Začiatkom novembra sa zdravotný stav starého pána rapídne zhoršil. Zuby, ktoré mu ešte zostali, škrípali, vŕzgali, odmietal jesť aj na drobno pokrájané kuracie mäso, ba ani špeciálne konzervy, ktoré mu posielala gazdova dcéra z Londýna, ho neoslovili: ovoňal, znechutene pokrútil fúzami a odišiel na balkón. Ľahol si do hrantíka, v ktorom pôvodne pestovali muškáty, chvíľu poležal, ale bolo mu zima - dlhé a horúce leto prešlo toho roku takmer bez prechodu, bez medziobdobia, ktorému sa kedysi hovorilo jeseň, rovno do zimy.
Gazda so ženou sa napokon odhodlali k trestnému činu: odniesli starého pána k zverolekárovi. Vo veľkom zelenom cestovnom vaku. Starý pán sa prebral z letargie, protestoval, akoby vedel, že ten vak súvisel s jeho zhoršujúcim sa zdravotným stavom: mali ho na dovolenke na ostrove Korfu, opustili ho, zradili. Dcéra sa o neho starala, neodložili ho do žiadneho mačacieho hotela ani do úschovne batožín, ale boli preč dlho, dva týždne a to mu možno zlomilo srdce.
Po návrate z dovolenky sa s nimi odmietol rozprávať, odvracal hlavu, márne ho brali do náručia, bozkávali na čelo aj na fľakatý ňufáčik, škrabkali pod bradou aj za ušami - držal hladovku. Áno, najskôr si mysleli, že trucuje a na to si už za štrnásť rokov zvykli: vedeli, že časom im odpustí, lebo vie, že ho milujú, hoci sú iba ľudia a takým tvorom nehodno dôverovať.
Doteraz im vždy odpustil, pravdupovediac, niekoľkokrát zachránil ich manželstvo a nemohol tušiť, že na tú dovolenku k moru sa po desiatich rokoch vybrali najmä kvôli nemu: zdalo sa im, že zásadné problémy možno vyriešiť iba opustením (dočasným) Slovenskej republiky. Gazdova žena si myslela, že gazda sa opäť zamiloval, lebo je v prechode a túži po mladuchách (najmenej o tridsať rokov mladších od gazdu) a ona mu nechce klásť prekážky: keď chce trtkať s Kačou, mladšou o tri roky od ich najmladšej dcéry, nech si trtká, ale kocúrika sa nevzdá. Na ostrove Korfu, v Iónskom mori sa opäť pomerili - nebudú sa rozvádzať, lebo kocúrik má rád oboch a bolo by od nich zločinom, aby trpel len preto, že dvaja starí blázni sa nevedia dohodnúť, s kým bude bývať - to by nevyriešila ani sudkyňa Amy. Zatiahli zips na tom odpornom dovolenkovom vaku a spoločnými silami (každý držal v ruke jedno ucho, aby sa neskôr nemohli udávať a obviňovať), dokonali zločin.
Žena trpela, plakala celou cestou (trvalo to asi desať minút) ospravedlňovala sa, prosila o odpustenie, ale starý pán stíchol a bol ticho po celý čas krutého transportu - očividne rezignoval. Zverolekár skonštatoval: "Trpí, musím ho uspať a vytrhnúť dva zuby, možno mu to pomôže, koľko má rokov?"
Vysvetlili mu, že Lucinko je starý revolucionár a bojovník, dcéra ho priviezla z českej Dobrušky akurát 17. novembra v roku 1989.
"Má ešte iba štrnásť rokov," povedala žena, ale doktor ju opravil: "Je to už starý pán, v skutočnosti má už skoro sto rokov. 14 krát sedem rovná sa 98. Buďte radi, že sa dožil v zdraví takého požehnaného veku. Rozhodnite sa. Buď bude pomaly a bolestne umierať, alebo sa pokúsime..."
"O čo, o čo sa pokúsite?"
"Predĺžiť mu život o pár mesiacov, aj keď si myslím, že jeho čas sa už naplnil."
Žena sa opäť rozplakala a vybehla z operačnej sály. Gazdovi bolo tiež do plaču, ale zároveň sa hanbil: milióny ľudí zomierajú denne od hladu a oni sa chovajú ako rozmaznaní hysterickí milionári, fuj, veď je to bohapusté rúhanie. "Urobte čo musíte," povedal. "Urobím, ale upozorňujem vás, že sa z tej narkózy už možno nepreberie."
"Koľko to bude stáť?" spýtal sa gazda.
"920 korún s operáciou."
"Toľko pri sebe nemám, ale niekde zoženiem a zajtra vám ich prinesiem."
Kocúrik sa prebral z narkózy o päť hodín, gazda pri ňom sedel, prikrýval ho vlastnými flanelovými košeľami, púšťal mu gregoriánske chorály a kazety s anglickými lekciami: na staré kolená sa začal učiť cudzie jazyky, paranoik. Žena odišla na prechádzku k Malému Dunaju, nemohla sa na to pozerať: hľadala miesto, kde pochovajú starého pána.
