lovenskej výpravy. Skôr preto, že som bol starý koreň. Veď tam pochodovali mnohé esá. Napríklad Bugár, Železný. Teda, česť to bola veľká," hovorí 41-ročný rodák zo Zlatých Moraviec.
Republika sa rozpadávala, politici sa škriepili, budúcnosť po nežnej revolúcii bola zrazu nejasná. "Cítili sme nostalgiu. Bola to zvláštna olympiáda. Uvoľnená po páde Berlínskeho múra. V tomto smere fajn. Účastnícke rekordy sa len tak sypali. Konečne sa mohli zúčastniť úplne všetci športovci aj špičkoví profesionáli. Odviazaná atmosféra panovala tiež v československej zostave. Viac-menej sa každý staral sám o seba, tvorili sa rôzne kamarátske skupiny. S mnohými spolubojovníkmi sme spomínali na nymburské sústredenia ako na dobrú vec. Nie som prívrženec extradrilu, ale v športe musí fungovať poriadok. Ono na tých zrazoch bol aj kopec zábavy a zbližovania sa ľudí. Pri súťažení to pomáha, hoci človek robí individuálny šport. Jednou vetou - bolo nám ľúto, že sa niečo končí, a nevedeli sme, čo sa začne."
Lohyňa skončil napokon piaty. "A to pre mňa robí z Barcelony zlú spomienku. Trúfal som si na medailu, pravdu povediac zlatú. Hneď v prvom kole som prehral s jedným Rusom. Dvaja rozhodcovia na konci už zdvihli ruky, že je na lopatkách, ale chýbala tretia ruka hore. Bol koniec duelu. V predĺžení som potom na body prehral. Zobralo ma to viac, než som si myslel. Potom som prehral ešte s jedným Nemcom, ktorého som musel pri priemernom úsilí zdolať ľavou zadnou. Bol som už bez motivácie, iskry, nanič."
Slovenský zápasník odprevádzal z olympiád Česko-Slovensko a štyri roky v Atlante privádzal na hry samostatné Slovensko. Opäť bol vlajkonosič. "A opäť veľká česť a úplne iná situácia. Viedol som mladú výpravu, tým nemyslím len ,nízky' vek štátu. Napokon náš prvý olympijský víťaz Martikán mal vtedy sedemnásť. Bola to komerčná olympiáda s pomerne veľkým množstvom zmätkov, ale nespomínam na ňu zle. Slovensko zapadlo medzi ostatné krajiny ako rovnocenný partner. Na rozdiel od Barcelony mi neprekážalo, že som nesiahol na medailu. Hovoril som si - každé umiestnenie do šestky bude fajn. Napokon som mohol pri troške šťastia stáť na stupni víťazov, do posledného momentu som bojoval o bronz. Gruzínec Kurtinadze bol však lepší," spomínal Lohyňa, ktorý po tomto zápase odložil do stredu žinenky zápasnícke topánky a prikryl ich bielou vreckovkou.
Tým, čo nechápali symboliku, pomohol dôvtipný hlásateľ: Slovák Jozef Lohyňa sa po dlhoročnej a obzvlášť úspešnej zápasníckej kariére lúči so žinenkou. "Päťtisíc divákov stalo a tlieskalo. Neubránil som sa slzám," pripomenul.
S tým koncom to celkom pravda nebola. Pred majstrovstvami Európy v Bratislave ho prehovorili, aby to ešte skúsil. Počúvol a získal bronz.
Jozef Lohyňa na šport nezanevrel. Do istej miery zostal trénerom, hoci nie čisto zápasníckym. Podniká, otvoril si obchod s hokejovými vecami. Pomáha športovcom v oblasti kondičnej prípravy. Ľubomír Višňovský a Žigmund Pálffy už využili jeho skúsenosti počas hokejového leta.
