Bola neprehliadnuteľná. Mnohí ju odmietali, kritizovali, alebo sa jej proste báli. Mnohých fascinovala a dojímala k slzám. Potili sa pred ňou hollywoodske hviezdy aj astronauti, ajatolláh Chomejní aj Henry Kissinger. Písala vojnové reportáže z Vietnamu i z Perzského zálivu. Talianka Oriana Fallaci, reportérska legenda 60. a 70. rokov, bola sama hviezdou. Celebritou svojej doby. Dnes 71-ročná dáma bojuje s rakovinou vo svojom manhattanskom byte. A po desaťročnej prestávke opäť publikuje.Taliansky denník Corriere della Sera priniesol 29. septembra esej Oriany Fallaci pod titulkom Hnev a pýcha. Je o teroristickom útoku na Ameriku. Text zabral viac než štyri novinové strany. Fallaci nezostala svojej povesti nič dlžná. Napísala trefnú, vtipnú i samoľúbu výpoveď. Vyznáva sa zo svojho obdivu k Amerike. To, čo píše o moslimoch, hraničí s xenofóbiou. To, ako si podáva Talianov, pripomína krik rozzúrenej anarchistky.
„Prebuďte sa, ľudia, prebuďte sa! Máte strach ísť proti prúdu a vyzerať ako rasisti, nechápete alebo nechcete pochopiť, že tu sa začala križiacka výprava naruby… Túži po nej a vyhlasuje ju spodina toho náboženstva, v každom prípade je to pravdepodobne vojna náboženstiev.“
A pokračuje na hranicu nevkusu: „Môžeme si to priznať. Naše kostoly a katedrály sú krajšie ako ich mešity.“
Talianov strestala takmer ako teroristov: „Toto poživačné, vulgárne Taliansko, kde ľudia myslia pred päťdesiatkou na dôchodok, zlé, stupídne, zbabelé Taliansko plné malých hyen, ktoré by poslali svoje dcéry do bordelu v Bejrúte, len aby si mohli potriasť rukou s hollywoodskymi hviezdami, ale pri pohľade na samovraždený útok, ktorý rozdrví tisíce Newyorčanov na kašu, sa smejú a hovoria, že to Amerike patrí.“
„Je to pasca, Oriana“
Len krátko predtým sa premiér Silvio Berlusconi dopustil nešťastných vyhlásení o nadradenosti západnej civilizácie nad islamom. Hoci ho nijako nepodporila, jej článok dokonale zapadol do rozbúrenej atmosféry v Taliansku. Jeden čitateľ skúpil noviny vo dvoch stánkoch a rozdával ich okoloidúcim.
„Urobil som to pre svoju vlasť,“ napísal do Corriere della Sera.
„Nemohla by dekáda mlčania signory Fallaci pokračovať?“ spýtal sa zasa iný.
Fallaci, na rozdiel od Berlusconiho, moslimský svet pozná z osobnej skúsenosti a vie, o čom píše. Ľutuje trpiacich, ale neľutuje zbabelosť – a na tú má veľmi subjektívne meradlá: „Ak sú v niektorých krajinách ženy také hlúpe, že sa zmieria s nosením burky, také hlúpe, že sa vydajú za kreténa, ktorý túži po štyroch manželkách, je to ich problém. Ale hľadieť na ne so zhovievavosťou, toleranciou či nádejou, to je samovražda!“
Nikdy ju príliš nezaujímala objektivita, neverí na nestrannosť. Pri písaní s ľahkosťou prekračuje hranicu medzi realitou a fikciou a pokojne riskuje kritiku a odmietnutie.
„Je to pasca, Oriana, do ktorej si pravdepodobne spadla hnaná svojimi vášňami a donkichotskou statočnosťou, ktorá ti je vlastná,“ odkázala novinárke v reakcii na poslednú „protiislamskú“ esej spisovateľka Dacia Maraini.
Egocentrická rebelka
Žurnalistika je pre Orianu Fallaci prostriedkom, cez ktorý hovorí svetu to, čo si myslí ona.
„Každé interview je mojím vlastným portrétom, zvláštnou zmesou mojich myšlienok, mojej povahy, mojej trpezlivosti, ktoré v mojej hlave vyvolávajú otázky,“ povedala v jednom staršom rozhovore, v ktorom bola výnimočne spovedanou, nie spovedajúcou stranou.
Takto na novinárskych katedrách neučia. Fallaci je pritom dieťaťom zlatej éry humanistickej žurnalistiky, ktorú splodila druhá svetová vojna. Ľudský príbeh naraz všetkých zaujímal – páni klasici tejto reportáže žili bohémskym životom, priatelili sa s literátmi a umelcami, zažívali dobrodružstvá a neváhali riskovať život. V časoch, keď nemal ľudský život príliš veľkú cenu, humanitárna pomoc bola v plienkach a Spojené národy debatným klubom bez skutočného vplyvu, boli často jediní, ktorí otvárali verejnosti oči. Pre mnohých sa novinárčina stala odrazovým mostíkom vlastnej literárnej dráhy.
