To, čo deťom hovoríme, by sme mali aj robiť. Rozpor medzi poučkami a správaním rodičov totiž môže deťmi veľmi otriasť. Ak hovoríme jedno, a robíme druhé, deti budú spravidla napodobňovať naše činy, a nie slová.
ILUSTRAČNÉ FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Mnohí rodičia v snahe čo najlepšie vychovať svoje deti im vtĺkajú do hláv lexikóny slušného správania, rozprávajú im o morálnych pravidlách a hodnotách, používajú tresty a odmeny.
Aj v školách sa zameriavajú hlavne na poučky a formulky správnych postojov. "Pozdrav je prejavom úcty a slušnosti. I my sa máme navzájom slušne zdraviť. Mladší majú pozdraviť starších. Nikdy nezabudnite pozdraviť svojich učiteľov a farárov," káže prváčikom a druhákom učebnica evanjelického náboženstva.
Nie reči, ale činy
Psychológovia sa však zhodujú v tom, že nielen to, čo deťom hovoríme, ale najmä ako sa pred nimi správame, ovplyvňuje to, aké budú. "Dieťa treba vychovávať, usmerňovať, dávať mu niečo ako softvér pre jeho správanie, pre rôzne situácie, pretože to jednoducho nevie. Čo má a čo nemá robiť, čo je dobré a čo zlé - mu musíme opakovane vravieť," hovorí Jolana Kusá z Centra poradensko-psychologických služieb.
Upozorňuje však, že dieťa zároveň napodobňuje rodičov, iné deti a dospelých. "Pre deti je dospelý človek, ktorý je pre nich významný - rodič, učiteľ - autoritou, o ktorej nepochybujú. Veria ich slovám, napodobňujú ich skutky."
Až v období siedmich, deviatich rokov sa u detí začne vyvíjať sebaobraz a stávajú sa autonómnymi bytosťami. Až po pubertu, keď proces vrcholí, sa formuje ich vlastná psychika a hodnoty, čo sa začne prejavovať v kritickosti k rodičom, učiteľom a iným dospelým.
Pozor na pubertu
"Dieťa vo veku tesne pred pubertou a v puberte je mimoriadne citlivé na rozpory medzi slovami a skutkami u dospelých a môže nimi veľmi trpieť. Ak nájde v rodine a osobnostiach rodičov závažné odchýlky od noriem, ktoré tvoria výchovný systém, pravidlá, otrasie to základmi jeho sveta," upozorňuje J. Kusá.
V tomto prípade platí, že nad slovnými pravidlami prevážia skutky. "Ak dieťa odhalí rozpor, má prirodzenú tendenciu napodobňovať správanie, skutky rodičov. Až neskôr, v priebehu dospievania, je schopné sa od nich dištancovať."
Robíme niečo vo výchove zle?
Podľa poznatkov a skúseností učiteľov a psychológov pribúda detí, ktoré majú psychické problémy. Narastá počet neuróz, pribúdajú deti s rečovými ťažkosťami, emocionálnymi poruchami či poruchami správania.
Robíme vo výchove niečo zle? Psychologička radí: "Dieťa sa učí v rodine sociálnemu, kultúrnemu aj emocionálnemu správaniu. Ak chceme, aby nebolo hrubé, surové, bezohľadné, násilnícke či ľahostajné, nesmieme sa k nemu a k svojmu okoliu takýmto spôsobom správať. Keď je rodič nútený povedať svojmu dieťaťu - ty si nemôžeš dovoliť to, čo ja, čo dospelí, práve ho dobehla jeho nedôslednosť."
Podľa nej si musia aj rodičia priznať svoje ľudské nedostatky a želať dieťaťu, aby sa im vyhlo. Tiež je potrebné osobnosť dieťaťa rešpektovať od narodenia, a od 8-9 rokov je dôležité deti pozorne počúvať a rešpektovať ich názory.
Trest a odmena už nie sú moderné
Odmena a trest patria ku klasickým metódam výchovy. Podľa moderných výskumov však nie odmieňanie a trestanie, ale pripisovanie pozitívnych vlastností (Si šikovný...Výborne to vieš vždy povedať...) výchovu detí lepšie ovplyvňujú.
V prieskume, kde sa porovnávali účinky stimulácie, čiže odmeny a trestu, a účinky uvedomenia si prospešného správania sa ukázalo, že kým u desaťročných detí boli účinné obidve, u osemročných detí mal pozitívne výsledky iba druhý faktor - odmena, a trest nie.
Odmeny a tresty majú nevýhodu aj v tom, že ich konečný efekt môže byť presne opačný, ako vychovávateľ očakáva.
Podľa ďalších štúdií môžu mať vo výchove trvalé účinky skôr priaznivé slovné pochvaly typu: "Toto je naozaj dobré." "Som nadšený", ktoré stimulujú ochotu dieťaťa pomáhať alebo niečo darovať.
Aj ďalší experiment ukazuje, že prejavy sympatie alebo súhlasu sú silnejšími výchovnými prostriedkami ako napríklad odmeny. Experiment sa uskutočnil pomocou malého zariadenia, ktoré malo dve tlačidlá. Pri stlačení prvého sa rozsvietila zelená žiarovka, pri stlačení druhého tlačidla vypadol cukrík. Ak dieťa stlačilo prvé tlačidlo, experimentátor prejavil radosť a spokojnosť. Ak stlačilo druhé, vypadol cukrík, ale experimentátor neprejavil ani súhlas, ani nesúhlas. Ukázalo sa, že oveľa viac detí si zvolilo prvé, než druhé tlačidlo, a to aj napriek silnej motivácii - cukríku.
V modernej psychológii sa tiež venuje veľká pozornosť metóde tzv. posilňovania. Tá sa využila u veľmi agresívnych predškolákov. Terapia spočívala v tom, že učiteľ venoval pozornosť obeti agresie a prejavil jej sympatie. Agresívnemu dieťaťu prejavil neskôr pozornosť za neagresívne správanie. Tento spôsob posilňovania viedol k výraznému zníženiu agresivity žiaka.
Zdroj: L. Lenz, Pedagogika etickej výchovy.