* * *
Od mája bolo sucho a veľmi teplo, nerástli žiadne huby. Gazda sa vrátil koncom septembra z ostrova Korfu, a naivne dúfal, že na jeseň konečne začne niečo rásť, ale rástol zrejme iba jeho vred na dvanástniku, (každé ráno ho napínalo na vracanie) v lese bolo nasraté a jeseň vôbec neprišla. Lístie opadalo takmer z noci do rána, aj sneh pokryl zem, aj mrzlo jednu noc a všetci ochoreli. Gazda si zapísal do denníka:
Nestíham, nestíham. Zostarol som skôr, kým som stihol dospieť. Som už dedo a ešte som nestihol byť otcom. Desí ma tá priepasť, čierna diera, tajná jama starých rodičov, ten časopriestor medzi nezrelosťou a smrťou, ten dôležitý, možno najdôležitejší okamih, ktorý som nestihol prežiť - žil som, alebo som iba vegetoval? Možno preto tak visím na svojom kocúrovi, to, čo som nevedel dať svojim deťom, lebo som ešte nebol zrelý...
Horribile dictu - je hrozné už aj priznať si to, ale je priam nemožné vysloviť, povedať: Pane, zhrešil som, ale nič neľutujem. Kajám sa, ale nič neľutujem. Pokánie bez ľútosti? Conditio sine qua non - ľútosť to je nevyhnutná podmienka - počuje odpoveď .
Ďalej sa nedostal, lebo počítač menil typy písma, odmietol bodkočiarky, akoby načisto stratil Rozum. Ukázalo sa, že ho naozaj stratil - aj s 500 stranami románu, na ktorom gazda pracoval už štyri roky. Žena odniesla Rozum do opravovne počítačov, ale tam jej povedali, že na mozgy takých dinosaurov už ťažko zoženú aj náhradné súčiastky, ale pokúsia sa, lebo gazdove zápisky ich vždy dobre pobavia...
A starému pánovi už ani piť nechutilo. Ďasná mal boľavé, zapálené, nahnisané, napriek tomu, že gazda so ženou zohnali peniaze a platili doktorovi injekcie s antibiotikami aj s nejakým povzbudením - bola toho plná striekačka a keď doktor tlačil jej náplň (bola žltej farby) do šije starého pána, žena ušla a gazda by bol najradšej niekoho zabil - sám seba. Aj on sa cítil zle - priam na hovno. Z nosa sa mu valil sopeľ, z očú slzy, kašľal, kýchal, boleli ho všetky kĺby, kosti ako polámané, ale horúčku teplomer neukázal, ako obyčajne. 36,8 - ani len zvýšenú teplotu nemal - podľa teplomera. Ale bol rozpálený, zvnútra, páľavu cítil najmä v očiach.
Už dlhé roky cítil odpor k čítaniu tzv. beletrie, preto opäť, tak ako vždy v krízových situáciách naslepo siahol do knižnice za chrbtom, do regálu s knižkami Ruda Slobodu - ako keď Pierre Bezuchov otváral naslepo Bibliu - tentoraz vycucol z knižnice KRV a JESEŇ.
Dušan Mitana
Narodil sa 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom v robotníckej rodine. Po maturite rok manuálne pracoval v rodnej obci, potom začal študovať novinárstvo na FF UK v Bratislave, po roku však prestúpil na VŠMU, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Po skončení štúdia roku 1972 dva roky pracoval ako redaktor literárneho mesačníka Romboid. Od roku 1975 žije ako profesionálny spisovateľ.
Knižne debutoval zbierkou poviedok Psie dni (1970), v ktorej sa zamýšľa nad zmyslom života a podstatou ľudskej existencie. Novela Patagónia (1972) je príbehom mladého človeka, ktorý sa búri proti zaužívaným spoločenským konvenciám a hľadá si vlastný životný priestor. Zo súčasnosti tematicky čerpajú aj poviedky zaradené do knihy Nočné správy (1976). Spoločenskokritický román Koniec hry (1984) na pozadí detektívnej zápletky rieši problém morálky a svedomia skutočného vinníka, za ktorého znáša trest niekto iný.
Kniha úvah, esejí, štúdií, slovníkových hesiel, lekárskych diagnóz a poviedok Hľadanie strateného autora (1991) je autorovou výpoveďou o jeho nazeraní na svet, na jeho možný vývoj i na princípy vlastnej tvorivej činnosti. Knihy poviedok Slovenský poker (1993), Patagónia (1994), Prievan (1996) sú tematicky rámcované súčasnosťou. Mitanove rozhovory a úvahy z rokov 1990 - 1998 dostali knižnú podobu pod názvom Pocity pouličného našinca (1998). "Fantasticko-faktografický pararomán s vesmírnou zápletkou alebo Dejiny spásy v 10 častiach s prológom a epilógom" je podtitul knihy Návrat Krista (1999).
Dušan Mitana je aj autorom básnických zbierok Krutohory (1992) a Maranatha (1996) a scenárov k viacerým televíznym filmom podľa literárnych predlôh iných autorov.
Novela Zjavenie vyjde vo vydavateľstve L. C. A. - Koloman Kertész Bagala.
