Dvojročná Barborka už videla oveľa väčší kus sveta, než mnohý dospelý Slovák za celý život. Jej rodičia Alena a Márius Koščálovci totiž pracujú pre humanitárnu organizáciu Lekári bez hraníc, a tak rodina putuje z misie na misiu pomáhať ľuďom tretieho sveta.
Dvojročná Barborka občas zapletie do slovenčiny francúzske slovíčko. Po francúzsky totiž hovorí rovnako plynulo ako po slovensky. Reč ju naučila černošská pestúnka. Malá Bibi žila od šiestich mesiacov na čiernom kontinente. Najprv v Burkine Faso, potom v Benine a hoci je momentálne v Bratislave, vyzerá to, že na jeseň začne chodiť do škôlky v Číne. Jej rodičia - lekárka Alena Koščálová a stavebný inžinier Márius Koščál - pracujú totiž v organizácii Lekári bez hraníc a často balia kufre. Zaujímavé je, že hoci Lekári bez hraníc sú najväčšou zdravotníckou a humanitárnou organizáciou na svete, pracuje v nej dohromady iba päť Slovákov. Na príčine je naša zlá informovanosť. Aj MUDr. Alena Koščálová sa tam dostala náhodou.
"Prečítala som si o ich existencii v časopise na zdokonalenie francúzštiny. Po škole som bola na stáži v Paríži, kde majú centrálu, tak som si povedala, zájdem tam a zistím, ako fungujú. Zamestnať sa v Bratislave bol problém, chcela som vyskúšať iné možnosti. No a o dva mesiace som už cestovala do Východného Timoru."
Lekári bez hraníc neberú doktorov bez praxe, Alene však pomohlo nedorozumenie.
"Vo Francúzsku získate titul až po dvoch-troch rokoch práce, nie ako u nás, hneď po promócii. Mala som v dokladoch MUDr. a im ani nenapadlo, že nemám prax."
Márius - vtedy ešte len priateľ - získal informácie už od nej a dostal sa do Tanzánie. Aj ďalšia slovenská lekárka, čo pracuje pre organizáciu, je ich kamarátka. Vlastne ju tak trochu nahovorili, keď jej rozprávali vlastné skúsenosti.
"Veľa slovenských lekárov má záujem pomáhať krajinám tretieho sveta, ale majú málo informácií. Treba, aby sa o Lekároch bez hraníc na Slovensku oveľa viac vedelo," zdôrazňujú manželia.
Prvá misia
Pri prvej misii si lekár nemôže klásť požiadavky, musí ísť, kam ho pošlú. Alena sa dostala na šesťmesačnú povojnovú misiu do Východného Timoru. Do krajiny, kde bolo viac ako sedemdesiat percent domov spustošených, infraštruktúra a zdravotný systém úplne zničené.
Ako na to spomína?
"Cesty do Timoru som sa nejako zvlášť nebála, no tesne pred odchodom predsa len napätie vzrástlo. Najmä kvôli správam, ktoré prichádzali. Predstavovala som si, že každý deň sa niečo zomelie, že budem žiť v neustálom strachu. Bolo krátko po prevrate. Predtým Timor anektovala Indonézia a ozývali sa hlasy, že Indonézania sa vrátia a urobia nový prevrat. Spočiatku to naozaj bolo napínavé. V dedine zavýjali psy a domorodci vraveli, dobre je, kým ich počuť. Keď stíchnu, znamená to, že prišli ozbrojenci a postrieľali ich."
Na mladú lekárku našťastie čakalo toľko práce, že na strach nebol čas. Z Timoru odišli všetci lekári, lebo to boli zväčša Indonézania. Na všetko bola sama, len spočiatku jej pomáhala jedna Francúzka. Alena ošetrila denne asi sto pacientov, okrem toho vo dne v noci robila výjazdy k urgentným prípadom a navštevovala vzdialené zdravotnícke strediská, kde školila miestny personál.
Raftovanie medzi krokodílmi
Doktorka Koščálová ošetrovala všeličo. Úraz spôsobený pádom kokosového orecha, zle sa hojacu ranu po uhryznutí krokodílom, bodnutie škorpiónom. Najčastejšie však liečila maláriu, tuberkulózu a japonskú encefalitídu.
