V ten osudný deň (o ktorom vôbec netušil, že je osudný) sa musel veľmi zle vyspať. Olympijský víťaz 1988, prvý a doteraz posledný v histórii slovenskej atletiky, bol i je totiž dravý, rýchly a priam posadnutý prvenstvami.
Náhoda prvá - Jozef bol pomalý
Niekedy v máji 1977 vyberali chlapcov z učňovky Elektrovodu na akési preteky. Jozef zvykol uháňať do zasneženého lesa na bežkách. Bola však jar a súťažilo sa v atletike. Pohotovejší spolužiaci sa poprihlasovali na behy. Pribilinec mal voľbu - šprinty alebo chôdza.
Vybral si to druhé, hoci o disciplíne nemal ani potuchy. Lyžiarsky tréner Miroslav Slosiarik mu napochytro ukázal, ako sa šliape. Pribilinec vyhral, o dva týždne opäť. Na československej učňovskej olympiáde. Rozhodcovia čas radšej nepovedali, lebo neverili. Bol na úrovni nášho juniorského rekordu.
Náhoda druhá - o Pribilincovi vedel bežec
Juraj Benčík mal tisíc povahových odlišností od Pribilinca, ale v jednom boli ako dvojičky - chceli víťaziť. Aby sa nemálilo, rovno na svete. Benčík vtedy v sedemdesiatom siedmom tušil, že prah československých titulov neprekročí. Povedal si - čo nezmôžem ako chodec, hádam sa mi podarí ako trénerovi. Hľadal, snoril, lanáril do banskobystrickej Dukly.
Po jednom z tréningov sa "vyplakal" kamarátovi od bežcov-vytrvalcov Dušanovi Valentovi. "Musím znovu preliezť celú republiku, aby som našiel ten pravý talent," sťažoval sa.
"A čože by si, Ďurko, lozil hore-dolu, tu za kopcom chodí 'jedon' chlapec v čase juniorského rekordu," odpovedal írečitý Stredoslovák Valent.
"Tak mi ho prines ukázať. Ak je pravda, čo hovoríš, máš fľašisko," súhlasil chodec. Bol presvedčený, že stávku vyhrá.
Na prvý tréning prišiel v kopačkách
Pribilinec prišiel v kopačkách a "rozbil" trénované Benčíkove nádeje. V čase na úrovni rekordu. Začala sa jedenásťročná púť spolupráce i hádok, konfliktov dvoch tvrdých hláv. Lenže z oboch priam kričal víťazný cieľ.
Po poldruharočnom tréningu sa stal Pribilinec v Žiline juniorským svetovým rekordérom, o čosi neskôr v Bydgoszczi majstrom Európy v tejto vekovej kategórii. Na záver roku 1979 skončil na Svetovom pohári v holandskom Eschborne senzačne desiaty tesne pred o rok starším Nemcom Weigelom. Táto dvojica si súboj zopakoval o deväť rokov na oveľa vyššej úrovni.
Prvá olympiáda - úpal
Na trati moskovskej olympijskej dvadsiatky sa stretli tréner i zverenec. Rarita. Benčík nevydržal pekelnú horúčavu a vzdal. Pribilinec sa do cieľa dopotácal v zúboženom stave za mizerných 1:42:52,4 h. V tých časoch už chodil o dobrých dvadsať minút rýchlejšie. Jozef chcel dokončiť, hoci miestami na rovnej ceste blúdil a šliapal opačným smerom. Tri hodiny o sebe nevedel. Diagnóza - úpal. Benčík sa jedoval. "Hovoril som mu, aby si zobral čiapku. Ale on nie, chcel byť fešák."
Z Pribilinca bol i zostal kus frajera. Túto nepríliš peknú povahovú črtu pomaly, ale iste menil na sebavedomie. "A naučil sa počúvať rady. Vtedy som vedel, že máme vyhrané," pridával k charakteristike Benčík, neodpustiac si dôvetok, "ale bolo to veľmi ťažké. Oveľa náročnejšie ako ho naučiť rýchlo a technicky chodiť. To mal v sebe."
Druhá olympiáda - triumf
V Stuttgarte '96 na kontinentálnom šampionáte skúsil Pribilinec chuť veľkého víťazstva. Predtým i potom si odskákal prekliatie druhých miest. Tak skončil na ME 1982, MS 1983 i 1987.
"Teraz sa, Jozef, začneme baviť iba o víťazstve," vyriekol pred sezónou '88 Benčík. Pribilinec pokrútil nosom. Vedel, čo to znamená. Ešte väčšiu tréningovú drinu. Privolil, do Soulu sa tréner a zverenec úspešne prehádali.
Pretekom na dvadsať kilometrov hovoria chodeckí machri šprint. Pribilinec a Weigel šliapali v závere plece pri pleci v pekelnom tempe 3:40 min na kilometer. Nepopustili. Silueta štadióna rástla pre oboch preukrutne pomaly, ale bola to silná vidina. Asi dvesto metrov pred vchodom na ozrutné športovisko zakričal Benčík na zverenca: "Jozef, šliapni!"
Skúsil, po centimetroch získal štvormetrový náskok ako v šprinte. A šancu nepustil!
Po zopár ľahkých krokoch miešaných smiechom so slzami Pribilinec klesol na dráhu. Keď sa už zviechal, začul Benčíkov hlas: "Jožo, ty máš také šťastie, všetko ti odpúšťam." Olympijský víťaz sa zmohol na jediné: "I ja tebe."
