Letné čítanieV sobotu za mnou mala prísť z Prahy kamarátka. Syna, ktorý je v kritickom štádiu vývoja (16) a potrebuje ohľaduplné zaobchádzanie, som upozornila už v stredu večer. Ale práve sedel pri počítači, a tak nechal môj odkaz bez odozvy. Vo štvrtok som mu správu zopakovala, ale pretože zasa sedel pri počítači, nevnímal ma.
V piatok popoludní sme šli nakupovať, ale to nebola vhodná príležitosť, pretože on nakupovanie neznáša, lebo v obchode sú cudzí ľudia a rušia mu prúd myšlienok, a keby som s ním navyše chcela konverzovať ja, mohol by sa z toho už zblázniť. Pri nakupovaní máme už aj tak dosť problémov. Najmä s tým, aby sme zladili naše rozdielne povahy a rytmy. Ja mám rada potĺkanie sa okolo vystaveného tovaru, keď sa nechávam priťahovať, tu farbou a tvarom (pyramída pomarančov), tam vôňou (čerstvé bosniaky), inde zas spomienkou (barackpálinka), zatiaľ čo syn sa rúti najkratšími cestičkami k vytýčeným cieľom (I. mrazená salámová pizza, II. biele jogurty, III. polomáčané sušienky, IV. zelený čaj v škatuli). Máme však iba jeden nákupný vozík, ten vezie on (pretože je razantnejší) a jednu peňaženku, tú mám ja (pretože jednak som dospelá a navyše on neznáša peňaženky aj peniaze, lebo je to vraj civilizačná úchylka), takže naše spoločné nakupovanie by sa dalo graficky vyjadriť ako prísny obdĺžnik zdobený čipkou. Pritom čipka, ako asi chápete, musí byť háčkovaná tak, aby sa mohla zašiť v poslednom bode obdĺžnika (teda pri pokladni).
Keď zaplatím jeho pizzu, jogurty, sušienky, zelený čaj a desať ďalších dôležitých vecí (podľa neho úplne zbytočných), ktoré stihnem pri svojom podenkovom kmitaní pozdĺž jeho priamej trasy polapiť z regálov, nesie syn nákup najkratšou cestou domov. Tvári sa vyčítavo, takže ja, cupitajúca si s ľahkou kabelkou v jeho unavených stopách, si vôbec nedovolím zabočiť ešte trebárs do drogérie, nie to ešte začať debatu o príchode kamarátky. To by bol naozaj vrchol.
A tak som mu to povedala až v sobotu ráno. Bol v šoku.
"Kedy príde? Prečo? Nemôžeš to zrušiť?"
"Nie, už sedí v autobuse."
"To nie je fér! Prečo mi to hovoríš až teraz?!"
"Hovorila som ti to už najmenej dvakrát, ale ty si ma ignoroval."
"Nie. Ja som ťa nepočul. Keby som ťa počul, tak by som protestoval. Ako dlho tu má byť?"
"Chvíľku. Iba jeden deň."
To ho upokojilo. "Takže večer odíde?"
"Áno. Zajtra večer."
"Tak to sú dva dni!"
"Jeden a pol. Ale utečie to veľmi rýchlo. Vieš, ako dlho som ju nevidela? Od Vianoc!"
Po obede si teda zbalil evakuačný batôžtek a odišiel za kamarátmi do Petržalky. Ja som rýchlo zapla počítač, aby som si vybavila e-maily, kým Jana zazvoní. Jedna správa mala zaujímavú prílohu. Vyzeralo to ako hra. Väčšinou tieto veci hneď vymazávam, ale bola sobota, internet máme zapojený na kábel, takže som nemala výčitky. V ľavej časti obrazovky žiarila veľká modrá guľa. Vpravo boli stĺpce čísel od 99 k nule a pri každom čísle ešte malý obrázok. Podľa návodu som si mala vybrať ľubovoľné dvojmiestne číslo. Zvolila som 13, pretože v našej rodine je trinástka obľúbená. Trinásteho sa narodila moja mama, moja mladšia sestra a tiež dedko. Potom som podľa návodu sčítala 1 + 3. Výslednú štvorku som, podľa návodu, odčítala od tej pôvodnej trinástky. Výsledok bol 9. A tak som si podľa návodu našla deviatku v stĺpci a pozrela sa na obrázok vedľa. Bolo to slniečko. Potom som podľa návodu klikla na modrú guľu. Farba sa krásne rozjasnila a po chvíli sa uprostred zjavil obrázok slniečka. No a čo má byť? Zvolila som iné dvojmiestne číslo a urobila som s ním rovnaké kúzla Začínalo ma to trošku nudiť. Výsledné číslo bolo päť. Obrázok vedľa nej bol trojuholník. Klikla som na modrú guľu, tá sa rozjasnila a objavil sa trojuholník. Hm, čudné. Asi nejaký trik. Skúsila som ďalšie číslo a dospela s ním až k obrázku lodičky. Klikla som na modrú guľu. Lodička! V tej chvíli zazvonila Jana. Nechala som loďku plávať a bežala privítať kamarátku.
"Kde máš syna?" rozhliadla sa.
"Išiel za chalanmi. Aspoň si môžeme v pokoji pokecať."
V rýchlom hovore uplynulo niekoľko hodín, potom sa šla Jana osprchovať. Spomenula som si na modrú guľu. Keď sa rozjasnila, lodička tam ešte stále bola. Potom mi postupne vyšiel mesiac, hviezda, trojzubec, nožničky, opäť slniečko.