Keď vypukla vojna v Európe, mala Florenťanka Fallaci len deväť rokov. Jej otec sa zapojil do odboja proti Mussoliniho režimu. Väznili ho a mučili. Oriana pracovala v desiatich rokoch ako spojka s krycím menom Emilia, dokonca za to po vojne dostala vojenské vyznamenanie.
Ako 16-ročná sa vrhla na novinárčinu. Začala klasicky – súdničkami. V 50. rokoch sa vybrala do Ameriky a napísala tam knihu Sedem hriechov Hollywoodu, ktorá vyšla s predslovom Orsona Wellsa. Skutočnú slávu jej vydobyli rozhovory. Vybrúsila si ofenzívny štýl, pri ktorom mal objekt jej záujmu minimálny priestor manévrovať.
A ako jedna z prvých interviewovala svetových politikov dovtedy nevídaným spôsobom – ukázala ich ako obyčajných ľudí z mäsa a kostí.
Kissinger ako kovboj
Drzá Európanka zatriasla americkými tabu v roku 1964. Jej „obeťou“ bol spevák a broadwayský herec Sammy Davis Jr. Povedala to jedinou otázkou, ktorú by sa v prvej polovici 60. rokov zrejme americký novinár neodvážil verejne položiť.
„Cestou k vášmu domu, pán Davis, mi napadla veľmi znepokojujúca myšlienka. Máte úplne všetko, pre čo vás davy nízkych a stupídnych ľudí nenávidia – ste černoch, Žid, ženatý s krásnou blondínkou… skutočne neexistuje iná medzinárodne známa osoba, ktorá by združila toľko hriechov do jedného.“
Pamätným spôsobom si v roku 1972 podala Henryho Kissingera. Až do tohto interview o sebe legendárny minister zahraničia prezradil len málo osobného. Fallaci z neho dostala takúto vetu: „Niekedy sa cítim ako kovboj, ktorý vedie karavánu sám na chrbte svojho koňa, príbeh z Divokého západu, ak chcete…“
Predstava amerického politika ako kovboja sa stala jedným z klasických klišé medzinárodnopolitickej žurnalistiky. Ešte mesiace Kissingera kritizovali zo všetkých strán. Ešte po rokoch si spomínal na rozhovor ako na svoju najstrašnejšiu skúsenosť s novinárom. Ona sama tento rozhovor neskôr označila za jeden zo svojich najhorších.
Nič si nenechala pre seba, ani vlastné pocity, ani tie najsubtílnejšie postrehy. Kissingerov hlas vraj znel ako „neodbytný zvuk dažďa bubnujúceho na strechu“.
Na vedcovi Wernerovi von Braunovi, ktorý pracoval na atómovej bombe pre Hitlera, ju zaujal jeho dych – voňal citrónom. Jásira Arafata zase označila nálepkou „muža stvoreného pre provokáciu“. Píše o jeho hrubých arabských fúzoch, o nízkej postave s malými rúčkami, tučnými nohami a masívnym trupom. O vystrčenom bruchu, ktoré z neho robí pomerne smiešny zjav.
„Nemá skoro žiadne líca alebo čelo, všetko je obsiahnutie v obrovských ústach s červenými mäsitými perami, v agresívnom nose a dvoch očiach, ktoré vás hypnotizujú.“
Možno si poviete, že tieto detaily majú máločo spoločné s konfliktom na Blízkom východe. Ale čítate, čítate, a autorka vás má tam, kde chcela.
Donútiť ľudí myslieť
Pokojne si protirečí. Keď bola vo Vietname, romantizovala si bojovníkov Vietkongu a tvrdo kritizovala amerických politikov. A to jej nebránilo v nekonečnom obdive k americkým vojakom.
V mene svojho cieľa neváhala odhaliť vlastné súkromie – v knihe List nenarodenému dieťaťu z roku 1976 popísala svoje neplánované tehotenstvo a v katolíckom Taliansku vyvolala búrlivé diskusie o práve na interrupciu. V knihe Muž zasa vzdala až sentimentálny hold svojej životnej láske, gréckemu bojovníkovi proti vojenskej diktatúre Alekosovi Panagulisovi. Panagulisa vo väzení mučili – podobne ako jej otca v štyridsiatom roku. Zoznámila sa s ním pri interview. Zahynul v roku 1976 za neobjasnených okolností pri autonehode.
Cítila sa vždy súčasťou doby a dejín. Kritici jej naopak vyčítali, že nepočuje nič než svoj vlastný hlas. So svojou dravosťou a ľahkým štýlom písania – údajne ťažko vydretým hodinami úmorného prepisovania – mohla byť hviezdou novinárskeho bulváru alebo výbornou spisovateľkou. Keby jej až príliš nešlo o boj proti „zlu tohto sveta“.
Jedna z kníh Oriany Fallaci sa volá Interview s dejinami.
„Keď prežívam dôležitý fakt alebo dôležité stretnutie, cítim muky, mám strach, že nemám uši a mozog, aby som sa dívala a počúvala a pochopila – ako červ v dreve dejín. Nepreháňam, keď hovorím, že nechávam v každej profesionálnej skúsenosti franforce svojej duše. Mne nemôžete povedať – prestaň, nemusíš byť Herodotos. Vezmete kamienok a vytvoríte mozaiku, dáte informáciu, ktorá ľudí donúti myslieť,“ píše v úvode.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
