Prvý nenáboženský humanista. Rozvážny a opatrný v živote, smelý a trúfalý v myslení. Presvedčený monarchista, zarytý materialista a skrytý ateista. Odporca Aristotela, súčasník Galilea a Descarta (prvého obdivoval, s druhým viedol polemiky). Posol zlých správ o ľudskej prirodzenosti a tvorca riešení, ako ju udržať na uzde. Vynálezca Leviatana, ktorý ľuďom naháňa strach a núti ich tak dodržiavať dohody.
Monumentálne dielo anglického filozofa Thomasa Hobbesa (1588 - 1679) sa zmestilo do útlej knižočky vo vreckovom formáte. Prečítate ju za jeden večer, pretože Missner má dar vysvetľovať zložité veci jednoducho. Aj Hobbes bol majstrom krátkych a zapamätateľných obratov (dnes by sme povedali mémov), pretože písal pre obyčajných ľudí. Chcel im sprostredkovať svoju filozofiu, o ktorej sa nazdával, že najlepšie pomôže riešiť problémy ich spolunažívania.
Hobbes veľa rozmýšľal a písal o fundamentálnom probléme: prečo ľudia medzi sebou bojujú na život a na smrť a prečo vedia žiť aj v mieri. To je ústredná téma jeho filozofie, aj keď, samozrejme, nie jediná.
Podľa Hobbesa (v interpretácii Missnera) ľudia majú najrôznejšie a premenlivé záujmy a vlastne ani netušia, čo budú chcieť zajtra. Univerzálna a stála je pre nich iba túžba po šťastí, a aby ho dosiahli, musia mať moc. Aj mierumilovní ľudia, ktorí sa chcú venovať iba záhradke, túžia po moci, ktorá by im umožnila mať aspoň tú záhradku.
Smola ľudí spočíva v tom, že bojujú o obmedzené zdroje. Nejde pritom iba o veci a záhradky, ale aj - a najmä - o pozície v spoločnosti a v rôznych skupinách. Ide o rešpekt, uznanie a obdiv druhých.
Aby boj nebol smrteľný, ľudia musia uzavrieť dohodu, teda odovzdať časť svojej slobody a suverenity druhým. Musia tiež dávať dobrý pozor, aby pri tom nikdy nestratili ostražitosť, pretože nikomu nemôžu veriť. Lenže kto bude dodržiavanie dohôd kontrolovať? Ľudia sú náchylní dohody porušovať, ak je to pre nich výhodné (politické dohody bez taseného meča sú iba zdrapom papiera, tvrdí Hobbes). Ľudia potrebujú nad sebou autoritu, ktorej sa budú báť. Môže byť správnym strašiakom hrozba posmrtného zatratenia? V ideálnom prípade môže, hovorí Hobbes, Missner ho však občas nachytá, že Boha neberie vážne.
Podľa Hobbesa by sa ľudia mali báť niečoho pozemského, najlepšie pred mocným zvrchovaným vládcom. Nemusí to byť jedna osoba; môže mať podobu Leviatana, ktorý vzdialene pripomína štát v takej podobe, ako ho poznáme dnes.
Prečo bol práve strach kľúčom k Hobbesovej predstave o krotení ľudskej prirodzenosti? Možno preto, že keď sa narodil, spolu s ním prišlo na svet jeho dvojča menom Strach. Matka vraj dostala pôrodné bolesti zo strachu, keď sa dopočula, že na Anglicko zaútočili španielske lode. Aspoň takto interpretoval okolnosti svojho narodenia sám Hobbes vo veršovanej autobiografii, ktorú napísal, keď mu zakázali publikovať filozofické knihy. Iným vysvetlením je, že Thomas Hobbes bol skutočne veľkým znalcom ľudských duší.
Mal teda Hobbes v princípe pravdu alebo sa tragicky mýlil? Nie je zavrhnutiahodným tvorcom desivého obrazu diktatúry jednotlivca a štátu, ktorý sa potom v rôznych obmenách v histórii niekoľkokrát opakoval? Čo by bolo, ak by nebolo Hobbesa? Žilo by sa na svete lepšie alebo horšie? Potrebujeme ho ešte dnes, keď vojna a mier dostali také čudné rozmery?
Missner ponecháva rozhodnutie na čitateľovi a tým ho núti premýšľať nielen o Hobbesovi, ale aj o sebe a svete. To je ťažká úloha. Najmä pre tých, ktorí vedia, že cesty skazenosti a cesty čistoty môžu viesť jediným ľudským srdcom.
