Možno to súvisí s počtom obyvateľov. Ako keby platil akýsi zvláštny paradox, že čím je v krajine menej ľudí, tým menej o sebe chcú vedieť. Každého, kto vyťahuje staré príbehy o nepotrestaných zločinoch, považujú za votrelca do ich súkromia.
Možno to súvisí s tým, ako si ľudia na Slovensku odžili obidva vražedné a neosobné systémy – fašizmus a komunizmus. Nielenže si ich odžili, ale väčšina sa s nimi dokonca zžila.
Možno to súvisí s tým, že slovenská spoločnosť je veľmi osobná. Odrazu na ňu v minulom storočí doľahla ťarcha úplne odľudštených systémov. Tie trestali smrťou a väzením všetko osobné – napríklad židovský pôvod či vieru v Boha. Prežiť také systémy sa dalo iba tak, že sa s nimi spoločnosť zžila, zobrala ich osobne. Niežeby im a ich ideológiám ľudia verili – oni si ich len vzali k srdcu.
Preto, keď sa dnes novinár v mene verejnosti pýta štátneho úradníka, či bol v ŠtB, alebo sudcu, či kedysi odsúdil kňaza za modlenie, opýtaní sa urážajú, pretože to považujú za nemiestnu otázku o ich súkromnom živote. Ale nielen oni. Dokonca aj obete považujú krivdu na nich spáchanú za svoju osobnú vec.
Myslím si, že Mikloško a Čarnogurský urobili veľkú chybu, keď hneď po páde komunizmu žiadali prezidenta Havla, aby dal milosť ich prenasledovateľom z ŠtB. Dali tým celej slovenskej spoločnosti najavo, že zločiny z minulosti sú len súkromnou záležitosťou hriešnikov a ich obetí.
Demokracia však má proti odľudšteným systémom výhodu, že je zo svojej podstaty osobná. Zločiny sú preto vecou verejnou, aj tie z minulosti. Je najvyšší čas, aby sme sa konečne s demokraciou zžili a vzali ju osobne. Je najvyšší čas hovoriť o našej osobnej minulosti, lebo ostaneme krajinou plnou príbehov, ktoré sa vlastne nikdy nestali.
MARTIN M. ŠIMEČKA
