Theodora Remundová (30), herečka, scenáristka, režisérka. FOTO - ENEBENE.CZ
rokov spolu netrávia Vianoce, ani žiadne iné sviatky. V druhej sa príbeh odvíja okolo 71-ročnej Danuše, ktorá má oveľa lepšie vzťahy so susedmi ako so svojimi dvomi synmi a ich rodinami. Všetci rozprávajú o tom najintímnejšom, čo majú - svojich rodinných vzťahoch. Neúspešných a pošramotených. Ako taký film vzniká, sme sa rozprávali s jeho režisérkou THEODOROU REMUNDOVOU.
Kde ste našli svojich hrdinov?
Sú to moji známi, poznala som ich už dlhšie. Viem, že mnohí diváci boli nimi zaskočení, pripadali im nevídaní. Nie sú to však vzácne prípady. Pojem normálni ľudia je len našou predstavou, každý skrýva nejaké prekvapenie. Keby ste správne nahliadli, skôr či neskôr by ste natrafili na nejakú zvláštnosť.
Aké to je, zaklopať niekomu na dvere s tým, že chcete zverejniť jeho intímny svet?
Je to veľká zodpovednosť. Nemôžete dopustiť, aby sa život tých, o kom nakrúcate, narušil, aby sa to na nich neskôr prejavilo negatívne. Sama neviem, ako by som zareagovala ja, keby ma oslovil nejaký režisér a mala stáť na druhej strane kamery. Možno by som sa nechala prehovoriť, ale neviem, či by som dokázala vypovedať úprimne.
Ako režisérka potrebujete odstup. Udržali ste si ho pri vašich známych?
Pred nakrúcaním sme sa vídavali asi rok, ale nie zase príliš intenzívne. Nemali pocit, že som nový člen rodiny, brali ma ako niekoho, kto ich počúva a rozpráva sa s nimi. Vyčítajú mi, že som nezaprela obdiv k Danuši z druhej časti. Áno, obdivovala som ju, ale je dobre, že to vo filme cítiť. Chcela som vyvážiť tragickosť prvej časti, ukázať, že s problémami sa netreba dať zadusiť. Strašne sa mi páčilo, ako vyhodila milencovi všetky veci z okna. Ja by som to nikdy nedokázala.
V mnohých scénach sú všetci rozhádaní členovia rodiny pokope. Čo sa tým dá dosiahnuť?
Vyplavia sa tak všetky konflikty, ktoré medzi sebou majú. Obrazy, v ktorých sú pokope všetky tri ženy z prvej časti, symbolizujú, ako si úspešne odovzdávajú štafetu nedorozumenia z generácie na generáciu. Vidno, že tá najmladšia proti tomu bojovala, chcela byť iná. Odmietala komunikáciu, dištancovala sa od nich, a tým vlastne potvrdzovala, že sa ani ona tej štafete nevyhne.
Nikto proti vašim návrhom neprotestoval?
Pri druhej časti som mala problémy. Aj som rozmýšľala, či to radšej nezabalím. So scénami, kde mala byť celá rodina, totiž nesúhlasila manželka jedného Danušinho syna. Nakrúcanie psychicky nezvládla ani ich dcéra. Napísala mi šialený list, vraj sa odmieta stretnúť s babkou, lebo je hrozná a neslušne rozpráva. Nepredpokladala som, že je až taká poznamenaná vzťahmi rodičov. Ale pri dokumente sa dejú rôzne veci, vždy sa dejú.
Kedy ste mali pri nakrúcaní pocit, že prichádzate k podstate?
Keď sa ukázalo, aké odlišné pohľady môžu mať ľudia na tú istú vec a aké sú ich postoje, o ktorých sú úprimne presvedčení, nezmieriteľné. To mi pripadá ako hlavný zdroj konfliktu. Nielen v rodine, ale v celom svete.
Čím bolo nakrúcanie pre vašich hrdinov?
Chceli podať správu o svojom živote, o svojej pravde. Veľa ľudí si totiž myslí, že nikoho nezaujímajú a že by mohli hovoriť čokoľvek, aj tak ich nebude nikto počúvať. Kameru preto brali ako možnosť sebaprezentácie, akoby bola arbitrom, ktorý potvrdí ich pravdu.
Pripadali ste si v strižni ako ich sudca?
Nechcem nikoho posudzovať, každý človek je nejaký. To, aké má vlastnosti, či dobré alebo zlé, závisí od životných situácií, ktorými prešiel. Preto som postupovala len podľa logiky príbehu, aby mal expozíciu a aby som rozostrela problém. Divák uvidí, kto je kto, sám zhodnotí.
Ste spokojná so zhmotnením pôvodného nápadu na plátne?
Nikdy sa mi nepodarí nakrútiť všetko. Len sa snažím prenikať vo vrstvách života stále hlbšie. Raz som úspešnejšia viac, inokedy menej. Hlavne, že sa ľudia pobavia a možno aj trochu zamyslia. Každý v ňom vidí niečo iné, lebo si doň premietne seba. Keby ste sa ma spýtali ako diváka, poviem, že sa mi tento film páči, rada sa naň pozerám.
Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ
