Karol Strážnický
režisér
manžel Viery Strážnickej

Ako, kedy a kde ste sa zoznámili?
Mama sa rozhodla, že by som si mal zobrať toto dievča. Zoznámili sme sa, ale nič z toho nebolo. Vierka - vysoké dievča s drdolom, bývala ďaleko. Až neskôr sme sa párkrát stretli v Prahe a začali sme spolu chodiť.
Dátum svadby?
Pamätám si ho presne, pretože som nakrúcal prvý zábavný televízny seriál Zrkadlo občana Pokorného a mal som voľný víkend iba prvého apríla. Moja žena sa však odmietla vydávať v tento termín, a preto sme sa brali 29. apríla 1967.
Ako si spomínate na svadbu?
Bola hektická, pretože predtým som ešte nakrúcal a moja budúca žena so svojou rodinou meškali. Televízny štáb bol pripravený nakrútiť z našej svadby reportáž. Dokonca aj áno sme si museli povedať dvakrát, pretože to prvé zvukár nezachytil.
Takže máte svadbu zdokumentovanú?
Ešte na dvojpás, ale videli sme ju iba raz. Takúto premietačku už nikto nemá.
Aká je deľba práce v domácnosti?
Bývam so svokrou. Čo sa varenia týka, na 40 percent varí ona a o ostatok sa sám postarám. Varím podľa kuchárskych kníh.
Naučili ste sa to, odkedy je vaša manželka v zahraničí?
Nie celkom, pretože na vojenskej službe som bol s Petrom Mikulíkom, ktorý už ako mladík výborne varil. Pripravoval špeciality a ja ako jeho mazák som umýval riad.
Kde a ako sa vám spolu býva?
Už tridsať rokov v paneláku v Karlovej vsi a som tu spokojný. Onedlho sa budeme sťahovať do iného bytu a mne bude určite ľúto.
Kde trávite voľný čas?
Na chalupe v Nízkych Tatrách. Som tam sám alebo so starými, dobrými priateľmi. Stretávame sa v miestnej krčme a radi si zaspievame. Hrám zle na husle, zato Jaro Mareš dobre na gitaru. Kým bol s nami Boris Droppa - harmonikár, tak nám vraj tento orchester okolité dediny kedysi závideli.
Kde ho podľa vás trávi vaša manželka?
Ešte stále hráva tenis, a keď majú v Štrasburgu ľahký rozvrh, chodievam za ňou a voľný čas trávime spolu.
Obľúbená reštaurácia, kaviareň?
Môj byt. Som totiž skrytý alkoholik. Keď prídem domov, odstavím auto, dám si dve deci vína a potom ešte raz. Dobré predsavzatia, že nebudem večerať, opäť poruším a poriadne sa najem.
Na čo najradšej míňate peniaze?
Na dobré jedlo. Napríklad na plnené prsia na citrónovo-šľahačkovej omáčke a podobne.
A vaša manželka?
Určite aj na nás chlapov, a pretože ona je v našej rodine arbiter elegancie, tak na šaty. Dobre sa oblieka.
Na ktorý výlet s manželkou najradšej spomínate?
Mal som šťastie, že som na staré kolená videl zámky na Loire, bol som v Kanade a v USA, prešli sme Malorku, Korziku... Okrem toho rád spomínam, ako sme zveľaďovali chatu.
Z čoho ste sa spolu naposledy tešili?
Keď náš syn úspešne skončil štúdium na Právnickej fakulte UK a urobil pohovor na Inštitút európskych štúdii v Štrasburgu. V súčasnosti tam dokončuje postgraduál.
Počuli ste o svojej manželke nejakú klebetu - a čo vy na to?
Keď sme boli mladší, počul som o nej, že nemá zmysel pre humor. Pochopil som, že to nie je celkom pravda.

Karol Strážnický vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave. Pôsobil aj v Trnavskom divadle, od roku 1966 začal pracovať v Slovenskej televízii ako režisér v Hlavnej redakcii zábavy. Režíroval televíznych Bakalárov, mikrokomédie, cyklus Vtipnejší vyhráva, veľké televízne zábavné relácie. S manželkou vychoval syna Martina, ktorý je právnik.

