„Viem, asi ste prekvapená. Stáva sa to často. Nepočujúci nevedia pochopiť, že sa tak dobre viem dohovoriť s počujúcimi a myslia si, že som počujúca. Počujúci zase pri rozhovore so mnou zabúdajú, že som nepočujúca,“ vysvetľuje ľubozvučnou slovenčinou Iris Domancová.
„Stáva sa to bežne aj mojim kolegyniam, ktoré zabúdajú na môj handicap a neraz sa ma opýtajú, počuješ ten hluk, tú hlučnú hudbu? Odpovedám áno, niečo počujem, vnímam ale len také veľmi vzdialené zvuky. Aj to iba s pomocou načúvacieho prístroja. Bez neho nepočujem vôbec nič. A hovorenému slovu nerozumiem ani so strojčekom.“
Základnú školu Iris absolvovala so zdravými rovesníkmi. Vďaka čítaniu sa jej slovná zásoba vyrovnala ostatným. Knihy čítala v každej voľnej chvíľke. Je to tak dodnes, ak sa jej dostane pod ruku niečo zaujímavé, dokáže prebdieť celú noc.
„Pre dieťa so sluchovým postihnutím je veľmi dôležité, aby sa naučilo čítať s porozumením, aby chápalo, čo číta. Nie je to jednoduché. Mnohé nepočujúce deti nečítajú. Popritom písaný text je pre ne najschodnejšou cestou, ako všeličo pochopiť a porozumieť slovenskému jazyku. Nie je dôležité, ako dieťa rozpráva, ale aby porozumelo pojmom, jazyku a cez jazyk svetu okolo neho. Aby malo k dispozícii jazyk, ktorý mu umožní vyjadriť, čo ho teší, zaujíma, trápi.“
Sny sa majú nielen snívať, ale aj realizovať
„V Kremnici na strednej škole odevnej pre sluchovo postihnutú mládež som sa rozhodla, že sa stanem učiteľkou. Štyri roky medzi nepočujúcimi ma presvedčili, že ich výchova a vzdelávanie majú veľa medzier. Mnohí moji spolužiaci mali problémy s čítaním s porozumením, ťažko sa vyjadrovali, nezvládali také základné veci, ako napísať domov list,“ hovorí Iris.
Rozhodla sa pre ďalšie štúdium na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. Zvolila si odbor učiteľstvo vyžadujúce osobitnú starostlivosť. Pre pedagógov bolo nepochopiteľné, ako to chce zvládnuť. Mali obavy, že budú mať s ňou len problémy.
„Snažili sa hovoriť pomaly, aby som im porozumela. Odzerať som vydržala prvé dve, tri hodiny, potom som už bývala hrozne unavená.“
Poznámky si chodila opisovať k spolužiakom na internát, pripravovala sa individuálne. Povedala si, že ak prvý semester nezvládne, nechá to. Skúšky urobila všetky a v štúdiu pokračovala. Potom prišiel deň promócií a práca na základnej škole pre sluchovo postihnutých, neskoršie v Štátnom pedagogickom ústave.
Nepočujúca moderátorka sa prihovára divákovi v dvoch jazykoch
„Raz ma oslovili z Televízneho klubu nepočujúcich a chceli so mnou, ako s nepočujúcou absolventkou vysokej školy, urobiť rozhovor. Vraj aby som inšpirovala k štúdiu ďalších. Neskôr som dostala ponuku Televízny klub nepočujúcich moderovať. Váhala som, mala som obavy, ako zvládnem hovoriť po slovensky a zároveň sa vyjadrovať v posunkovej reči. Veď každý z týchto jazykov má svoj vlastný jazykový systém. Nakoniec som s externou prácou moderátorky súhlasila.“
Z televíznej obrazovky sa Iris počujúcim aj nepočujúcim prihovára už ôsmy rok.
Odborná práca v Štátnom pedagogickom ústave
V Štátnom pedagogickom ústave, na oddelení špeciálnej pedagogiky, sa Iris Domancová zaoberá výchovou a vzdelávaním sluchovo postihnutých detí. Skúsenosti získala aj ako učiteľka a vychovávateľka v škole pre sluchovo postihnuté deti.
„Medzi deťmi som sa naučila, ako je pre ne dôležitý posunkový jazyk. Používala som ho a deti cítili, že som jednou z nich. Vďaka nemu sme sa rozprávali o všetkom, nebáli sa ma pýtať. Posunkový jazyk im umožňuje ľahšie porozumieť slovenskému jazyku a osvojovať si pojmy. Bolo by najlepšie, keby sa nepočujúce deti posunkový jazyk učili v školách ako samostatný predmet. Aby sa ho deti naučili používať. Nestačí však vedieť iba pár posunkov. Je potrebné, aby sa vytvorili podmienky na rozvíjanie a výskum posunkového jazyka. Nepočujúci musia byť pri tom. Slovenský posunkový jazyk treba spoznať, treba odhaliť zákonitosti a pravidlá jeho fungovania a teoreticky ich sprístupniť. To sa ale nedá robiť ako hobby. Tu musí nastúpiť inštitucionálny systém práce. Rovnako ako s ktorýmkoľvek iným jazykom.“
Minulý školský rok začala Iris Domancová každý štvrtok učiť v škole pre mentálne postihnuté a nehovoriace deti. Tento rok pokračuje. Sú to pre ňu krásne chvíle. Hovorí, že keď vidí, ako tie deti dokážu ukazovať svoje pocity, nabíja ju to energiou.
Profesionálne sníva o tom, že na Slovensku vznikne centrum pre výskum a komunikáciu nepočujúcich, ktoré by sa špecializovalo na otázky posunkového jazyka a komunikačných systémov pre nepočujúcich.
DVOJSTRANU PRIPRAVILA: JARMILA HORÁKOVÁ
FOTO SME– ĽUBOŠ PILC a PAVOL MAJER