"V Ázii je to častá choroba, ale v Timore ju dovtedy nezaznamenali. Ide o vírusové ochorenie s ťažkým priebehom a vysokou úmrtnosťou. Nie je veľká možnosť vyliečiť ho, no dôležité je, že sa podarilo diagnostikovať prvé prípady. Hneď prišla Svetová zdravotnícka organizácia zisťovať možnosti prenosu."
Nemala strach, že sa nakazí?
"Určite, riziko bolo, ale keď lekár pracuje s infekčnými chorobami, naozaj si dáva pozor. Paradoxne, nebezpečnejšie to môže byť na Slovensku, keď lekár príde do kontaktu s infikovaným pacientom a nevie o tom. Aj keď som neskôr pracovala s chorými na AIDS, uvedomila som si, ako slovenskí lekári často riskujú. Koľkokrát sa pichnú o ihlu, nevezmú si rukavice. Na misiách sa naučíte nepodceňovať možnosť nákazy."
Všetkému sa však predchádzať nedá, takže Alena aj Márius na vlastnej koži vyskúšali útrapy malárie. Človek si však zvykne na všetko. Alena dokonca zvládla aj najväčšiu fóbiu - z hadov.
"Stále mám strach, určite by som sa nepustila do húštiny, ale naučila som sa s tým žiť. Nie ako spočiatku, keď som sa bála prejsť pár metrov zo strediska do domu. No potom som musela ísť v noci na obhliadku mŕtvoly, kilometre sa brodiť bahnom, bez toho, aby som tušila, kam stúpam a na mamby som ani nepomyslela. Hoci nie som od prírody hazardér, po čase som raftovala po rieke a kúpala sa vo vodopádoch, nemysliac na to, že tam žijú krokodíly."
Dilemy
Liekov mali na misii relatívny dostatok. Pokryli spektrum ochorení, ktoré v misijných podmienkach dokázali diagnostikovať a liečiť. Mali tiež röntgen, základné vybavenie laboratória, no najdôležitejší bol kontakt s pacientom.
"Nie ako u nás, kde chorý ide najprv na krv, moč, ultrazvuk a až podľa výsledkov začne lekár uvažovať o diagnóze. Tu som najprv určila diagnózu a až potom dobre zvažovala, ktorú z diagnostických metód si môžem dovoliť použiť."
Hoci Alena je žena a navyše pôsobí veľmi dievčensky, s autoritou u domorodcov problém nemala.
"Černosi až prehnane dôverujú bielym, veria, že všetko vyriešia. Niekedy je to nesmierny tlak. Často sa musíte rozhodnúť okamžite, aj keď si nie ste celkom istí, čo je správne, a pritom vidíte, ako bezmedzne vám pacient dôveruje. Hneď na začiatku ma napríklad zavolali k rodičke. Bol to môj prvý pôrod, bála som sa, ako ho zvládnem, najmä keď sa nerodilo v nemocnici. Našťastie, otec už odrodil päť detí, takže síce som ho akože navigovala, ale v skutočnosti som sa ja učila od neho. Keby pôrod nechal na mňa, zrejme by nemal taký hladký priebeh. Jemu však dodávalo istotu, že má pri sebe bielu doktorku."
Iná situácia tak dobre nedopadla.
"Na výjazde asi tri hodiny od základne sme v jednej chatrči našli dievčatko s maláriou. Bolo vo veľmi vážnom stave, už jej zlyhávali základné životné funkcie. Prehovorila som rodičov, že musí ísť do nemocnice, na mieste pre ňu nemôžeme nič urobiť. Presun bol hrozný. Strašné cesty, otcovi bolo zle a neustále vracal, mama, naopak, celú cestu prespala, kým my sme sa snažili udržať malú pri živote. Bohužiaľ, po príchode do nemocnice umrela. Rodičia nás začali nenávidieť, lebo sme ich odviezli ďaleko od domu a dieťa nezomrelo v rodine. Keď sme neskôr išli okolo ich dediny, hádzali po nás kamene. No aj keby som sa v tej situácii ocitla znovu, stále neviem, čo by bolo správne. Dieťa bolo vo vážnom stave, ťažko povedať, či sa ešte dalo niečo urobiť, ale na druhej strane - ani sa o to nepokúsiť?"
