Katarína Slaninková sa narodila 31. januára 1975 v Bratislave. Študovala na Škole úžitkového výtvarníctva v Bratislave a Vysokej škole výtvarných umení na katedre voľnej grafiky u doc. Róberta Jančoviča. V jej voľnej tvorbe prevláda technika pastelom a veľkoplošné kresby. Od roku 1999 sa venuje ilustrácii. Je dvornou ilustrátorkou Petra Pišťanka, ktorému ilustrovala knihy Posledné skazky o Vladovi či Recepty z rodinného archívu. Počas existencie internetového časopisu inZine bola jeho hlavnou ilustrátorkou. Medzi jej ďalšie ilustrované knihy patria napríklad Zámlky Jozefa Leikerta, detská kniha Naša mama je bosorka Gabriely Futovej či Dezert Ivana Sládečka. Vystavovala v Maďarsku, Nemecku, Egypte a Japonsku.

Ak je pravda, že dielo charakterizuje svojho autora, mala by výtvarníčka KATARÍNA SLANINKOVÁ viac osobností. V jej tvorbe nájdeme šťavnaté, šteklivé farebné komiksové obrázky, ktoré nie sú určené pre puritánov, nežné ilustrácie detských knižiek aj vážnu, zádumčivú voľnú tvorbu.

V tvorbe máte veľký rozptyl. Ktoré z vašich obrázkov vás charakterizujú najlepšie?

Všetky. Ku komiksovým som sa dostala náhodou, oslovili ma z niekdajšieho internetového magazínu inZine. Ale možno to až taká náhoda nebola. Neviem, prečo by som nemala využiť všetko, čo mám v hlave. Každý typ obrázkov robím s iným pocitom a všetky tie pocity ma bavia. Niektorí výtvarníci - aj vážení a dobrí - celý život tvorili rovnakým štýlom, aj ilustrácie do detských knižiek kreslili tak ako svoje 'dospelé' veci. Ja som sa tých obrázkov bála. Všestrannosť je predsa skvelá vec. Neviem si predstaviť, že by som stále robila to isté.

Dôležité veci vznikajú často v detstve. Aká bola vaša detská tvorba?

Starší brat bol chorý na srdce, mladší zlý ako čert, tak mi mama ako dvojročnej dala do ruky ceruzku, nech si kreslím. To robím bez prestávky každý deň až doteraz. Prehľad o svojej detskej tvorbe mám veľmi dobrý, lebo mama odkladala všetky moje diela.

Čo ste kreslili?

To je jasné, že aj princezné, ale nakreslila som napríklad aj mužskú a ženskú kostru. Zaujímali ma hlavne postavy, ale mali sme knižky o kubistoch, tak som ich napodobňovala. Túžila som kresliť kone, čo je ťažké aj pre dospelého. Skúšala som to, až kým som to nezvládla veľmi dobre. Milovala som ich, chcela som jazdiť. Potom ma otec zobral do cirkusu a keď do manéže vbehli kone, dostala som strašný záchvat. Ukázalo sa, že mám na kone alergiu, nemôžem sa k nim ani priblížiť.

Keď príde mladý umelec na strednú umeleckú školu, často naráža na systém. Stávalo sa to aj vám?

Samozrejme. Ale nie s technikou kresby. Študovala som ešte v časoch, keď výtvarníci ručne kreslili aj písmenká, dnes sa to robí už výlučne na počítačoch. Robili sme napríklad kompletné plagáty. S typografiou som mala problém. Dnes to majú jednoduchšie, bez počítača sa nedá pohnúť ani na krok. Ja som však stará škola.

Byť výtvarníkom je osamelé povolanie, vy však nepôsobíte ako uzavretý človek. Ako riešite túto dilemu?

S priateľom Martinom vedieme veľmi bohatý spoločenský život. Návštevy k nám chodia skoro každý večer, ale ja mám výhodu, že môžem pracovať, aj keď u nás niekto je, pri debate. Na to som si zvykla na vysokej škole. V ateliéri som vytvorila peknú atmosféru, sedačky, kávička, cigareta, dobrá hudba. Tak som sa naučila pracovať, aj keď stále pri mne niekto sedí. Do mesta však chodím menej, toho som sa už nabažila.

Máte za sebou aj rad úspešných ilustrovaných kníh. Čím je pre vás knižná ilustrácia?

Je to lákadlo, ktoré dopĺňa text. Niekedy ilustrácia pritiahne, stáva sa, že aj prebije text. Ja som bola odchovaná tak, že ilustrácie boli skoro v každej knihe. Moji rodičia mali veľkú knižnicu, ktorá ma sprevádzala od detstva. Vydavatelia sa snažili, aby boli knihy výtvarne dotvorené. Ilustrácie pre deti boli nádherné. Napríklad tie od Cipára alebo Borna. Neviem, ako je možné, že to vtedy išlo, a dnes nie.

