Herci si užívajú divadelné prázdniny, prípadne nakrúcajú. Prečo vy nestojíte pred kamerou, alebo sa neslníte kdesi v Malage?

Pretože sa snažím vybudovať detský park. Čosi ako ihrisko, lenže pod strechou, kam sa dá chodiť za každého počasia. Vychádzam z toho, že najmä v chladných mesiacoch nemajú mamičky s deťmi mladšími ako tri roky kam chodiť. Tu bude dostatok priestoru pre kočíky, herňa pre malé, väčšie aj handicapované deti a tiež sa tu budú robiť oslavy narodenín, pokojne aj pre celú triedu.

Je to váš nápad?

Nie, podobné parky fungujú v Španielsku už niekoľko rokov a stále sú plné. Pán, ktorý to vymyslel, ich dnes vlastní už sedemdesiatpäť, vrátane Portugalska, Talianska a Maroka. Stretol som sa s ním a on mi ponúkol, že by sa mohli vybudovať aj na Slovensku a v strednej a východnej Európe.

Aj tak celkom nechápem, prečo úspešný herec zrazu lopotí na nejakej stavbe.

O tom, že by sa tu taký park zišiel, som uvažoval už dávno, ale stále som bol zaneprázdnený. No moja posledná robota, polročný divadelný zájazd po celom Španielsku, ma doviedla k tomu, že si musím oddýchnuť od divadelného a televízneho sveta. Pretože hrať pol roka každý deň to isté, by som neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. Uvedomil som si, že ma už nebaví robiť divadlo, že sa na predstavenia vôbec neteším. V Bratislave som sa stretol s režisérom Ľubom Vajdičkom a ďalšími hercami a pýtal sa ich - vy sa ešte do divadla tešíte? Oni, že jasné, je to práca, ktorú máme radi. Ja však kvôli nezmyselnému španielskemu divadelnému systému nemám už to chvenie - jéj, dnes večer hrám! Dokonca sa objavili zdravotné problémy. V predstavení, s ktorým sme boli na šnúre, hrám jednookého a ja som naozaj na ľavé oko prestal vidieť. Bolo to jasne neurotického pôvodu a len mi to potvrdilo, že s hraním musím na čas prestať. A naozaj, ako som začal búrať prvé priečky, rozvidnelo sa mi. Takže budovanie je vlastne terapia. Aby sa pocit, že chcem robiť divadlo, vrátil.

Ste manuálne zručný?

Mám strojnícku priemyslovku. Maturoval som síce so súčtom šestnásť, teda na štvorky, no prešiel som strojárskou, kováčskou, stolárskou dielňou, sústružil som. Hoci nie som domáci majster, drobné opravy zvládnem. Tu som však skôr produkčným, akurát neprodukujem film, ale dozerám, aby kamión prišiel a odišiel načas, aby prišli sklári, murári. Každé ráno vstávam so šteklením v žalúdku, čo ma zase čaká, najmä na úradoch. Je to však pozitívne šteklenie.

Hoci na naše úrady nadávame, aj tak sa traduje, že najhoršia byrokracia je v južných krajinách. Vy môžete porovnávať. Čo je horšie?

Španielsko je naozaj známe tým 'maňána, maňána', ale v skutočnosti to sedí skôr na Kanárske ostrovy. Inde platí, že od myšlienky k realizácii musí prejsť čo najmenej času. Len na Kanároch a, žiaľ, ani na Slovensku to zatiaľ nefunguje.

Ako ste spokojný so šikovnosťou slovenských majstrov?

Od murárov som sa všeličo naučil, väčší problém je zohnať dobrého vodára. Všetko sa dosť vlečie, mysleli sme, že o tomto čase už budeme fungovať, no zrejme park otvoríme o dva-tri týždne. Problémy sú stále. Napríklad mi povedali, že miestnosť je vysoká 3,40 metra, tak som dal na mieru vybudovať bludisko - kópiu Bratislavského hradu. Keď som prišiel, zistil som, že miestnosť má 2,80 metra, takže striešky vežičiek sa nepomestia.

Ako dlho budete ešte na Slovensku?

Kým sa všetko nezabehne. Zhruba do októbra, no aj potom sem budem chodiť oveľa častejšie ako doteraz.

Je tu s vami aj manželka Lola a dvaja synovia?

Prídu začiatkom augusta. Konečne, lebo som už bez nich ako bezprizorný. Nemalo však význam, aby prišli skôr. Nemohol by som sa im venovať, stavba zožerie všetku energiu a čas. Vstávam o siedmej, od čoho som si po dlhých rokoch v Španielsku odvykol, a končím neskoro večer, vrátane sobôt a nedieľ. Už ôsmy týždeň som sa prakticky nezastavil.

Mimochodom, aj vaša manželka opustila herectvo. Vraj robí v ornitologickej spoločnosti.

V Bird Life, čo je po Greenpeace a Lekároch bez hraníc tretia najväčšia nezisková organizácia.

Znamená to, že ako rodina máte blízko k prírode?

Určite. Ak s deťmi žijete vo veľkom meste, je úplným pohladením, keď môžete vypadnúť z rozpáleného betónu. Podobne ako tu, aj v Madride sa každý ťahá na vidiek, chce bývať pokojnejšie, čo je jediná prevencia proti civilizačným chorobám. My síce zatiaľ žijeme v meste, ale aspoň cez víkendy chodíme po horách.

Neprispelo k vašej skepse z herectva aj fiasko s filmom Pokrvné vzťahy? Čítala som, ako ste sa tešili z ponuky na nakrúcanie, lebo po Záhrade ste na Slovensku roky nič nenakrútili. Filmovačka sa však skončila hádkou producentov, a tak sa premiéra odložila na neurčito.

