Je zdanlivo ľahké zaspomínať si na človeka, ktorý bol nápadný už svojou fyziognómiou, oblečením, chôdzou, gestikuláciou, farbou hlasu. Navyše, ak to bol človek verejne činný, známy až do nezabudnuteľnosti. O nebohom Júliusovi Satinskom - lebo o ňom hovorím - okrem toho platí, že jeho ďalším poznávacím znamením bol Milan Lasica (čo platí aj naopak). To sú prvé veci, či vety, ktoré recenzentovi zídu na um po prečítaní spomienkového zborníka Bledomodrý svet Júliusa Satinského. Zostavili ho Jan Kolář a Milan Lasica (vyd. Štúdio L+S, Bratislava 2004).
Obsahuje spomienky, fotografie, karikatúry, sny, listy, causerie a iné texty. Urobil sa kus záslužnej práce, lebo v týchto päťdesiatich príspevkoch českých a slovenských priateľov, spolupracovníkov a kolegov vystupuje Satinský ako svojrázny typ muža a umelca, ktorý sa každému vryl do pamäti tak, že v súvislosti s ním ťažko hovoriť o definitívnom odchode. Viacerí zdôrazňujú, že pre nich neodišiel. Tiež mám taký pocit, a nenavodzuje ho len titul posmrtne vydanej knihy Momentálne som mŕtvy, zavolajte neskôr (prevzatý z jeho mobilu). Tá obsahuje okrem rozličných úryvkov zo Satinského diel aj reminiscencie jeho manželky a priateľov.
Najnovší zborník však nič z toho okrem príspevku Marie Poledňákovej neopakuje a podáva omnoho širší obraz tohto komika - od chlapčenstva až po herca divadelného a filmového. Pavel Vilikovský bol jeho spolužiakom na základnej škole a Božidara Turzonovová ho zasa poznala z gymnaziálnych čias a vlastne s ním dospievala. Bývala na paralelnej ulici s Dunajskou, ktorú Satinský preslávil neskôr vo svojich knihách. Obaja kamaráti z mladosti pripomínajú jeho veselú letoru, zmysel pre pestvá, rozprávačskú vervu, lásku k deťom a úctu voči dámam, ktorá sa prejavovala aj v tom, že na Deň matiek organizoval stretnutia vdov po umelcoch a robil im zábavnú spoločnosť.
Autori spomienok sa vyhýbajú anekdotizácii i monumentalizácii Satinského, no pri jeho charakteristike nešlo celkom vylúčiť humorné príhody, ktoré sa mu stali, alebo presnejšie, ktoré sám vytváral. Humor bol takvraviac Satinského svetonázorom, spôsobom myslenia a konania, celej jeho existencie, nič naučené, osvojené, predstierané - odtiaľ tá zázračná schopnosť improvizácie, či už v živote, alebo na scéne. Umenie vynájsť sa za každých okolností ovládal aj Lasica, preto boli ich vystúpenia také spontánne, napriek tomu, že mali opačné povahy. Každý zo spomínaných prišiel s osobitným zážitkom, inou skúsenosťou, pre filmového režiséra Jiřího Krejčíka to bol "herec do nepohody", Jiří Suchý obdivoval jeho noblesný spôsob myslenia.
V zborníku je dlhý rozhovor Satinského s Eugenom Gindlom a Petrom Zajacom z roku 1990, ktorý v istom zmysle predstavuje aj zhustenú históriu divadla L+S a sú v ňom pozoruhodné sebavýpovede. Satinský sa priznáva, že aj jemu je vlastný Čechovov "krásny smútok, figliarsky smútok". Dali by sa uviesť ďalšie a ďalšie svedectvá, ktoré sa skladajú z cenných detailov a postrehov (Svěrák, Chudík, Menzel, Štepka, a iní), no nedostatok priestoru to nedovoľuje, preto aspoň zmienka o šiestich listoch Lasicovi (z toho päť písaných po česky, lebo vraj už má dosť "tý korespondence v tom slovakistickom žargónu"), kde sa Satinský priam roztatáril a rozlabužníčil.
A v závere knihy je oneskorená Lasicova odpoveď tiež písaná po česky, v ktorej sa po predposlednom príspevku, rozlúčkovom prejave, vyznáva Lasica zo svojho štyridsaťročného vzťahu k tomuto vychutnávačovi slova i jedla, nenapodobniteľnému umelcovi života. Zborník prezentovali aj v Čechách, kde si tiež iste nájde vďačných čitateľov.
Ku knihe je priložené cédečko Škola života L+S (Jak se stát námořníkem) a rozhlasové relácie z rokov 1998 - 2001.