Sú knižné ilustrácie ľahšou prácou ako vlastná tvorba?

Robiť pre deti je najťažšie. Je za tým najmä veľa zodpovednosti. Aby sa ilustrácie páčili a nebolo tam nič, čo by mohlo mať zlý vplyv. Aby sa deti nebáli, alebo, naopak, báli. Táto práca nie je uvoľňovák, a je v nej veľa z psychológie. Navyše to všetko aj umelecky zvládnuť a neprehnať, je veľmi ťažké. Mojím debutom v detskej ilustrácii bola knižka Naša mama je bosorka. Pri krste potom všetky deti vedeli, ako sa volám, a pritom si nepamätali meno spisovateľa. Kniha bola hneď vypredaná, páčila sa deťom aj rodičom. To bol dobrý pocit. V súčasnosti doučujem jedno dieťa, mám to autenticky odžité, a preto sa už tak nebojím. Deti sú milé. Zatiaľ žiadne nepovedalo, že sa mu moja knižka nepáči, a to je pre mňa najväčšie zadosťučinenie.

Takže ilustrácia nie je oddychovka od vážneho umenia?

Kdeže. Je to ťažká práca. Je nutné sa jej venovať bez prestávky, od rána do večera. Dokola čítať text. Vybrať typ ilustrácie podľa žánru knihy. Rozhodnúť sa, či sa chcem vyjadriť k vybranej časti, alebo celkovému dojmu. Navyše, svoje požiadavky majú spisovatelia aj vydavatelia.

Aký je súčasný vkus detí?

Deti sú dnes veľmi sčítané, majú veľa informácií. Každému dieťaťu sa páči niečo iné a je pravda, že sú ovplyvnené filmami, ktoré sa dnes produkujú, napríklad Harry Potter či Hviezdne vojny. Ja mám potom problém deti presvedčiť, že je aj iná estetika.

Keby ste dostali celoživotnú rentu a nemuseli by ste brať zákazky, robili by ste všetko ako doteraz?

Určite. Baví ma prihovárať sa rôznymi jazykmi rôznym ľuďom. Je to skúška, overovanie toho, čo mám v hlave.

Robíte aj rozmerné kresby, ktoré vytvárate tenučkou ceruzkou pentelkou. Ako ste prišli k tejto originálnej technike?

Vyvinulo sa to postupne, ešte v detstve. Najprv som kreslila malé obrázky a spájala ich do väčších celkov. Detaily ostali, ale spolu dávali ďalší význam. To je ako v živote. Malé veci vytvárajú veľké súvislosti, ale najdôležitejší je pocit. A pocit, to je to, o čo mi ide.

Vaše obrazy často tvoria komplikované štruktúry. Aká je cesta od nápadu až po moment, kým si sadnete za stôl?

Vraj mám fotografickú pamäť, tak si pamätám všetko, čo vidím, a k tomu sa nabalia moje nápady. Nemusím si skicovať, rovno dávam na papier to, čo mám v hlave. A niekedy ani nie v hlave, ale v podvedomí. Nezamýšľam sa nad tým, skrátka to spontánne urobím. Asi som talent (smiech). Priateľ Maťko hovorí, že keby som prišla o ruky, budem bez problémov kresliť nohami, lebo mi nejde o techniku, ale o tvorbu samotnú.

Pred necelými dvoma rokmi ste vystavovali v Tokiu. Páčilo sa vám tam, alebo ste v Japonsku zažili kultúrny šok?

Všetci Japonci v metre čítajú namiesto časopisov hrubé komiksy. Mesto žije kultúrou, všetko je estetické, ešte aj výklady, galérie majú obrovské návštevnosti. Bola som nadšená z priateľov, z jedla. Táto kultúra sa mi páči. Sú isté časti sveta, ktoré človeku padnú tak, ako keby tam žil odjakživa, a práve to som pocítila v Japonsku. Aj keď je pravda, že Tokio je preľudnené a oslavy, kde sú tisíce ľudí, naozaj nepotrebujem.

Vďaka priateľovi Martinovi, ktorý sa profesionálne venuje zvieratám, hlavne rybám, žijete uprostred akvárií. Spoločnosť vám robí aj had a vaša fretka. Ovplyvňuje vás to nejakým spôsobom?

Určite. Okrem toho, že som už profík na akváriá, chcela by som urobiť sériu morských motívov, bavia ma fantastické zvieratá, rada sledujem dokumenty o morských živočíchoch. Zvieratá sú úžasné. Všetko, čo robím, je o ľuďoch a prírode. Prírodné tvary sú inšpiráciou, ktorá sa nikdy nevyčerpá.

FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

V Pišťankovom seriáli Úchylárium (inZine) zobrazovala Katarína Slaninková citlivé témy, ale zvládla to s noblesou.

Autor: MARIAN JASLOVSKÝANDREA KOPERNICKÁ