Dopoludnia hral Jožko Rigo pantomimickú klauniádu O divnej čiapke pre bratislavských školákov. Popoludní prednášal budúcim pedagógom. Medzitým mu párkrát zazvonil mobil s esemeskou od kamaráta. Na druhý deň sa súbor pantomímy z bratislavského divadla Aréna mal s Milanom Sládkom pobrať na otvorenie divadelnej sezóny v Národnom divadle v Splite v Chorvátsku.
„Rád hrám pre deti, fascinuje ma ich farebný, hravý svet,“ oduševnene vysvetľuje mladý herec.
Sedíme oproti sebe, Jozef sleduje moje pery a vysvetľuje, že rozhovor zvládne bez tlmočníka, len by chcel, aby som dobre otvárala ústa a zreteľne artikulovala. Občas si vyžiada otázku zopakovať. To vtedy, keď tok mojej reči je naňho prirýchly.
Jozef, dnes už umeleckým menom Josef, je jedináčik spod Tatier. Pri spomienke na rodičov sa mu rozžiaria oči.
„Strašne sú na mňa hrdí, pochvaľujú si, ako som sa osamostatnil, tešia sa, že sa mi darí, že sa vo svete nestratím. Ale to je vlastne všetko ich zásluha, to mama si nedala pokoja a burcovala ma do roboty. Silou mocou chcela, aby som prebudil svoj hlas, nech hovorím, aby som s nimi mohol o všetkom debatovať, pýtať sa. Ako mi len bývalo za nimi smutno, keď ma dali do internátnych škôl. Základnú školu som absolvoval v Levoči, strednú v Kremnici,“ spomína Jozef.
Ešte pred takými desiatimi rokmi nemali nepočujúci v bývalom Československu, ktorí túžili po vzdelaní, veľa možností. Na výber mali jedinú strednú školu s maturitou, odevnú priemyslovku v Kremnici. Absolvoval ju aj Jozef.
„Naučil som sa šiť, kedysi som si ušil kabát, aj nohavice, mame sukne. To je však už minulosť, dnes si radšej oblečenie kupujem,“ hovorí. Ku Kremnici sa viažu aj jeho divadelnícke začiatky.
„Fungoval tu divadelný krúžok, mňa umenie priťahovalo od detstva, už ako malý som si lepil do zošitov herecké idoly. V krúžku sme hrávali pantomimické predstavenia, robilo mi dobre vyjadrovať pocity prostredníctvom pohybov, získavať si ľudí mimikou.“
Ešte s jednou spolužiačkou sa rozhodli prihlásiť sa na vysokú školu do Brna. Voľba padla na Janáčkovu Akadémiu muzických umení, odbor výchovná dramatika pre nepočujúcich. Zobrali oboch.
„Najskôr mi pantomíma nesedela. Ale vzdať som to nechcel. A urobil som dobre. Prešla kríza a zrazu som tomu prišiel na chuť. Na JAMU sme totiž robili pohybové divadlo s využitím posunkovej reči kde bola dôležitá umelecká forma. Sládkova pantomíma je pre mňa oproti klasickej zaujímavejšia, ľahko prispôsobivá s prvkami humoru a jedinečnosti.“
Jozef sa počas celého bakalárskeho štúdia stretával nielen s ľuďmi podobne postihnutými ako on, ale aj s množstvom počujúcich. Spolu odohrali absolventské predstavenie, spolu vystupovali pred mentálne retardovanými, autistami, pred zdravými.
S obecenstvom rád komunikujem tancom
Zlom v jeho budúcnosti nastal v deň, keď sa ešte ako študent zúčastnil konkurzu Milana Sládka do divadla Aréna.
„To bolo neuveriteľné. Prišiel som, zahral niekoľko etúd a dozvedel som sa, že spomedzi všetkých prihlásených som prijatý iba ja,“ spomína.
Jozefovou premiérou v Aréne bolo predstavenie Kráľ Ubu. Potom nasledovala komédia Carmen, O divnej čiapke, Opera za 3 groše, Apocalyptica.
„Považujem sa za dramatický typ, vyhovuje mi hrať znútra, tak, ako to od nás vyžaduje pán Sládek. S obecenstvom rád komunikujem tancom, vtedy sa cítim fajn, uvoľnene a šťastne. Nesmierne šťastne.“
Dostávame sa k hudbe, ktorá je často súčasťou pantomimických predstavení.
„Hudbu cítim v sebe, pán Sládek mi ju predspieva, pohybmi mi ukazuje rytmus a ja si to nahrám do pamäti. Pri predstaveniach si to z nej už len púšťam. A niekedy si ľahnem na javisko, hudba buráca a ja ju do seba vstrebávam z dosák. Vtedy ju naozaj cítim.“
Nepočujúci učí počujúcich
Od minulého školského roku je Jozef Rigo aj učiteľom Pedagogickej fakulty UK. „Učím študentov špeciálnej pedagogiky spoznávať život nepočujúcich. Veď v praxi sa s nimi budú stretávať a musia sa na spoločné stretnutia pripraviť. Je samozrejmé, že počujúci má problémy osloviť nepočujúceho, niekedy mu chýba odvaha, inokedy sebavedomie. To sa komunikáciou snažím posilniť.“
Nemožno nespomenúť Jozefovu vášeň pre cestovanie. Ešte ako stredoškolák trávil každé leto v Taliansku, pri mori vypomáhal v súkromnej pizzérii, zvládol základy taliančiny. Nestratí sa ani s angličtinou. Jeho najnovším, zatiaľ neprekonateľným zážitkom je tohtoročné leto strávené medzi Indiánmi v Peru. Na pozvanie bývalej kolegyne z divadla pôsobil na Vysokej umeleckej škole, kde zorganizovali kurz pantomímy a pohybového divadla. Peru ho očarilo natoľko, že sa tam chystá vrátiť. Aj preto sa teraz učí španielčinu.
