O výchove dieťaťa so sluchovým postihnutím hovoríme s vedúcou oddelenia špeciálnej pedagogiky Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave MARGITOU LEVČÍKOVOU.Ktoré školské prostredie je pre nepočujúce dieťa vhodnejšie – bežná základná škola so zdravými rovesníkmi alebo špeciálna škola, v ktorej by bolo medzi rovnako postihnutými?
Pri rozhodovaní, do akej školy dieťa zapísať, by sa mal rodič poradiť s odborníkmi, najmä so špeciálnym pedagógom, lekárom, psychológom. Je potrebné zohľadniť vývinovú úroveň, osobnostné vlastnosti, úroveň intelektu, ako aj schopnosť nadväzovať sociálne vzťahy s počujúcimi rovesníkmi. Veľmi dôležité je rodičovské zázemie, ale aj podmienky školy, v ktorej by sa malo vzdelávať. Prihliadnuť treba tiež na stupeň sluchového postihnutia. Pri zaraďovaní je potrebný komplexný pohľad.
Môže teda dieťa s vážnejším sluchovým postihnutím zvládnuť bežnú deväťročenku?
Môže, a to dokonca úspešne, najmä v prípade, keď je jeho sluchové postihnutie kompenzované dobrými intelektovými schopnosťami, rodinným zázemím, a predovšetkým pripravenosťou školy vzdelávať ho napríklad aj podľa individuálneho programu. Naopak, môže sa stať, že dieťa so slabším stupňom sluchového postihnutia bude dosahovať v tej istej škole slabšie výsledky, ba dokonca môže zlyhať. To vtedy, ak sa mu rodičia nevenujú a škola nevytvorila potrebné podmienky. Výchovné problémy sa môžu objaviť aj vtedy, ak je dieťa emocionálne nezrelé, má problémy v sociálnych vzťahoch a podobne.
Ako má vyzerať jeho komunikácia s okolím? Majú ho rodičia nútiť do hovorenej reči?
Nikdy nenútiť. Je ale veľmi dobré, ak sluchovo postihnuté dieťa komunikuje s okolím aj verbálne, aspoň bežné frázy hovorovej reči, lebo mu to uľahčuje pohyb v bežnom živote. Ak však odmieta hovorovú reč, treba zistiť, prečo. Môže ísť o dieťa s viacnásobným postihnutím – rečovým, mentálnym, poruchou psychického vývinu. Odmietanie môže mať aj sociálne pozadie, ak zažilo neúspech či posmech počujúcich.
Čo je pre nepočujúce dieťa pri komunikácii s okolím najdôležitejšie?
Predovšetkým treba rozvíjať jeho vnútornú reč, naučiť ho myslieť v súvislostiach, rozumieť pojmom a na základe toho komunikovať s okolím všetkými možnými spôsobmi. Treba ho naučiť aj odzerať, teda čítať z pier.
Ako dosiahnuť, aby ich intonácia bola zrozumiteľná ako u Iris Domancovej?
Intonácia a zrozumiteľnosť sluchovo postihnutých závisí od miery straty sluchu, a to najmä v ranom období, keď sa začína reč tvoriť. Ďalej od včasných odborných vyšetrení a nasledujúcich odborných postupov v rozvoji reči a myslenia, od starostlivosti rodičov a osobnostných schopností dieťaťa. Iris mala šťastie, v jej prípade sa stretli všetky pozitívne okolnosti.
Majú sa sluchovo postihnuté deti učiť posunkovú reč?
To opäť treba posúdiť individuálne. Všeobecne platí, že treba podporovať a rozvíjať každý spôsob komunikácie dieťaťa s okolím. Napokon, posunková reč je jazykom všetkých nepočujúcich na celom svete. Do určitej miery sú schopní sa jej prostredníctvom dorozumieť, aj keď sú z rôznych krajín.
Vo Veľkej Británii som navštívila základnú školu, kde sa nepočujúce deti učili len orálnu reč, zakazovali im posunkovať. Bola som svedkom, ako sa učiteľka nemohla dohovoriť s malým žiakom, pretože artikuloval veľmi nezrozumiteľne a posunkovať nevedel. Na druhej strane som tam tiež videla školu, kde mali integrované deti so sluchovým postihom a kde učiteľky – špeciálne pedagogičky – učili posunkovať počujúce deti. Len preto, aby sa mohli ľahšie dorozumieť s nepočujúcimi.
Sú naše základné a stredné školy pripravené vzdelávať deti so sluchovým postihnutím?
Vo väčšine prípadov nie. A to nielen z materiálneho, ale ani z odborného hľadiska. Niektoré školy sú síce v integrácii žiakov so zdravotným postihnutím úspešné, ale sú to výnimky, a to čo robia, dosiahli na základe svojho entuziazmu. Aby to fungovalo naozaj na úrovni, musel by v každej takejto škole existovať školský špeciálny pedagóg, ktorý by sa venoval žiakovi s postihnutím, spolupracoval s učiteľmi, so psychológom, lekárom, rehabilitačnou sestrou, nesmeli by im chýbať učebné pomôcky a podobne.
