyhnúť. V hippies však nevidel svoj životný cieľ a ani poslanie.
Keď vypukla vojna vo Vietname, Clinton odmietol prevziať povolávací rozkaz a stal sa kritikom vládnej politiky.
Prezident
Politickú kariéru začal v domovskom štáte Arkansas, kde ho zvolili za guvernéra. V roku 1992 zvíťazil vo voľbách nad prezidentom Georgeom Bushom seniorom a dostal sa do Bieleho domu. Bol prvým mužom Ameriky v historicky mimoriadne vypätom čase. Zachytil dozvuky rozpadu Sovietskeho zväzu, priatelil sa s Borisom Jeľcinom a vzťahy oboch veľkých krajín - Ruska a USA - určoval najmä ich osobný vzťah.
"Zakaždým, keď sa niekto zmienil o Jeľcinovom pití, pripomenul som Lincolnove slová na adresu washingtonských snobov kritizujúcich alkoholizmus generála Granta, najúspešnejšieho veliteľa občianskej vojny: ,Zistite, čo pije generál Grant a nalejte to ostatným generálom!'" píše Clinton.
Clinton sa stal úspešným prezidentom skôr na domácom než zahraničnom fronte. Za najväčší neúspech svojej zahraničnej politiky považuje zaváhanie v prípade strašnej genocídy v Rwande, ktorá sa odohrala v roku 1994 a zahynulo počas nej skoro milión ľudí. S nadšením si však spomína na mimoriadny úspech, keď sa mu podarilo dostať k podpisu dohody izraelského premiéra Jicchaka Rabina a palestínskeho vodcu Jásira Arafata. "Už sme mali vyjsť na Ružový trávnik Bieleho domu a chvíľu mi trvalo, kým som Arafata presvedčil, aby tentoraz nebral so sebou revolver."
O znovuzvolení Clintona v roku 1996 rozhodlo najmä zlepšenie ekonomickej situácie. Doma si počínal veľmi dobre a v zahraničí sa sústreďoval na aktuálnu tragédiu v Bosne. To voličom stačilo.
Stíhačka Lewinská
Práve v tom období prišla do Bieleho domu mladá stážistka Monica Lewinská. Čoskoro dostala prezývku stalker (stíhačka), išla po Clintonovi a priateľkám sa zdôverovala, že sníva o "intímnom styku s najmocnejším mužom Ameriky a sveta". Monica čoskoro zistila, že mocný politik je aj obyčajný a zraniteľný muž a využila svoje ženské zbrane.
Clinton v memoároch obšírne opisuje toto svoje zlyhanie a priznáva, že tým svojej manželke a dcére spôsobil veľké utrpenie. To sa dalo prekonať iba spoločne, aj keď niekoľko mesiacov musel spávať na gauči. Prekonať zlyhanie mu podľa jeho slov najviac pomohol príklad Nelsona Mandelu, človeka nesmiernej duchovnej sily.
Zmieňuje sa aj o odvolávaní z prezidentskej funkcie. "Bojoval som o svoju česť. Nepovažujem to za škvrnu, pretože celý proces impeachmentu nebol legitímny. Po páde Berlínskeho múru americká pravica stratila nepriateľa. Tak som im poslúžil aspoň ja."
V memoároch opisuje aj scénu odchodu z Bieleho domu a rozhovor s novým prezidentom Georgeom Bushom.
"Keď sa ma opýtal, čo považujem za najväčšie nebezpečenstvo pre Ameriku, odpovedal som, že bin Ládina a jeho al-Káidu. Irak som uviedol až na piatom mieste."
Hrozí prvá žaloba
Autorovi nových memoárov už hrozí prvá žaloba. Z Las Vegas sa ozvala bývalá moderátorka arkansaskej televízie a dnes kabaretná speváčka Geniffer Flowersová. Clinton sa v knihe o nej zmieňuje len okrajovo a píše, že s ňou mal neurčitý fyzický vzťah. Gennifer ho mieni zažalovať pre klamstvo.
"Myslela som si, že v knihe klamať nebude. Ja som ju nečítala, ale moji právnici sú v pohotovosti. Ako môže tvrdiť, že mal so mnou neurčitý fyzický vzťah? Veď som bola dvanásť rokov jeho milenkou ."
Chce ešte písať
V auguste bude mať Clinton 58 rokov a od života ešte veľa očakáva. Sľubuje, že napíše ďalšie knižky, ale už nie memoáre. A vraví, že aj keď nie je proti Bushovi, v novembrových voľbách bude podporovať a hlasovať za demokratického senátora Johna Kerryho.
"Ten muž vyzerá ako prezident, rozpráva ako prezident a má najlepšiu psychologickú výbavu pre najvyšší úrad. Bude z neho dobrý prezident."
Bill Clinton je šťastný. Znovu sa dostal na oči verejnosti - ale iba svojou zásluhou, tak, ako to vždy chcel.