"Čo hráš?" pristihla ma kamarátka.
"Ale, to je taká blbosť, niekto mi to poslal. Musíš vybrať tu z tých stĺpcov..." Priniesla som stoličku a zašla do kuchyne po víno. Červené víno vraj povzbudzuje mozgové bunky. Jana medzitým pochopila pravidlá a premýšľala, v čom je ten grif.
"Možno je chyba, že na tie zvolené čísla klikáme."
"Ja neklikám."
"Ale babreš do nich myšou. Ten počítač to registruje, aj keď neklikneš."
"Myslíš? No tak dobre, odteraz sa k nim ani nepriblížim."
"Ani ukazovať prstom nebudem, možno to reaguje na teplo."
"Pozri, on to nie je zasa bohvieaký počítač, aby dokázal niečo také."
"To nevieš. Možno to vie každý."
"Možno. Tak si tie čísla budeme len hovoriť."
"Nechcem ťa desiť, ale čo keď to reaguje aj na hlas?" napadlo ju o dva obrázky neskôr.
"Na hlas? To vylučujem. To by už bolo dosť hororové."
"To hej. Ale pre istotu budeme šepkať," šepla.
Po ďalších pokusoch sme už iba mlčky písali. Ale modrá guľa asi odkukávala aj čísla v bloku.
"Poď na balkón!" Už bola tma a trošku poprchávalo. A tak som priniesla dáždnik, baterku, blok, ceruzku a poháriky a potom ešte deky, do ktorých sme sa zabalili a v pokoji si urobili prípravu na ďalších desať ťahov. Potom sme sa mlčky vrátili k modrej guli. Blok sme položili na zem z dosahu počítača-vyzvedača. Sklonili sme hlavy, mlčky zaostrili na prvý výsledok, narovnali sa, očami našli rovnaké číslo v stĺpci na obrazovke, pozreli si pričlenený obrázok slona a Jana klikla myšou. Uprostred gule stál slon.
"Budeme v tom pokračovať?" hlesla. Odhodlane som prikývla. Po štvrtej repríze sa vrátil syn. Odložil batôžtek, vybral z chladničky zelený čaj a prišiel sa pozrieť, čo hráme. Rýchle som mu vysvetlila pravidlá a potom aj naše postrehy a metódu. Tváril sa zhovievavo. "Tak ja to vyskúšam. Ohreješ mi pizzu, mami?"
Vybrala som škatuľu z mrazničky a zapla trúbu. "Nemali sme ho do toho ťahať," zašepkala mi Jana, "tá hra je podozrivá." Nepokojne som sa obzrela na sklenené dvere, svietili modro.
"Kto ti to vôbec poslal?"
"Jedna známa. Tiež si s tým nevie rady, a tak to rozposiela."
"Pozri, mne sa to nepáči. Je v tom nejaká zákernosť. Čo my vôbec vieme o počítačoch a ich skutočných účeloch? Nič."
Sklenené dvere sa otvorili. "Pečieš tú pizzu?"
"Prišiel si na to??"
"Samozrejme. Je to úplne primitívne."
"Hej? Tak nám vysvetli, ako tá guľa vie, ktorý obrázok má ukázať?"
"Prosím ťa, mami! Je to naprogramované. V každej hre ti môže vyjsť iba desať rôznych výsledkov, viac nie, to je matematická pravda. No a všetkých desať výsledkov má vedľa seba jeden a ten istý obrázok, na iný nemáš šancu, no a ten obrázok sa potom, samozrejme, objaví v tej guli. Potom sa obrázky v stĺpcoch vymenia a ty vypočítaš ďalší výsledok, jedno z desiatich čísel, ktoré majú zasa rovnaký obrázok. Klikneš a on sa objaví. Je to úplne jednoduché. Pečieš mi tú pizzu?"
"Ty si si všimla, že sa menia obrázky v tých stĺpcoch?" spýtala som sa pri šporáku Jany.
"Nie. Toto som nesledovala. Vôbec ma to nenapadlo!"
"Mňa tiež nie. Ako to, že on si to hneď všimol?"
"Má iný spôsob myslenia."
"Pretože je iná generácia?"
"Nie. Lebo má iný mozog. Mužský. Mágia ho nenapadne. Je priamočiary a praktický, sleduje, čo sa mení. Zatiaľ čo my si šepkáme na balkóne."
Vybrala som plech s pizzou a nastrúhala na ňu parmezán. Naškrabané hoblinky syra zmäkli a prilepili sa k saláme.
"Ale aj tak je to úžasné, že oni sú takí iní! Nezdá sa ti to upokojujúce?"
"To áno," dojala sa aj Jana.
"Je to fakt dobre naprogramované na tej zemeguli. Čarovne sa to dopĺňa a vyvažuje. Ale teraz vážne! Nutne si potrebujem kúpiť plavky. Zájdeme zajtra niekam?
"Určite! Vezmem ťa do Auparku. Tam je skvelý butik a úžasná predavačka. Pokojne ti vymení menšie číslo nohavičiek z iného páru..."
"Vymýšľaš si!"
"Nevymýšľam. A navyše tam majú tie tenučké plážové sukničky presne vo farbách tých plaviek.
"No tam musíme ísť. Krásne si od všetkého odpočinieme.
"Mám už tú pizzu?"
Lenka Procházková (1951) spisovateľka. Žije v Prahe a Bratislave. Okrem iného jej vyšli knihy Růžová dáma, Oční kapky, Smolná kniha, Hlídač holubů a Beránek.
Autor: Lenka Procházková