Na jazere Tanganika
Kým Alena v Timore absolvovala univerzitu života, Márius odcestoval do Tanzánie budovať zdravotné strediská. Bol tam jediným Slovákom, jediným stavbárom a za prácou sa neraz aj niekoľko hodín plavil na člne po rozbúrených vlnách jazera Tanganika.
"Žil som na hranici s Kongom, asi 1300 km od hlavného mesta. Bolo to strašne zaostalé miesto, obchody prázdne, mäso na trhu sa černelo muchami. No s prácou som bol spokojný. Mal som na starosti všetko od projektov cez zháňanie stavebných firiem až po stavebný dozor. Rokoval som aj s náčelníkmi, lebo na stavbe pracovali vždy aj miestni ľudia, aby si dedina stavby vážila. Napríklad nosili vodu, prípadne piesok z domácich zdrojov. Domorodci boli manuálne veľmi zdatní. Niekedy sme nevedeli zohnať nejaký materiál, a kým sme hľadali náhradu, oni doslova na kolene vymysleli náhradné riešenie."
Kameňom úrazu však boli termíny. Stavby sa často dodávali aj s polročným oneskorením.
"A boli sme radi, že sa vôbec zrealizovali, lebo tam nie je právne prostredie, záväzky sa vlastne nedajú vymáhať. Pritom musíte platiť zálohy, aby mali za čo stavať. Jednému kolegovi sa stalo, že zástupca miestnej firmy od neho zobral 40 tisíc eur a viac ho nevidel. Afrika je veľký kontinent."
Na misii s Barborkou
Keď sa skončila timorská misia, prišla do Tanzánie aj Alena. Nejaký čas pracovali s Máriusom spoločne, potom sa vrátili na Slovensko, zobrali sa a narodila sa im Barborka. Keď mala pol roka, balili kufre na ďalšiu cestu. Najprv do Burkina Faso, potom do Beninu.
"Nemôžem povedať, že som sa nebála. Cestu som trochu sabotovala, nebola som presvedčená, že je najmúdrejšie odcestovať do Afriky s malým dieťatkom. Ale s manželom sme boli dohodnutí, že keď bude príležitosť, pôjdeme znovu a nechcela som rušiť slovo. Podmienkou však bolo, že nás musia poslať do bezpečnej krajiny. Tiež ma trochu upokojovalo, že ako rodina sme mali nárok na vlastný dom a niekoho, kto sa postará o domácnosť."
Prvé tri mesiace však aj tak žili na dedine, ktorou viedla jediná cesta, naokolo boli len hlinené chatrče, pasúce sa kozy, špina, deti chodili na potrebu k ich domu. Nič sa tam nedalo kúpiť, nebolo kde sa prejsť. Bibi musela byť neustále v dome alebo v malej záhradke. Neskôr sa však presťahovali do väčšieho mesta, kde sa žilo ľahšie.
"Keď sme s Bibi prišli do Afriky, spočiatku som bola trochu paranoidná. Bála som sa infekčných a parazitárnych ochorení, trpela som, že musím do práce a ju nechávam pestúnke. No keď som videla, ako dobre si rozumejú, upokojila som sa. Pracovala som neďaleko domu, takže som bez problémov mohla odbiehať aj kojiť. No najmä, Bibi vôbec nebola chorá, výborne sa aklimatizovala. Fľašky som jej síce sterilizovala po celý čas, aj vodu pre ňu sme kupovali, ale pochopila som, že nezabránim, aby si hocičo pchala do úst ako všetky malé deti."
S požehnaním šamana
Kým Márius budoval, Alena pracovala s chorými na AIDS. Nemala ako mama malého dieťaťa väčší strach?
"Túto prácu nemôžete robiť, keď máte predsudky. Našou úlohou bolo, naopak, predsudky búrať. Mali sme veľa HIV pozitívnych priateľov, o mnohých sme to určite ani nevedeli. No je pravda, že hoci mám rada aj sesterskú robotu, teraz som injekcie a odbery nevyhľadávala, lebo pri nich je riziko nakazenia väčšie."
Chorí na AIDS boli roky vytláčaní na perifériu. Dnes to tak nie je. Jednak nakazených je toľko, že nemajú byť kam vytláčaní, no pomohla aj osveta. Lekári bez hraníc totiž nielen liečia, ale aj prednášajú, rozdávajú po uliciach prezervatívy a učia, ako ich použiť, organizujú divadelné predstavenia a koncerty venované problematike AIDS.
"Problémom bolo, že v Afrike má muž prevahu nad ženou. Ak pochopí len žena, že sa treba chrániť, nestačí to, dôležité je, aby súhlasil chlap. A tiež náčelníci a šamani, teda spoločenské autority."
Podľa Aleny Koščálovej síce potrvá ďalších desať rokov, kým bude postoj k HIV pozitívnym správny, ale už teraz vidno veľký pokrok.
"Predtým ľudia ani nechceli vedieť, či sú infikovaní, lebo nevideli perspektívu. Kto má AIDS, aj tak umrie! Dnes vidia, že liečba im dokáže predĺžiť život o desať - pätnásť rokov, takže sa chcú testovať. Naopak, nastáva opačný extrém. Aj zdraví začali hovoriť - som pozitívny. Do AIDS sa investuje veľa peňazí, chorí dostávajú podpory na projekty, a tak v tom niektorí vidia cestu, ako sa dostať k peniazom."
HIV či ukameňovanie?
Liečba HIV/AIDS je náročná. Chorý musí pravidelne užívať celý koktail tabletiek, nesmie vynechať, urobiť chybu. Treba tiež dozrieť, aby lieky nepredal na čiernom trhu.
"Každý pacient má preto poradcu. Kým sa začne s liečbou, musí k nemu prísť na zopár sedení. Vyskúša ho, či naozaj rozumie, ako užívať lieky, čo sa stane, keď zabudne... Sedenia musí absolvovať aj spoločník, zvyčajne niekto z rodiny, kto s chorým bude sledovať liečbu."
Samostatnou kapitolou sú mamy s bábätkami. Dieťa sa totiž môže nakaziť nielen v bruchu, ale aj pri pôrode a kojením.
"Problém je, že roky im zdôrazňujeme, aby kojili čo najdlhšie a teraz to zrazu zakazujeme. Navyše, stanovisko lekárov k dojčeniu HIV pozitívnych rodičiek nie je jednoznačné. Na jednej strane sa zväčšuje riziko nákazy, ale zase, nekojené deti často umierajú na hnačky. Ženy teda treba poučiť aj o umelej výžive, no tiež im ukázať ako vyvárať fľašky, zabezpečiť všetko od mlieka cez hrnce až po hubky."
Lekári si tiež musia dávať pozor, aby nešli proti miestnym zvyklostiam.
"Keď v Benine zomrel manžel, jeho vdovu si automaticky musel vziať mladší brat. Najmä mladí muži však často umierali práve na AIDS, takže aj žena bola chorá. Nedalo sa však zabrániť, aby sa s ňou zdravý brat neoženil. Fungovalo tam travičstvo, takže keby sa vzoprel, otrávili by ho."
Kolíska woodoo
Benin je kolískou woodoo.
"Je to však pozitívne náboženstvo," vysvetľuje Márius. "Bábiky s napichanými ihlami v tele sú typické pre Haiti. Z Beninu tam prichádzalo veľa otrokov a takto sa bránili týraniu otrokárov."
Alena sa s čarovaním stretávala aj v lekárskej praxi:
"Berú to tam veľmi seriózne, takže som sa musela tváriť vážne, keď mi miestni rozprávali, ako v dedine niekoho premenili na hrocha alebo krokodíla. Dokonca aj môj kolega domorodý doktor veril, že jeho sestru začarovali. Horšie bolo, že niekedy tak škatuľkovali aj pacientov - toho netreba liečiť, je len začarovaný."
