Dejiny jazykov nezažili ešte nikdy takú inváziu nových slov ako v posledných desaťročiach. Týka sa to hlavne jazykov malých národov, ktoré musia s novými technológiami, technickými vynálezmi, novými činnosťami v najrozličnejších oblastiach preberať aj ich názvy. Hľadanie domácich ekvivalentov by bolo totiž zbytočné. Na záplavu neologizmov by mala reagovať najmä jazykoveda, lebo tento nezvyklý jav je nielen lexikografickým lákadlom, ale najmä naliehavou výzvou, aby sa vyšlo v ústrety verejnosti, ktorej väčšina už alebo ešte významy nových slov nepozná, hoci je denne s nimi konfrontovaná. Ako vo všeličom inom, aj v tomto nás predbehli Česi.
Roku 1998 vydalo nakladateľstvo Academia v Prahe prvý zväzok kolektívneho diela Nová slova v češtine - Slovník neologizmů, ktorý obsiahol lexikálny materiál z rokov 1985 - 1995. Teraz naň nadviazal druhý zväzok za roky 1996 - 2002 prinášajúci nové slová, slová s novými významami, slovné spojenia a frazémy, ktoré sa dostali do slovnej zásoby češtiny neskôr. Tento zväzok je v porovnaní s prvým oveľa rozsiahlejší - prvý obsahuje 4600 hesiel, druhý 7000.
Autori pod vedením Olgy Martincovej zostavovali svoje slovníkové dielo ako abecedne usporiadané heslá, kde sa uvádza výslovnosť, pôvod, význam a exemplifikácia jednotlivých výrazov, pričom, ak treba, na konci heslového odseku sa odkazuje na súvzťažnosť s prvým zväzkom, takže čitateľ dostane kompletnú informáciu. Prevahu majú slová pochádzajúce z angličtiny, no takisto je zastúpená vrstva lexikálnych jednotiek slangového pôvodu (napríklad neschopa, pikoška) alebo domácich novotvarov (stadionovka - skladba alebo pieseň hraná na veľkých štadiónoch). Autori v úvode poukazujú na to, že nie všetky slová sa budú používať i v ďalšom období a že slovník nie je normatívny.
Práve na takomto diele sa dá demonštrovať, aký zázračný živý organizmus predstavuje jazyk, keď sa priamo pred našimi očami obohacuje novou lexikou a zároveň sa zbavuje starej, vytláčajúc ju na okraj. Ide zväčša o mechanické preberanie cudzích pomenovaní, cieľový jazyk mení niekedy len transkripciu (kouč-coach), ktorej pravidlá nie sú zatiaľ ustálené ani v češtine, ani v slovenčine. Slovník poskytuje veľa príkladov na novotvary v češtine, resp. na presun lexikálnych významov najmä po novembri 1989, keď niektoré slová vznikli (napríklad zvolebnieva sa), iné zanikli.
Napriek tomu, že spracovanie slovníka si zaslúži najvyššie uznanie, k niektorým jeho zásadám možno mať výhrady. Problematické alebo zbytočné sa mi zdá, ak sa tu uverejňujú tzv. okazionalizmy, teda slová, ktoré nepotrebujú vysvetlenie, lebo sú príležitostné a úzko dobové: načo uvádzať výrazy protizemanovský, protitemelínsky, visegrádsky a pod.? Alebo slová bežné, ktoré predsa nikto nemôže pokladať za neologizmy, napríklad kvázinovinár, kultovný, šéfkomentátor? Takýchto výrazov je v slovníku neúmerné množstvo hlavne tam, kde autori pracujú so slovotvornými predponami (anti-, multi-). Poznajú predsa rozdiel medzi slovníkom cudzích slov a slovníkom neologizmov.
Obrovskou výhodou však je, že slovník neologizmov sa dá bez akýchkoľvek problémov používať aj u nás, ak už nemáme - a iste tak skoro nebudeme mať - vlastný.
