„Nikdy nezabudnem, čo sa mi stalo na iránskej ambasáde v Ríme, keď som požiadala o vstupné víza, aby som mohla ísť do Teheránu urobiť rozhovor s Chomejním, a mala som pritom na červeno nalakované nechty. Pre nich to bol znak nemorálnosti. Správali sa ku mne ako k prostitútke, ktorú treba upáliť na hranici.
Nikdy nezabudnem, čo sa mi stalo v Kuome, Chomejního svätom meste, kde ma odmietli vo všetkých hoteloch, pretože som žena. Na interview s Chomejním som si musela dať čádor. Aby som si mohla dať čádor, musela som si vyzlieť džínsy, aby som si ich mohla vyzliecť, musela som ísť stranou a mohla som to urobiť samozrejme v aute, ktorým som sa doviezla do Teheránu.
Ale prekladateľ ma zadržal. Si-šialená-si-šialená-robiť-toto-v-Kuome – popravia ťa. Radšej ma vzal do kráľovského paláca, kde nás pohostinne prijal zbožný sluha a usadil nás v bývalej trónnej miestnosti. Cítila som sa ako madona skrytá s Jozefom v maštali a prichystaná porodiť Ježiša.
Ale korán zakazuje nezosobášenému mužovi a žene, aby zostali spolu za zavretými dverami, a dvere sa náhle otvorili. Mullah poverený kontrolou morálky vošiel s krikom hanba-hanba, je to hriech, je to hriech a bol len jeden spôsob, ako sa vyhnúť poprave: sobáš. Podpísať akt dočasného manželstva (na štyri mesiace), ktorým nám mullah mával pred tvárami.
Problém bol v tom, že prekladateľ mal španielsku manželku, istú Consuelu, ktorá neuznávala polygamiu, a ja som si nechcela brať nikoho. Ešte menej než Iránčan so španielskou manželkou, ktorá neuznáva polygamiu. A zároveň som nechcela byť popravená zastrelením, čo by znamenalo prísť o interview s Chomejním. Bojovala som s dilemou a… Smejete sa, som si istá. Znie to ako vtip. Nepoviem vám ďalšiu časť epizódy.
(K rozhovoru došlo, a podľa legendy si Fallaci čádor priamo pred Chomejním vyzliekla ako „stupídnu stredovekú handru“ – pozn. red.)
Poviem vám o dvanástich nie celkom čiernych mladých ľuďoch, ktorých popravu som videla v Dakke na konci vojny v Bangladéši. A budete plakať. Popravili ich na štadióne v Dakke, bodnutím bajonetom do brucha alebo hrude, a 20-tisíc ľudí na tribúnach apalaudovalo v mene Boha. Alah akbar! Alaha akbar!
Viem, áno viem: kresťania, ktorí niečo dali dejinám myslenia, a to musím povedať bez ohľadu na svoj ateizmus, sa tešili upaľovaním heretických ľudí na hraniciach v každej európskej krajine. Bolo to dávno a stali sme sa trochu civilizovanejšími, a Alahovi synovia by tiež mali vedieť, že nemôžete robiť hocičo.“
Autor: ORIANA FALLACI(úryvok z eseje Hnev a pýcha)