Viera Strážnická
sudkyňa
manželka Karola Strážnického

Ako, kedy a kde ste sa zoznámili?
Náhodou v Prahe. Pracovala som tam v podniku zahraničného obchodu ako mladá právnička. Naša známosť pokračovala od čias, kedy chodieval pozrieť svoju mamu na tenisové kurty. Nezačali sme ako zaľúbenci, len sme sa o seba zaujímali.
Čo vás na manželovi zaujalo?
Bol rozhľadený, múdry a zdvorilý. Dobre sa s ním rozprávalo a vedela som o ňom, že bol zázračné dieťa. Zaujímalo ma, ako vyzerá zázračné dieťa v dospelosti. A ukázalo sa, že má formát. Nikdy som si však nemyslela, že tento vzťah bude pokračovať.
Dátum svadby?
Iba manžel si myslí, že si ho nepamätám! Bolo to 29. apríla 1967. Bola to sranda. Upozorňovali ma, že si musím dať malého frťana, aby som to prežila. Doma som si zabudla občiansky preukaz, ale nejako mi to odpustili. Brali sme sa po polročnej známosti, uvoľnili ho na tri dni z nakrúcania, a preto sme ušli na svadobnú cestu do Budapešti.
Aká je deľba práce v domácnosti?
Je to komplikované. Manžel by si zaslúžil medailu, pretože nikdy netušil, že raz bude žiť so svokrou. Mama už naňho necháva varenie, je z neho slávny kuchár, ktorý experimentuje.
Kde a ako sa vám spolu býva?
Teraz bývam so synom Martinom v Štrasburgu a Karol za nami chodieva iba na dovolenku. Takýto život na diaľku je dosť náročný.
Kde trávite voľný čas?
V Štrasburgu ho mám veľmi málo. Naši ľudia si o zahraničných pracovných možnostiach robia ilúzie. Vidia iba vysoký plat, ale nesledujú vynaloženú prácu. Očakáva sa tam však odo mňa, že budem špičková, aj keby to bolo na úkor voľna alebo spánku. Pracovný harmonogram mi robí niekto iný, ja mu podriaďujem aj súkromie.
Aké jazyky ovládate?
Dvadsať rokov som za socializmu chodila do jazykovej školy na angličtinu, aj keď sa mi všetci čudovali, načo. Ešte stále mi niečo zostalo z ruštiny. Okrem angličtiny hovorím celkom dobre po nemecky a na staré kolená som sa musela po víkendoch naučiť francúzštinu. Niektoré kauzy musím naštudovať a riešiť vo francúzštine.
Kde ho podľa vás trávi váš manžel?
V kuchyni alebo na prechádzkach.
Obľúbená kaviareň, reštaurácia?
V Štrasburgu mám blízko reštauráciu Pod klobúkom. Našich známych radi pozývame do hostinca U rybára, pretože tam dostať výborný alsaský cibuľový koláč rôznych druhov.
Na čo najradšej míňate peniaze?
Na dovolenky s manželom.
A váš manžel?
Na knižky, aj keď ich už niet kam ukladať.
Na ktorý výlet s manželom najradšej spomínate?
Máme chalupu na strednom Slovensku v krásnom prostredí. Obaja sme najradšej tam.
Z čoho ste sa spolu naposledy tešili?
Z nášho Martina. Spromoval, stal sa magistrom a robí nám radosť.
Počuli ste o svojom manželovi nejakú klebetu a čo vy na to?
Nič som o ňom nepočula. Ak sa neklebetí, nie je to dobré, pretože človek zmizne z povedomia.

Viera Strážnická skončila Právnickú fakultu UK. Pracovala na fakulte ako asistentka, po roku 1990 sa stala vedúcou katedry, neskôr prorektorkou Právnickej fakulty UK. Bola členkou Federálneho ústavného súdu. Absolvovala študijné pobyty programov európskeho práva a ochrany ľudských práv. V Štrasburgu začínala ako veľvyslankyňa a od roku 1998 je sudkyňou stáleho Európskeho súdu pre ľudské práva pri Rade Európy.

Autor: Barbora Laucká / Roman Ferstl