Ani nie. Pravdupovediac, je mi to dosť jedno, zrazu sú mi takéto problémy strašne vzdialené. Film som hotový nevidel, počul som, že producenti sa nerozprávajú, a keď som sa pýtal, či by mi po dvoch rokoch už nemohli vyplatiť honorár, povedali, že potom mi to vysvetlia. A tak sa o to radšej ani nezaujímam, lebo sa len vytočím. Aj tak teraz potrebujem najmä oddych.

Nemáte chuť ani na divadelný projekt s Vladom Hajdu, s ktorým ste už na škole tvorili nerozlučnú dvojicu?

Naposledy som mu kvôli tomu volal vlani - poďme konečne niečo urobiť spoločne, ja už so Španielmi nechcem hrať divadlo! Lenže, mal vtedy za sebou dve premiéry a vraví, starý môj, som taký unavený, počkaj chvíľku! Prešiel nejaký čas a naozaj mi zavolal, nech do toho ideme. Lenže, to som ja už pracoval na detskom parku a momentálne mi to robí väčšiu radosť než herectvo.

Na Slovensku ste boli známy už ako dieťa, v dospelosti vám veľkú popularitu priniesli filmy Chodník cez Dunaj či Záhrada. Aj v cudzine sa vám - ako jednému z mála našich hercov - podarilo presadiť. Je tam vaša popularita porovnateľná so slovenskou?

Keď v televízii vysielajú veci, kde hrám, ľudia ma spoznávajú. Najmä, keď vodím deti do školy a večer išlo niečo v telke, na druhý deň ma čaká dvesto mamičiek, ktoré mi o tom rozprávajú. Ale určite nie som známy ako kamarát, s ktorým robím divadlo. Ten je v televízii neustále. Len sa mu smejem, keď sa chudák nemôže v pokoji ani len najesť, hneď sa musí ísť fotiť. Ja to už mám za sebou a vychutnávam si, že som opäť slobodný človek, do ktorého nikto nerýpe. Teším sa, že po pätnástich rokoch ma už ani v Bratislave toľko ľudí nepozná a môžem pokojnejšie chodiť aj tu.

Raz som vás videla v programe Richarda Müllera, kde ste rozprávali o Antoniovi Banderasovi, lebo jeho prvá manželka je vašou rodinnou priateľkou.

Nerád sa k tomu vraciam, lebo naše posledné kontakty boli práve počas ich rozvodu.

Dobre, poznáte teda iných slávnych ľudí?

Samozrejme, v Španielsku je to presne ako tu, filmová a divadelná obec sa pozná. Ale ja som nikdy nepripisoval význam takzvaným celebritám. Stretol som veľa zaujímavejších ľudí, ktorých však nikto nepozná.

Nehovorte mi, že keď ste sa stretli povedzme s oscarovým režisérom Almódovarom, nezapôsobilo to na vás.

Ani nie. Asi preto, že som nešiel do Španielska robiť film a divadlo, išiel som za Lolou. Chcel som žiť so ženou, ktorú som poznal už štyri roky a boli sme od seba strašne ďaleko. To bol hnací motor, nie aby som sa presadil ako herec. Že sa tak stalo, je v podstate náhoda.

Ani to neľutujete, že raz ste od Almódovara dostali ponuku na film, z ktorého však napokon zišlo?

Nie, najmä po rozhovoroch s hercami, ktorí u neho hrali, vrátane jedného, ktorého považujem za najlepšieho španielskeho herca. Celý Hollywood posiela do kelu, lebo je normálny človek a chce sa normálne prechádzať po ulici. Hoci po Španielsku sa to už tiež celkom nedá. No čo to len môže byť za strašný život, vidí práve na Banderasovi, ktorý keď príde do Madridu, musí byť neustále zakliesnený medzi štyrmi gorilami. No a práve on robil s Almódovarom a povedal - už nikdy v živote! Je to režisér, ktorý všetko predhrá a ak to neurobíte, zdeptá vás, že herci plačú. Ja naozaj nemám ambície robiť s Almódovarom, ale s celkom inými režisérmi. Napríklad s Miloslavom Lutherom, ktorý mi rozumie, vie, kto som.

Zo Slovenska ste odchádzali na naše pomery ako hviezda a prišli ste do prostredia, kde ste nikoho nepoznali a nikto nepoznal vás, nevedeli ste poriadne reč, dôležitý nástroj herca. Netrpeli ste depresiami?

Vôbec. Bývali sme na viacerých miestach a vždy po mesiaci som poznal celú ulicu, u každého bol na návšteve. Teraz žijeme tam, kde sa Lola narodila. Vrátila sa tam asi po desiatich rokoch a keď sme po pár dňoch išli po ulici, všetci na mňa volali, ahoj Rómo! Len pozerala - odkiaľ ťa poznajú? Nemám problém zžiť sa s prostredím, ľuďmi.

Aj tak, neuvažovali ste o opačnom modeli, žiť s Lolou na Slovensku?

Odišiel som, keď som mal dvadsaťšesť, všetkých som poznal a chcel zažiť aj niečo iné než Bratislavu či Československo. Okrem toho, s Lolou sme tu žili asi pol roka, ale bolo to v deväťdesiatom a všetko tu bolo urobené presne tak, aby sem nikto nechodil. Krajina sa ešte len prebúdzala a Lola pozerala ako puk. Povedala taxikárovi, že chce do Rače a on ju odviezol do Dúbravky. Zrazu mi len volá - kde to som? Podobné zážitky boli na dennom poriadku a ja som pochopil, že to nie je pre ňu, asi by som ju stratil. Tak som sa zbalil, išiel za ňou a neľutujem. Veľmi veľa som videl, spoznal, zažil a pritom vedel, že sa stále mám kam vrátiť.