Výnimkou z tohto pravidla je básnický debut Erika Ondrejičku Na vnútornej strane viečok (Ex Tempore, Bratislava 2004), ktorý má zaujímavé pozadie.
Autor doteraz nikde nepublikoval a povolanie geodeta ho na to vlastne ani neiniciovalo; písal skôr sám pre seba a až ako štyridsaťročný sa na podnet Ľubomíra Feldeka rozhodol vydať svoje básne knižne. Feldek v doslove hovorí o veľkom prekvapení, keď sa dozvedel, že Ondrejička je zaťom jeho dobrého priateľa, nebohého výtvarníka Albína Brunovského a o ešte väčšom prekvapení, keď zistil, že Ondrejičkova prísne utajovaná (aj pred svokrom) básnická tvorba má vysoké umelecké kvality. Tak prišla na svet debutová zbierka, ilustrovaná doteraz nepublikovanými Brunovského kresbami, ktoré sú, mimochodom, ako "ušité" na Ondrejičkove básne. Pozrime sa teraz na odhalené mystérium jednej básnickej zbierky.
Už názov naznačuje, že Ondrejička nechce zaznamenávať povrchové dojmy, ide tu skôr o vnútornú vizualitu, ktorá v človeku ostáva trvalejšie: ako obraz, spomienka, myšlienka. Hlavnou témou jeho básní je žena, a to aj v neskoršom období jeho tvorby, keď už mávame za sebou poéziu prvých lások, prvých prudkých očarení i sklamaní. Na Ondrejičkovej zbierke sa dá dobre ilustrovať tento rozdiel vo videní ženského objektu a lásky vôbec, lebo sem zaradil aj svoje prvé básne - z nepochopiteľných príčin však až do druhej časti, takže jeho umelecký vývin nemožno sledovať kontinuálne, ale konfrontačne.
Kým jeho začiatky z rokov 1986 - 1989 poznačila jednak dosť predčasná nostalgia za posledným školským rokom, spolužiakmi, vojenčinou, bohémou, jednak pre tento vek príznačné pocity samoty, no aj efemérne lásky, druhá polovica zbierky vyjadruje vzťah k žene oveľa fixovanejší a prehĺbenejší a - paradoxne - aj protikladnejší. V jeho ľúbostných veršoch z novšieho obdobia je tlmená zmyslovosť, nad ktorou dominuje radosť z bytia vôbec, z existencie toho druhého; ale aj to telesné dokáže priblížiť s poetickou rafinesou, to vášnivé s hravým nadľahčením.
A navyše, všetko tu plynie napriek módnemu, neviazanému postmodernizmu vo viazanom verši, pravidelnom rytme a výborných rýmoch. "Si moja najkrajšia báseň bez mena / a sama zapaľuješ tiché písmená / celkom zbytočne ich potom ukrývaš / ako priehľadné karty / na pauzovaný mariáš / aj tak priznáš farbu / dnes si červená / a ja už tuším čo to znamená / keď pre deväť ostrých pazúrikov šelmy / budeme na chvíľu nepriateľmi / a pre ten desiaty zlomený / ústami ukradnem slová zo ženy."
Ondrejičkova zbierka obsahuje okrem básní o láske aj básne reflektujúce inú ľudskú skúsenosť, najmä prežívanie času a s tým spojené myšlienky na smrť. Trefne to vyjadril v básni Tá istá téma, kde smrť stotožňuje s láskou; toto porovnanie sa v poézii vyskytuje síce už dávno, no aj tu si náš básnik našiel svojský prístup. V inej básni, Partie v konskej koži, však zopakoval Válka a jeho báseň Šachy (ba dokonca názov pripomína inú jeho zbierku Milovanie v husej koži); ostatne, Válkova poetika priaznivo ovplyvnila neskoršiu Ondrejičkovu tvorbu.
Za zmienku stojí, že Ondrejička sa až úzkostlivo vyhýba spoločenským témam, hoci v básňach spred roku 1989 má aj niekoľko nie veľmi vydarených pokusov o satirickú poéziu, kde sa vysmial cenzorom i všelijako laureovaným básnikom. Jeho začiatočnícka poézia by si bola zaslúžila prísnejší výber, lebo často je to len zručné veršotepectvo.
Ondrejičkova zbierka je inak príjemným prekvapením a znamená pre autora záväzok, aby tentoraz už definitívne vyšiel z anonymity.
