su učiteľ vždy rozpráva o starších dobách, ktoré sú len o počujúcich. Mňa ale zaujíma, čo v nich robili, ako žili nepočujúci.“
Roman sa rozhodol, že sa tejto téme začne venovať. Dnes sa vďaka nemu s históriou starostlivosti o sluchovo postihnutých zoznamujú žiaci druhého stupňa základných internátnych škôl pre nepočujúcich, rovnako ako stredoškoláci.
V staroveku tvrdili, že hluchonemý je idiot, neschopný vzdelania, lebo kto nevie hovoriť, nemá rozum. V ranom stredoveku viacerí lekári pokladali hluchonemých za choromyseľných. Postihnuté deti sa označovali za plod čerta so ženou. Niektorí kňazi chceli hluchonemotu liečiť strašidelnými kúrami. Telesným mučením nútili postihnutých vydávať zvuky. Vyskytli sa aj pokusy naučiť hluchonemých hovoriť. V prírode alebo v zavretých sudoch ich pobádali kričať. Mníšky a mnísi sa ich snažili naučiť modliť. Vraj sa to podarilo istému anglickému biskupovi, hluchonemý žobrák pod jeho vedením vyslovil niekoľko slov.
Začiatky výchovnej a zdravotnej starostlivosti o postihnutú mládež sa viažu so 14.- až 16. storočím a pochádzajú zo Španielska. Trojica mníchov tu položila základy vyučovania hluchonemých. Prvú prstovú abecedu vytvoril mních Boret, ktorý napísal aj prvú učebnicu o vyučovaní nepočujúcich. Je zaujímavé, že sám deti nikdy neučil.
Anglický učenec Wallis dokázal, že hluché dieťa sa môže naučiť odzerať reč z pier a naučí sa aj hovoriť. Za najvhodnejší prostriedok vzdelávania považoval písomnú reč, ktorá môže nahradiť hláskovú. Holandský lekár a učiteľ hluchonemých pri výučbe využíval náhradné zmysly, dokázal, že zrakom a hmatom možno naučiť hluchonemého hovoriť. Zásadne odmietal používať prstovú abcedu.
Na území Slovenska bol prvý ústav pre hluchonemých založený v roku 1833 v Bratislave.