Alena síce na woodoo neverila, ale ani si s ním nezahrávala.
"Chcela som stáť mimo, nebyť do toho vtiahnutá. Keď vidíte, ako hlboko mu miestni ľudia veria, napadne vám, že niečo na tom musí byť. Nikdy som však nevidela zaklínací rituál aj preto, že čarovanie je záležitosť, ktorá sa dedí z generácie na generáciu a prísne sa stráži. Cudzincov nezasvätia, hoci niekedy by som z lekárskeho hľadiska potrebovala isté informácie. Napríklad, aké látky dal šamani môjmu pacientovi, lebo pri liekoch na AIDS hrozia kontraindikácie. Bolo to však absolútne vylúčené. Domorodci dôverovali šamanom viac ako lekárom. Bolo preto dôležité spolupracovať s nimi, aby šírili osvetu. Zdravotníci im za to často museli platiť. Keď dali peniaze, aj čary potvrdili, že je správne liečiť sa."
Držitelia Nobelovej ceny za mier
Organizáciu Lekári bez hraníc (Médecins sans frontieres - MSF) založila v roku 1971 skupina francúzskych lekárov. Dnes je to najväčšia mimovládna zdravotnícka a humanitárna organizácia na svete. V roku 1999 získala Nobelovu cenu za mier.
Lekári bez hraníc pomáhajú obetiam prírodných katastrof, ozbrojených konfliktov a epidémií vo viac ako osemdesiatich krajinách sveta. Okrem záchranných misií majú dlhodobé programy na obnovu zdravotníckych systémov zdevastovaných vojnovými konfliktmi. Mnohé programy sú zamerané na boj s tropickými chorobami ako spavá nemoc, malária, no tiež TBC či AIDS. V krajinách, kde chýbajú akékoľvek zdravotnícke štruktúry, rekonštruujú nemocnice, rozbiehajú programy očkovania, budujú kanalizácie a zdroje pitnej vody a školia miestny zdravotnícky personál.
Misie Lekárov bez hraníc sú napríklad v Libérii, Benine, Uzbekistane, Iráne, Srí Lanke, Afganistane, Iraku a Keni. Pracuje na nich viac ako tritisíc medzinárodných dobrovoľníkov a asi pätnásťtisíc miestnych pracovníkov.
Lekári bez hraníc
Hoci mnohí Slováci pracujú v krajinách tretieho sveta, na misiách MSF sú zatiaľ iba traja slovenskí lekári, jeden stavebný inžinier a jedna Slovenka, ktorá pracuje v rakúskej pobočke. Pritom MSF neustále hľadá lekárov, ktorí sú ochotní pomáhať krajinám v núdzi.
Slovenskí lekári, ktorí sa chcú zapojiť do projektov Lekárov bez hraníc, sa môžu obrátiť práve na rakúsku pobočku. Internetový kontakt je www.msf.at .
Musia vedieť po anglicky, znalosť ďalších jazykov je výhodou. Minimálna dĺžka prvej misie je šesť až deväť mesiacov. Pre pozíciu všeobecného lekára treba mať minimálne dva roky praxe vo všeobecnej medicíne, pre pozície špecialistov treba atestáciu 1. stupňa v odbore chirurgia, gynekológia, pediatria, anestéziológia alebo interná medicína. Skúsenosti z oblasti tropickej medicíny, verejného zdravotníctva a skúsenosti s výučbou a školením sú veľkou výhodou.
Úlohou Lekárov bez hraníc je nielen liečiť, ale tiež pomáhať domorodému obyvateľstvu budovať zdravotné strediská, kanalizáciu či zdroje pitnej vody.
Lekári bez hraníc sú najväčšou mimovládnou zdravotníckou a humanitárnou organizáciou na svete, ktorá poskytuje zdravotnícku pomoc ľuďom v ohrození vo viac ako osemdesiatich krajinách sveta. V roku 1999 jej bola udelená Nobelova cena za mier.
FOTO - ARCHÍV A. a M. KOŠČÁLOVCOV a MSF
